Kniha o ňom a o jeho tvorbe má vyše šesťsto strán a viac ako polovicu z nich tvoria Silanove verše z viacerých (nie však zo všetkých) básnických zbierok – od básní z mladosti po lyrické denníky z rokov 1958 – 1980.
"Nevyhnutná selekcia sa pri umeleckých textoch riadi princípom estetickej reprezentatívnosti,“ podotýka editorka Edita Príhodová. V knihe sú však aj básne publikované prvý raz (z rukopisov), aj básne zo súkromného a literárneho archívu a z časopisov.
Ako je typické pre edíciu Knižnica slovenskej literatúry, obsahuje táto publikácia obrazovú prílohu (v nej zaujme faksimile autorovho pozoruhodne úhľadného rukopisu napriek veľmi slabému zraku alebo karikatúry – portréty autora), ďalej sú v nej dôležité edičné poznámky a nevyhnutné (v tomto prípade veľmi bohaté a precízne) komentáre a vysvetlivky. Tie predstavujú spolu s Príhodovej štúdiou Keď slová ústia do mlčania a kalendáriom života a diela Janka Silana významné teoretické časti knihy, z ktorých vyplynie odpoveď na nastolené otázky: Prečo je Janko Silan najvýraznejším predstaviteľom katolíckej moderny v slovenskej literatúre? Aké miesto mala jeho poézia v čase vzniku a aké jej prináleží dnes, po roku 1989 a po mnohých prehodnoteniach renomovanými literárnymi vedcami?
O tom podávajú isté svedectvo spomienky na básnika a najmä ohlasy na jeho tvorbu, ktoré editorka veľmi premyslene vybrala a chronologicky usporiadala, a tak dostávame obraz o Silanovej tvorbe od jeho prvej zbierky Kuvici (vyšla v roku 1935 v Českej akadémii vied, keď autor ešte len maturoval) až po v poradí ôsmu (Oslnenie), resp. po rok 2002, keď boli jeho básne zaradené do viacerých antológií.
Žasnem a pýtam sa
Mladá a mladšia generácia slovenských literárnych vedcov (napríklad Ján Gavura) hodnotí tvorbu tohto básnika už z iného uhla, slobodnejšie, niektorí zo strednej a staršej generácie donedávna platný pohľad na Janka Silana prehodnocujú. V tzv. zlatých šesťdesiatych rokoch, konkrétne v roku 1969 Ján Štrasser napísal: "…a nevychádzam z údivu. Žasnem a pýtam sa, kde sa v tejto traumatizovanej dobe vzala takáto poézia, poézia neochvejnej istoty, na dne ktorej stojí pevný základový kameň – hlboká ľudská viera v Boha a z nej vyplývajúce etické normy: dobro, láska, pokora…“
Rovnako nadšene reaguje o rok neskôr aj Milan Hamada na Silanovu zbierku Oslnenie, ale potom sa hlasy literátov na oslavu či obhajobu Silanovej poézie ozývajú až po roku 1989. Ján Zambor píše v roku 1992 o víťaznom návrate Janka Silana, Vladimír Petrík hovorí v súvislosti so Silanom o básnickej tvorbe vnútorného exilu, keďže básnik sa odmietol prispôsobiť ideologickým požiadavkám režimu po roku 1948. Koncom 60. rokov nastupuje úspešné úsilie o rehabilitáciu Janka Silana zo strany literárnych vedcov Cyrila Krausa, Tomáša Winklera, Milana Hamadu, Jozefa Kútnika-Šmálova a básnika Jozefa Mihalkoviča. Verejné vystupovanie autora a vydávanie jeho veršov však trvalo krátko, ďalšieho oživenia svojej tvorby sa nedožil.
Obrúsiť až na podstatu
Postavenie Janka Silana sa prehodnocuje vnútri slovenskej katolíckej moderny i v slovenskej poézii vôbec, pretože, ako sa zmieňuje editorka, "recepcia tvorby Janka Silana prebiehala z mimoliterárnych, najmä politických dôvodov značne diskontinuitne“. Dokonca v čase normalizácie vychádzali jeho verše v samizdatoch, v emigrantských časopisoch a zahraničných vydaniach.
Až v 90. rokoch Július Pašteka editoval 8 zväzkov Súborného diela Janka Silana. Edita Príhodová píše: "Pokúšame sa teda o novú syntézu obrazu Janka Silana ako básnika, ktorá takpovediac z kánonického Súborného diela vychádza, zároveň ho dopĺňa a v niečom aj prehodnocuje.“ Postupne sa zámer naplnil – vyšlo Súborné dielo Janka Silana (v rokoch 1995 – 1998), výber z jeho korešpondencie (rok 2000), Hamada v roku 2008 vydal v edícii Knižnica slovenskej literatúry publikáciu Poézia slovenskej katolíckej moderny a Silanove verše vychádzajú aj v zahraničí.
V čom je teda hodnota básnickej tvorby Janka Silana, prečo sa sporadicky prijímala s výhradami alebo sa neprijímala? Silan sa filozoficky i tvarovo vzdialil od dobových avantgárd, vo svojej spirituálnej lyrike mal najbližšie k novoromantizmu a symbolizmu. "Za výrazovým minimalizmom a štýlovou jednoduchosťou sa skrýva autorova vedomá snaha obrúsiť svoju básnickú výpoveď až na podstatu,“ čítame na záložke. Tam sa tiež píše, že Janko Silan bol najreprezentatívnejším autorom slovenskej katolíckej moderny.
Vlastný spirituálny jazyk
Popri relatívne rozsiahlej básnickej tvorbe a popri iných literárnych a kultúrnych aktivitách zaujme aj jeho nepochybne pohnutý a ťažký životný osud – žiale (najmä predčasná smrť matky), prekážky, nespravodlivosť, zdravotné problémy. Napriek tomu, alebo práve preto odmietal ideologické požiadavky, neprispôsobil sa režimu po roku 1948, ale zvolil si cestu vnútorného exilu, keďže ho ako literárne činného umlčali. Nie však bytostne. Lyrický hrdina z jeho poézie žije v ňom – v osobe básnika a v osobe kňaza, spolu i oddelene, ale vždy v pozícii služobníka slova. Sebaštylizácia lyrického subjektu ako básnika i kňaza, píše Príhodová, patrí medzi preferované polohy modernej lyriky. Ako príklady uvádza hodnotnú tvorbu viacerých básnikov európskych literatúr a spolu s tým sa venuje podstate slovenskej katolíckej moderny, ktorá spočívala najmä v ritualizácii a symbolizácii, u Silana aj v neprehliadnuteľnej úprimnosti.
Rozsiahla štúdia Edity Príhodovej nepredstavuje iba hĺbkový, konštatujúci ponor do poézie Janka Silana a katolíckej moderny, ale nastoľuje i nové problémy a otázky pri komparácii tvorby Silana a ostatných členov slovenskej katolíckej moderny i širších modernistických tradícií a tendencií.
"Objavil nový, vlastný spirituálny jazyk,“ predstavoval "nedogmatické chápanie“ a "iba slobodný prístup k minulým hodnotám mu umožnil porušiť ich kanonizovanú podobu“. V čom je Silan básnik moderný, môže vyjadriť i toto Príhodovej konštatovanie: "Ako kňaz si vážil Bibliu ako posvätnú knihu, ako básnik ju čítal ako literatúru.“
