Predstava je niečo, čo máme pred-stavené pred-nami, pred našimi očami, a v tomto konkrétnom prípade pred hľadáčikom fotoaparátu. Napríklad koňa v obytnom priestore mladej pracovníčky zoologickej záhrady. Kuriózna, a preto fotografom vítaná situácia? Možno, veď v máloktorom fotografovi nerezonuje – v nejakej podobe skrytá – ambícia byť na pravom mieste a v pravej chvíli. Čiže prichytiť život a odovzdať ho do služieb žurnálovej nenásytnosti.
Napriek povedanému by som aj v práve spomenutej snímke Matúša Zajaca viac oceňoval tú časť príbehu, ktorú uvidel v hĺbke svojej imaginácie. Práve tá časť totiž nabáda diváka prehodnocovať hodnoty, ktorými fotografia vsugerúva doslovnosť reality. Čiže reč je o tej časti, ktorá ponecháva priestor pre prácu pamäti, prácu obohacujúcu obraz aj o to "nevidené“. A akosi navyše sa mi v záhadnej skratke pripomenula z dejín umenia jedna "škandalózna provokácia“. Totiž zdesenie preláta rímskeho kostola Santa Maria del Popolo, keď roku 1601 preberal od Michelangela Merisiho, nazývaného Caravaggio, Obrátenie svätého Pavla. Rozmernému obrazu určenému pre kaplnku Cerasiovcov dominoval grošovaný kôň v trojštvrtinovej veľkosti kompozície, prekračujúci jednoštvrtinového svätého Pavla ležiaceho na zemi.
Príležitosť poodhaliť zvodnosť
Čo znamená pohybovať sa v komunitách na periférii záujmu spoločnosti alebo v špecifikovaných spoločenstvách, akými sú cirkusové prostredia či boxerské kluby? Povedzme: príležitosť poodhaliť zvodnosť, napríklad, subkultúrnych prejavov? Nemyslím si to. Verím však, že knižný projekt Matúša Zajaca Mimo/Out je pozoruhodnou prezentáciou autorovho pohľadu. Autorovho fotografického pohľadu. S ním vchádzal do rôznych prostredí komunít, v ktorých určite nie je núdza o situácie plné spoločenských, privátnych i psychických úzkostí.
Povedzme si aj, že za autorovým pohľadom vchádzame do Domova sociálnych služieb a zariadenia podporovaného bývania Merena. Výber príbehov je sviatočný: Divadelné predstavenie a Fašiangový ples. Tento cyklus fotografií Matúš Zajac uvádza v knihe citátom terapeuta a režiséra Martina Žiaka: "Dramatoterapia je jedným zo spôsobov, ako môžu mentálne znevýhodnení klienti rozvíjať svoje schopnosti. Sú to herci srdca. Oni nehrajú smútok, oni sú smutní. Rovnako radostní.“ Expresiu tieto čiernobiele fotografie čerpajú z akcie aktérov, dramatickosť zo zdôraznenej čierno-bielej tonality, ktorá do tmavých tieňov ponára všetko, o čom fotografov pohľad usúdil, že má byť skryté a nemá byť napospas "hladným očiam“. Jedno i druhé, expresiu i dramatickosť zvyšuje autorom prezentovaná zámerná fragmentárnosť. Inak povedané, zámerná neúplnosť či nezavŕšenosť.
Vysoká miera splynutia
Knihu Matúša Zajaca Mimo/Out uvádza cyklus fotografií Cirkus Medrano a ukončuje ju súbor fotografií z ôsmich klubov, v ktorých to hukoce určite nespútanou subkultúrou. Nepochybujem, že k tým obrazom je kľúčom istá miera splynutia so zobrazeným prostredím a s jeho témami. Vysoká miera splynutia. Zrejme nie náhodou sa mi pripomenuli maliari Edgar Degas a Henri de Toulouse-Lautrec. Najmä ten druhý doslova riskantne žijúci vo víre parížskeho Montmartru, čiže v preslávených nočných podnikoch a v ešte preslávenejších verejných domoch. To on doviedol svoje umenie na samotný prah výbojov moderny.
A umelecký rezultát? Stodvadsať rokov nadšenia a vždy nových objavov pred Lautrecovými dielami v galériách kdekoľvek na svete. A jedno nezvratné poučenie, že práca pamäti je schopná zužitkovať aj v hĺbke zastrčené impulzy a vyťažiť z nich príhodné poučenie. Dokonca niekedy aj bez toho, aby sme pocítili potrebu sa k nim prihlásiť, ba aj vôbec si ich voľajako špeciálne pripomínať. Zrejme práve také sú cesty premnohých konotácií.
Neuviedol som túto zdanlivo vzdialenú analógiu len tak naverímboha. V príbehoch Matúša Zajaca má práca pamäti dôležité miesto. Niektoré graciózne figúry cvičiacich baletiek z cyklu fotografií Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej by museli nesmierne lahodiť oku majstra Edgara Degasa. Celkom rovnako aj zopár kompozícií z cyklu Cirkus Medrano. O niektorých smelých aj nesmelých dotykoch zo súboru Odhaľujúca intimita ani nehovoriac.
Kdekoľvek na zemeguli
Knihu fotografických príbehov Matúša Zajaca Mimo/Out zjednocujú čiernobiele fotografie, zaujímavé uhly pohľadu, nezvyčajné priestorové zalomenia či z neurčitého prítmia a rozostretých tvarov ostro vylúpnutý detail. A ešte čosi. Schopnosť nebanalizovať. Nebanalizovať ani súcit, ani radosť. Z tohto hľadiska videné, nazdávam sa, že Matúš Zajac sa rozhodol pre svoj druhý knižný projekt v priaznivom čase jeho človečieho a umeleckého vývinu. Koncept knihy vidiacej príbehy z autu tomu predpokladu suverénne nasvedčuje.
Autor z bezpočtu denných premien sa však v knihe Mimo/Out venuje v istom zmysle spomalenému a ustrnutému životu na periférii. Nie na tej niekde na konci mesta, ale oveľa, oveľa ďalej, na konci záujmu spoločnosti. Premýšľa o nich spôsobom, ktorý praktizuje ako fotografovanie. Nerobí pritom žiadne okaté rozdiely medzi protagonistami a komparzistami. Veď tu sa to musí ozaj často striedať. A aj veľa sa tam musí dúfať a veriť. Práve na tomto mieste bude vhodné dovolať sa autora, ktorý v rozhovore uverejnenom na začiatku knihy odpovedal na otázku o jeho záujme o komunity na periférii záujmu majoritnej spoločnosti: "Áno, žiaľ, sú na periférii nielen záujmu, ale aj úsilia o ich pochopenie. A práve preto bolo pre mňa výzvou fotografovať ich životy a ľudské príbehy. (…) Samozrejme, vyberal som si komunity, v ktorých už o mne niečo vedeli. (…) Nemal som problém komunikovať v každej zo sociálnych skupín, v ktorých som sa pohyboval.“
Jorge Luis Borges sa kedysi poriadne rozčúlil nad ilúziami vlastenectva a – parafrázujem – zalomcoval textom, pretože, tvrdil, Mozartova hudba sa nezačína jej pochopením "jeho“ Pražanmi. Uvedomil som si nad knihou Mimo/Out, že tá naša periféria je natoľko univerzálna – čo sa v žiadnom prípade nedá povedať o stále zaprdenom centre – že príbehy z autu Matúša Zajaca sa mohli odohrať kdekoľvek na zemeguli. Aj to je jedna z umeleckých devíz na vizitke tohto autora. Veď vskutku obrazy nie šťastia, ale aj obrazy symbolov ľudskej spriaznenosti a sympatie, tajomstva nádeje a rovnako aj tajomstva beznádeje, samoty i vykúpenie zo samoty určite neprináležia len "mojim“ Slovákom a určite ani nie iba prednostne práve im. Témy obrazov Matúša Zajaca jednoducho sú témami človeka. Sympatické sú mi najmä preto, lebo jednoznačne ide o obrazy tvora môjho druhu.
