Foto: KK Bagala
Zaujímavá je kompozícia knihy. „Baróni bez privilégií a honoru“ – to je takmer 10-stranový úvod autora, ďalej je to jeho krátky záver – akési zavŕšenie príbehov, zväčša memoárových próz a štúdia významného historika Milana Zemka Človek v dejinách, dejiny v človeku…, v ktorej približuje obdobie, kde kotvia Földváriho príbehy i Földvári sám (prvá polovica 50. rokov). Autor sa na konci svojej publikácie vyjadruje o Milanovi Zemkovi, ktorý sa už samotného vydania knihy nedožil, vysoko pozitívne pre jeho odbornosť a charakterové vlastnosti. „Som rád, že práve on sprevádza túto knihu, na ktorú ma veľmi dávno nahováral.“
Obraz doby 50. rokov
Földváriho úvod je dôležitý (spolu so Zemkovým záverom vytvára obraz doby 50. rokov u nás), pretože zrozumiteľnou, nepatetickou formou vysvetľuje princíp Pomocných technických práporov (PTP) a v nich dvoj- i viacročný život tzv. čiernych barónov, ktorých mala vtedajšia spoločnosť "prevychovať prácou“. A to Kornel Földvári za 26 mesiacov dobre spoznal.
Ako príslušník PTP dostal číslo 66. Do baní „pétepáci“ fárali bez ohľadu na zdravotný stav, aj keď bol chronicky zlý. Prostredníctvom osudov drobných, často jednoduchých ľudí odkrýva obludnosť systému napríklad aj v súvislosti s osídľovaním českého pohraničia či slovenského juhu po druhej svetovej vojne. Jeho úvod k vlastnej knihe je dôležitý i preto, aby sa čitateľ ľahšie zorientoval v tragických príbehoch jednotlivých próz, v postavách, ktorých prototypy v realite existovali ako „bizarná zmes, namixovaná kýmsi so zmyslom pre zvrátené paradoxy“.
Zemko označuje PTP ako osobitné aj osobité vojenské zariadenie Československej ľudovej armády, vysvetľuje ich vznik, princíp, a to s dávkou irónie. Cez osobné spomienky a skúsenosti mapuje celú politickú situáciu v Československu od roku 1948, no dotýka sa aj svetových udalostí. „Kornelovo svedectvo o rokoch strávených v PTP nemôže byť iné než bytostne osobné.“ Földvári z pozície autorského rozprávača opisuje situáciu smerovania do PTP. V textoch to predstavuje dynamický opis a, pravdaže, chronologické rozprávanie so silným napätím: "Nevedeli sme ani len to, či ideme na Slovensko, alebo do Čiech.“ S PTP sa rozprávač, teda Kornel Földvári, dostal až na Šumavu. Autor absolútne prirodzenou formou využíva repliky postáv aj v češtine, keďže išlo o Československo.
Čo najhlbšie od slušných ľudí
Prvá, rozsiahlejšia časť knihy je nadpísaná autentickým aforizmom jedného PTP-áka z marca 1954: „Uhlí je veliká svině, jenom z ní nelze nadělat klobásy ". Rozprávač ďalej uvádza, že "…k 1. máju 1954… v texte i na pečiatkach starostlivo zatreli slovo 'pomocný'a krátkou cestou nás preradili medzi Technické prápory (TP).“ Druhá časť – Zo zaprášeného albumu – predstavuje malé portréty piatich Földváriho „spoluväzňov“. Figurujú tu postavy (ako názvy próz): Ferko, Zoli, Imro, Ivan, Otec roty. Ide o smutné, až tragické príbehy mladých mužov odsúdených na službu v PTP.
Kornel Földvári, aj podľa Zemka rodený rozprávač, dokáže zasiahnuť jednotlivosťami, okamihom, na krátkej ploche vie vystihnúť charakteristiku postavy, vytvoriť silný dojem, rázne, účinne, bez sentimentu a komentovania sprítomniť dobu. Akoby sa hanbil za smútok, starosti, nepríjemnosti, preto príbehy, zväčša so silným tragickým podtónom alebo priamo tragické, obaľuje do niekoľkých vrstiev humoru a irónie. „Už som pochopil, že my, vyvrheli, nemáme nárok na fair play. … moja prítomnosť v šachte výrazne porušuje medzinárodné predpisy. Podľa nich totiž… smel sfárať len držiteľ okuliarov maximum do troch dioptrií. Na ľavom oku som mal osem a pravé bolo len o trochu lepšie, …ale tajná inštrukcia ma automaticky zaraďovala …čo najhlbšie od slušných ľudí…“
Osobne ťažké situácie odľahčuje podobenstvom s kovbojskými príbehmi, využíva aj divadelné motívy – bábkové divadlo ako analógiu s vojenskou službou v PTP. „Opona sa rozhrnula, bábková komédia mohla začať. Šašovské kostýmy sme už mali na sebe.“ Čitateľa zákonite chytá zlosť z bezmocnosti postihnutých komunistickým režimom a z arogancie jeho moci. „Až potom som pochopil, že som narukoval v čase, keď ideologický mlyn už stihol zomlieť cirkev ako ideového nepriateľa a pustil sa do boja s celým obyvateľstvom.“
Bytostne osobne
Protagonista rozprávač pozoruje, zobrazuje, skôr však svoje dojmy, ako seba. „Rodinný koráb nedávno potopilo torpédo zostrujúceho sa triedneho boja… Dobré správy sa nám už druhý rok starostlivo vyhýbali.“ V niektorých textoch sa však rozprávač autor obnaží svojím reálnym menom a pre Földváriho identifikovateľnými znakmi, ako napríklad knihomoľ. "Poznám knihy, ktoré by bolo treba rovno z tlačiarne hádzať do drvičky papiera. No vlastnoručne zlikvidovať niektorú z nich by pre mňa bolo čosi ako vraždenie neviniatok.“
Hoci asi polovicu času strávili príslušníci PTP v baniach, kde „smrť sa s nami v tme hlboko pod zemou hrala na skrývačku“, príbehy, situácie, motívy v knihe – to je takmer všetko nad zemou. Aj "knihomoľstvo“, aj boj o knihy najmä vtedy, keď bol svedkom výroku, že "všetko, čo vyšlo pred Víťazným februárom 1948, je reakčné a nezaslúži si iné, len na mieste hodiť do ohňa“. Motív kníh je tu azda taký silný ako túžba v bani či v horách Šumavy – odísť.
O jednom z početných veliteľov hovorí, že „práve on, na hranici negramotnosti, horlivo bdel nad ideovou čistotou v našich hlavách i kufroch. Knihy úprimne nenávidel. Čitateľom inštinktívne nedôveroval. Bohvie akým tmárstvom si napchávajú už i tak nepriateľské a nepreverené mozgy“. Autor svoje rozprávania pretkáva analógiami a príkladmi najmä z literatúry a histórie. „Od samého začiatku v bani a potom najmä v Rokytnici nad Jizerou som sa pokúšal zachytiť aspoň omrvinky toho, čo som prežíval. Nedarilo sa mi, hoci priamo pod zemou som napísal zopár poviedok… Ako mladý hlupák som mal totiž predstavu, že za tvorivý čin sa môže považovať len to, čo vznikne v autorovej hlave… Čokoľvek iné, stvárňovanie vlastných zážitkov… je len neoriginálny plagiát – v tomto prípade života.“
Földvári množstvom reálnych postáv a postavičiek – svojich spoluslúžiacich v PTP, kde boli „bežní triedni nepriatelia a klasickí kriminálnici sa miešali s exotickými solitérmi“, dokázal opak svojho niekdajšieho omylu. Vytvoril silné prózy dokumentárneho, memoárového rázu, ktoré sa napriek celkovej tragickosti doby i životov jednotlivcov v nej vyznačujú primeraným humorom, anekdotickosťou i silnou pôsobivosťou príbehov (V smutnom dome, Vita nuova).
Kornel Földvári nám v tejto knihe podáva skutočne bytostne osobné svedectvo.
