Foto: Ikar
„Očarujúce a hrejivé čítanie ako šálka teplého čaju. Jemný a upokojujúci. Zátišie s omrvinkami je príbeh o zraniteľnosti starnutia,“ napísal denník USA Today o novinke autorky Anny Quindlenovej, ktorá získala Pulitzerovu cenu.
Umelkyňa Rebeka Winterová sa v mladosti preslávila sériou fotografií z domáceho prostredia. Priam žasla, ako ju kritici vynášali do nebies pre pár fotiek neporiadku na kuchynskej linke. Po rokoch úspechov jej kariéra upadá a účet v banke vysychá.
Keď ste na vrchole, žnete pozornosť, v starobe ceny – povedal raz ktosi známy a Rebeka si uvedomí, že tento výrok sa začína vzťahovať aj na ňu. Je síce silná telesne i mysľou. No už nie tak srdcom a bankovým účtom.
Šesťdesiatročná fotografka preto opúšťa New York a uchýli sa do zapadnutého mestečka, kde hľadá novú inšpiráciu. A tam, v posede na strome a v spoločnosti pokrývača Jima Batesa, zistí, že život je viac než to, čo vidí cez hľadáčik fotoaparátu.
Zátišie s omrvinkami je pútavý a vtipný príbeh o nečakanej láske. Ponúka pohľad do života, srdca a mysle ženy, ktorá dospeje k zisteniu, že život je oveľa mnohotvárnejší a vzrušujúcejší, než predpokladala.
„Siedmy román Anny Quindlenovej je literárnym ekvivalentom skvelého jedla.“
National Public Radio
Prečítajte si krátky úryvok z novinky Zátišie s omrvinkami:
Rebeka si potrebovala na chvíľu vydýchnuť, než sa pustí do hory špinavého riadu, a tak si ľahla na nový ultramoderný gauč s rúrkovým rámom a čistými pravouhlými líniami, taký nepohodlný, že na ňom mohol zaspať len taký na smrť ustatý tvor, ako bola ona.
Na svitaní, chvíľu predtým, než Ben začal vrieskať, aby ho vyslobodila z postieľky, ju cez obývačkové okno zobudil lúč tenký ako ihla. Vzala svoj nový Hasselblad, darček od otca, a začala fotiť.
Sama nevedela prečo. Prečo práve toto a prečo práve vtedy. Úprimne povedané, nevedela to nikdy, ani predtým, ani potom. Od umelcov, ktorí rozprávajú o umení, sa očakáva, že budú cieľavedomí a sebaistí. Ona nebola ani jedno, ani druhé. V priebehu rokov si vymyslela množstvo vysvetlení, keďže ľudia, ako sa zdá, nechcú počuť, že realita je neraz vecou náhody. A neverili jej ani to, že jednoducho odfotila, čo tam bolo – prevrhnutú fľašu, pod okrajom hrdla lesklá mláčka olivového oleja, umastené vidličky odrážajúce svetlo lustra a, samozrejme, aj to, čo neskôr dostalo názov Zátišie s omrvinkami.
