Debutoval roku 1977 zbierkou Zelený večer a pred tou súčasnou bola jeho posledným opusom Nádhera zmesi, ktorej časť vyšla vo výbere Melancholický žrebec v roku 2003 a celá vo výbere Sťahovavé srdce z roku 2007. Pozrime sa teraz na to, akú básnickú reč, témy a výraz prináša jeho nový súbor.
Zákmit svetla
Ján Zambor si svoju novú básnickú knihu rozdelil do piatich očíslovaných častí bez názvov, niekde s jedným, inde s viacerými citátmi z tvorby slovenských, španielskych, argentínskeho a ruských básnikov. Napospol takých, ktorými sa autor bližšie zaoberal, či už literárnovedne, alebo prekladateľsky. Spoluvytvára to akýsi básnický a tematický okruh, súvisiaci s literárnou intimitou a dôvernosťou autorovho autentického básnického sveta.
Celá zbierka je prienikom autorových „zahraničných“ a slovenských tém a reálií. Tým zahraničným dáva básnik najväčší priestor v prvej časti zbierky, uvedenej citátom z José Ángela Valenteho. Stretávame sa tu s motivickými reáliami z Madridu (básne Cyprus, Cédre, Holub), Budyšína (V riečnom zrkadle, Prakrajinou a i.), bulharskej Varny (Last Tour) či Moskvy (Rútňava) a Prahy (Pod jedným slnkom). Všetky tieto básne sú moderné – civilizačné s diskrétnym apelom na ľudskosť, senzibilitu a účasť, ako aj na ekológiu prírody či národa.
Ján Zambor sa v týchto veršoch ukazuje nielen ako človek scestovaný, so širokým európskym geografickým záberom od Pyrenejského polostrova po Rusko, ale najmä ako citlivý básnik, vybavený literárne produktívnymi senzormi pre všetko marginalizované, opomínané, pre prírodnú symetriu, pre transcendentálne a civilizačné presahy, pre pokoru voči historicko-kultúrnemu dedičstvu nášmu i iných národov a pre ľudskú blízkosť, harmóniu a porozumenie. Na tomto mieste nemožno obísť už úvodnú báseň prvej časti a celej zbierky A boli to zákmity čistého chvejivého svetla (napísanú v Studienke v rokoch 2012 – 2013), ktorá je velebnou, básnicky čistou oslavou prírody, no aj zamyslením nad zraneniami, ktorým je zo strany ľudí vystavená (účasť a pomoc uštvanej srnke s personifikujúcou paralelnou spomienkou na neznámu mladú ženu, opustene spiacu pri zavretom vchode do metra).
S kým vlastne toľké roky žije
Druhá časť zbierky – vari najrozsiahlejšia zo všetkých častí – je uvedená citátom z Ivana Kraska a veru v nej nájdeme aj nejaké básnické číslo, súvisiace s ním. Je to jednak báseň Predĺžená pauza s podtitulom Ivan Krasko v Piešťanoch, v ktorej sa Zambor básnicky zamýšľa nad posledným (ne)tvorivým obdobím v Kraskovom živote v Piešťanoch, ktoré trvalo 13 rokov. Druhou kraskovskou inšpiráciou je báseň v próze Aminka, evokujúca Zamborovo stretnutie so starenkou, ktorej kedysi Ivan Krasko venoval výtlačok Nox et solitudo s vlastnoručným venovaním a básňou pre ňu. Milá spomienka na stretnutie s Aminkou má tragickú bodku – autor sa ex¤post dozvedá, že čipernú starenku zrazila električka. V druhej časti však nachádzame i slovenskú variáciu na báseň Velemira Chlebnikova Zaklínanie smiechom; prírodnú líniu v tejto časti reprezentujú básne inšpirované pobytom v Budmericiach Zimný topoľ a Zimné borovice. No aj pokračovanie básní napísaných v Studienke Ráno 22. októbra a Vynášanie popola, kde sa i mikroudalosť (georgíny spustošené mrazom či vynášanie popola) môže stať básnicky nosnou a účinnou výpoveďou.
Nájdeme tu i peknú minimalistickú výpoveď o básnickom bytí (Ach, básnik): „S kým vlastne roky žil / a žije / toľké okamihy? / V noci sa zobudí / a hladká chrbát novej knihy“ (s. 46). Báseň A možno treba zasa pokladať za sebavýzvu na hľadanie lásky a poézie v náročnom prostredí súčasného sveta. Kým v básni Modlitba (s. 37) zaznievajú samohláskové ontozvuky v experimentálnej línii Zamborovej poézie.
Z ďalších básní sa pristavme pri cykle Dieťa, obsahujúcom štyri „detské“ básne, pri ktorých trocha cítiť, že dieťa je predmetom pozorovateľskej a básnickej príležitostnej exploatácie viac než celistvej reflexie vyplývajúcej z dieťaťa samého. Čím nechcem povedať, že zraniteľnosť a krehkosť detského sveta, evokovaného senzibilitou básnika, nie je pre báseň postačujúca.
Doma, vo svojej koži
Tretiu časť zbierky otvára i uzatvára báseň Vŕby pri Ondave (2 a v závere č. 3), čo naznačuje, že sa geograficky presúvame do básnikovho rodného kraja na východnom Slovensku (Tušická Nová Ves a okolie). Zdá sa, že v básňach s tematikou domova je Ján Zambor vo svojej koži nemenej, ako bol pri básňach „zahraničných“. Tieto básne obsahujú často implicitný rozmer minulosti v raných spomienkach subjektu (Posledná krava, S otcom, Stodola) spätých s intimitou rodiny (mama, otec, krásne evokovaný „eliášovský“ dedo), ale aj so širším životom spoločenstva.
Napríklad báseň s palindrómickým názvom Nes sen s podtitulom Na posviacku kostola v rodnej dedine je výrazom dejinnej kontinuity, čo ako násilne spretrhávanej politickým režimom. Nádherná báseň Posledná krava je vari spomienkou na rekvirácie dobytka súkromným majiteľom – ide o odvoz kravy, spätej so životom rodiny, na porážku („Otec ju viedol po ulici zrána, / meravé ticho stálo za oknami. // Povetrie prerezala cirkulárka. / Mliečne oblaky krvavo zabučali“ – s. 80).
Evokovanie domova, jeho tradície i intimity má u Zambora hĺbku, sviežu obraznosť i silu. Je zrejmé, že práve téma rodného domu a kraja v tretej časti zbierky je najsúvzťažnejšia s názvom celej knihy Dom plný neviditeľných.
Jarná bodka
Štvrtá časť je uvedená citátom zo sv.¤Konštantína a obsahuje štyri básne venované jednak známym postavám zo slovenskej kultúrnej a národnej histórie (Konštantín a Metod, Štúr, Hroboň) a slovenskému symbolu – vrchu Kriváň. Najvýraznejšou a najdlhšou básňou z tejto kolekcie je báseň Ľudovít Štúr s podtitulom Príbeh národa, príbeh reči, ktorá zaujímavým spôsobom inovuje štúrovskú kultúrno-historickú paradigmu, rozvíjanú v posledných desaťročiach 20. storočia.
Inovácia spočíva na básnickej enumerácii chýb a hriechov, ktorých sa ľudia pred Štúrom na sebe dopúšťali; možno ju vidieť i v charakteristike samotného Štúra: „Sloven činu, / nový Konštantín, / za snúbenicu si vybral / slovenčinu.“ K inovácii patrí i jazykovo-prívlastková charakteristika rieky Váh, usúvzťažnenej s rytmom slovenského života. V básni však nájdeme i klišé: „Jeho bdelý zrak orla videl všetku biedu…“ (s. 92) – akoby nebolo dosť tých rekvizít orlov a sokolov vznášajúcich sa nad Tatrami v samotnom slovenskom romantizme. Ako celok báseň nepredstavuje podstatnú zmenu v slovenskej tradícii básnických pôct Ľudovítovi Štúrovi, no predsa je jej vítanou inováciou.
Piata časť zbierky obsahuje jedinú Jarnú báseň, ktorá je oslavou jari, nového života a modlitbou zaň. Dobrá bodka na záver knihy.
Ján Zambor sa nesnaží vo svojej poézii zaujať široko rozmáchnutým gestom, skôr stavia na básnickom minimalizme, ktorý sýti neobyčajnou senzibilitou básnického vnemu. Preukazuje veľkú vnímavosť voči ktorémukoľvek geniu loci, no predsa s dôrazom na rodný kraj. Jeho zbierka, využívajúca voľný i viazaný verš a nevyhýbajúca sa experimentu, je prínosom a obohatením súčasnej slovenskej poézie.
