Esej, tak ako tento žáner svojou tvorbou napĺňa filozofka, spisovateľka a poetka Etela Farkašová, je originálnym spôsobom umeleckej a zároveň exaktnej výpovede, ktorá sa svojím širokým intelektuálnym rozsahom a etickou hĺbkou vyjadruje k najpodstatnejším rovinám našej súčasnosti. Esejistka má zároveň súbežnú skúsenosť autorky umeleckých textov – doteraz vydala štrnásť prozaických kníh, tri knihy esejí a šesť zbierok básní, vrátane dvoch v spoluautorstve. Je rovnako jednou z najvýraznejších osobností súčasnej slovenskej filozofie.
Čas je veličina, čo Etelu Farkašovú bytostne zaujíma a opäť tematicky priťahuje, v rozličných variáciách rozmýšľania o jeho podobách. Aj názov jej prozaického debutu z roku 1987 má v sebe zakomponovaný pojem času, zbierka poviedok vyšla pod názvom Reprodukcia času. Jej najnovšia esejistická kniha Vrstvenie času, ktorá v týchto dňoch získala prémiu Literárneho fondu, obsahuje tri eseje so spoločným menovateľom: čas. Eseje sa rozličným spôsobom a z rôznych uhlov pohľadu vyjadrujú k plynutiu tejto fyzikálnej veličiny a k spôsobom, ako človek z pozície individuálnej bytosti, ale aj v komplexnej skúsenosti spoločnosti, čas reflektuje.
Ži teraz! Ži teraz!
Celé spektrum odkrývania jednotlivých vrstiev času, tak ako sú prítomné v našom konkrétnom prežívaní, otvára autorka prvými vetami svojej prvej eseje Rozpamätávanie ako spôsob (seba)tvorby. „Prečo sa venuješ rozpamätávaniu? Ži teraz! Ži teraz! oslovuje Elias Canetti v jednom zo svojich esejistických textov anonymného potenciálneho čitateľa (alebo oslovuje konkrétneho priateľa, či seba samého?), a vzápätí zaňho (za seba) odpovedá: Lenže ja sa rozpamätávam, aby som žil teraz…“
Čas Etela Farkašová chápe ako jednu z najpodstatnejších kategórií nášho privátneho životného príbehu. Čas, pamäť, starnutie. Čas je vo svojej nekompromisnosti rovnako „demokratický“ ako smrť. Nie je možné sa mu vyhnúť. Plynie v naskakovaní ďalších čísiel na digitálnych displejoch (kedysi by sme použili spojenie v tikote hodín), posúva chemické zmeny v našich bunkách, mení spoločenské systémy a modely áut. Je všadeprítomný, bez vône, bez chuti, bez zápachu… koná svoje dielo. Etela Farkašová však čas akcentuje predovšetkým ako spoločenskú veličinu úzko prepojenú s individuálnou pamäťou, alebo, naopak, osobné prežívanie času premieta na plátne času spoločnej existencie kolektívu, spoločenstva, národa, ľudstva…
Plynutie času v našich privátnych životoch, banality, omyly, osudové zvraty. Autorka verí, že nie je nevyhnutné s časom bojovať, zápasiť s ním. Naopak, ekonomickým jazykom povedané, čas môžeme chápať ako svoj privátny kapitál, ktorý je možné zhodnocovať.
Infantilizmus ako ideál
V eseji Časovosť ľudského života, venovanej problematike seniorského veku, tento koncept rozvíja o ďalšie pojmy, ako je trpezlivosť s vlastným životom a jeho etapami, trpezlivosť, čo vďaka ľudskému zreniu prináša kompaktnosť, autorka používa výraz – celistvosť. Celistvosť osobnosti v jej vlastnej originalite, v hodnotách, ktoré čas, vďaka našim vkladom, priniesol. „Plnohodnotné prežívanie predpokladá, aby sa človek stal čitateľným a pochopiteľným pre seba samého, aby porozumel vlastnému životu, jeho jednotlivým fázam, súvislostiam, medzi jednotlivými epizódami, medzi časovými impulzmi, rozhodnutiami, aby nevidel v ňom len viac-menej náhodnú sériu udalostí, ktoré ho posúvajú chaoticky a bez jeho účasti, ale aby v ňom uzrel istý významový celok, aby ho chápal historicky… “
Všadeprítomný kult mladosti vytesňuje dozrievanie ako plnosť existencie, ako spôsob životného naplnenia. Rezignujeme na ľudskú múdrosť získanú rokmi, na zžitie sa so sebou ako s jedinečnou bytosťou. Dnes lifestylové časopisy blahosklonne diktujú ženám po štyridsiatke, že je vhodné, aby si nechali tvár, prsia či brucho dorezať skalpelom. Zvykli sme si, že je normou, ak starnúci úspešní muži duplikujú svoju mladistvosť po boku mladučkých partneriek. Infantilizmus ako ideál v protiklade k osobnej zrelosti ako bonusu staršieho veku.
Odvrátenou stranou kultu mladosti je vek ako dôvod zahanbenia, pokorenia, diskriminácie. Situáciu na trhu práce dôverne poznajú muži a ženy po 45-ke (podľa výsledkov výskumov ženy viac a lepšie.) Pri hľadaní pracovného miesta nezaváži skúsenosť, zručnosť, pracovitosť ani ochota učiť sa nové. Nie sú podstatné. Je žiadaná mladosť. Časom sa nabaľuje ageizmus, Etela Farkašová ho charakterizuje ako istú nevôľu, nepriaznivé naladenie voči starobe a starým ľuďom. Stávajú sa neviditeľnými, tak ako tento fenomén autorka umelecky stvárnila už v poviedke V električke, v prozaickej knihe Na rube plátna, ktorá vyšla v roku 2013. V eseji Časovosť ľudského života píše: „Sociálne zneviditeľňovanie môže mať za následok, že starší človek aj sám seba začne vnímať ako „neviditeľného “- v zmysle nehodného videnia a spoločenskej pozornosti…“ Ženy sú v tomto smere akoby prvé na rane, citlivejšie, zraniteľnejšie a skôr „staré“.
V eseji Časovosť ľudského života Etela Farkašová unikátnym a v našom prostredí nečakane otvoreným spôsobom tematizuje problematiku starnutia, seniorského veku či jednoducho veku, v ktorom sa ľudský život stáva naplnený a sám osebe vlastným zmyslom. Odvoláva sa aj na myšlienky francúzskej filozofky Simone de Beauvoirovej v jej diele Druhé pohlavie, ktoré vyšlo v roku 1949. Je až neuveriteľné, čo všetko z Beauvoirovej analýzy starnutia žien a ich spoločenského statusu je platné dodnes.
Kde človek môže nájsť seba
Texty troch esejí o čase sú ilustrované výtvarníčkou Květou Fulierovou, ktorá roky spolupracuje s Etelou Farkašovou. Vrstvenie času je už ich pätnásty spoločný knižný projekt. Ilustrácie situované v kruhu môžeme chápať aj ako pečate času so zaznamenaním mikro- a makrodejov prebiehajúcich v nás a mimo nás. Ide o rovnako osobitý a charakteristický rukopis zrelej umeleckej osobnosti, ako je charakteristický rukopis autorky textov. Vrstvenie času je svojím myšlienkovým dosahom zásadné dielo otvárajúce témy, ktoré často iní autori a autorky nemajú ambíciu alebo, vzhľadom na konvencie, nechcú reflektovať.
Etela Farkašová ako esejistka disponuje rozsiahlym filozofickým aparátom a jasnými ľudskými postojmi, píše o tom, že na dne času môžeme nájsť seba, akokoľvek zložité by bolo toto hľadanie.
