Foto: Dauphin, Praha
Kniha je rozdelená do cyklov pomenovaných podľa dní v týždni. Nedeľa chýba, čo sa dá interpretovať rôzne. Na jednej strane by svojím pokojným a sviatočným vyznením nezapadla do tematicky i výrazovo hektického, pozitívne uvraveného, akokoľvek individuálnym aj kolektívnym podvedomím a snami dotovaného, predsa len do každodennosti vnoreného mikro- a makrosveta lyrickej subjektky.
Na druhej strane však takéto sklamané očakávanie, useknutie týždňa pred jeho vyvrcholením, vnáša potenciálnu nádej, prísľub – nedeľnú harmonickosť – do prevažne ironickej a deficitnej nálady textového poľa; výpovedný je aj plurál v názve knihy.
Zbierka je precízne vystavaným celkom. Rovnako každá báseň je racionálne kontrolovaná a usmerňovaná – podtitulom, scudzovacími vsuvkami a pod. Poučená autorka na nás takmer nepretržite žmurká spoza chrbta hrdinky a nedovolí nám príliš sa vnoriť do textového prúdu. Napriek tomu sme básňami, ktoré sú dotované aj emocionálnosťou, uhranutí a ich odkazom rušení: "pohled, jímž ji osaháváš / bys mohl vrhnout na čerstvou srsnatou mrtvolku / kterou stvořil ten zelený fiat před tebou / máš ji před očima ještě teď nad svíčkovou (…) nejkrásnější ryba akvária plave / ve středu těla / dlouhatánským symetrickým lejnem / o němž neví“ (s. 82).
Takisto platí, že cítiaca a rôznorodo ohrozovaná bytosť je za ironickou maskou nepretržite postrehnuteľná – a to nielen v sporadických bodoch, keď postava v nestráženej chvíli priznáva svoje (po)city priamejšie.
Stehlíková zapája do výrazového registra rôzne poetologické nástroje. Básne majú najmä prozaický, hovorový a civilný ráz, podporený útržkami rozhovorov a opierajúci sa o poetiku všedného dňa – nezostávajúc pri nej. Sme tiež svedkami metaforicky pôsobivých, asociatívne radených, kontrolovane surrealistických, jazykovo "vykrútených“ či funkčne sentimentálnych pasáží, čo všetko vytvára vpred sa rútiacu a okolo svojej osi rotujúcu koláž poetickej reality.
Najmä v prvej básni autorka priamo a ironicky avizuje tú-ktorú poetiku. Kniha je tak súčasne humornou odpoveďou na súboje plastových nožov v rukách obhajcov "jedinej správnej“ poetiky. Stehlíková umelecky presvedčivo skĺbila rôzne tematické, náladové a výrazové vrstvy bez toho, aby niektorú okato preferovala či inú zhadzovala – od každej si pritom drží odstup.
Hoci by sa mohlo zdať, že zbierka je vďaka sofistikovanému nadhľadu zbavená autentickosti a existenciálnej hĺbky, opak je pravdou. Výsledok je komplexnou semiotickou (chvíľami internetovou) sieťou, do ktorej autorka síce nastrádala okrem autoreferenčných i viaceré aktualizačné mimotextové súvislosti späté s českou realitou či spoločensko-kritické a chvíľami i rodovo subverzívne presahy týkajúce sa partnerstva či materstva. Súčasne sa však verše napájajú na individuálne drámy prepájajúce minulosť s prítomnosťou, podnetné pre psychoanalytické čítanie, ako aj nadindividuálne (i mýtické) vrstvy, čo im zaručuje nadčasovosť.
Olga Stehlíková: Týdny, Dauphin, Praha
