Juraj Šebesta: Triezvenie si treba vychutnať

Nedávno ste oslávili päťdesiatku – je v tom veku už človek celkom triezvy?

Je to dvojsečné. Po päťdesiatke je už človek dosť vytriezvený, je celkom skeptik. Ale zároveň sa stále cíti ako pubertiak. Zaujímavé je, že keď sa s ľuďmi rozprávam o starnutí, mnohí sa cítia ako šestnásťroční. Dokonca aj sedemdesiatnici. Ako keby v tom veku zastal čas. Aj ja sa občas cítim ako pubertiak, ale predsa len vek už je poznať. Možno je to ešte skoro pýtať sa, či človek celkom vytriezvel z ilúzií. Možno o desať-dvadsať rokov, ak tu ešte budem, odpoviem niečo iné.

Ale vy ste Triezvenie vydali prvýkrát už pred desiatimi rokmi, takže ste začali triezvieť už v štyridsiatke?

Niektoré poviedky som písal ešte skôr.

Ktorá poviedka je najstaršia?

Asi Čakanie na zázrak, tú som posielal do súťaže v roku 1996 – inšpirovala ma k nej jedna konkrétna knižnica…

Dej sa odohráva na záchode Univerzitnej knižnice v Bratislave, však? Hlavný hrdina doktorand sa práve tu stretne so svojím profesorom.

Áno, ale univerzitná knižnica je teraz prerobená, tak som prerobil aj záver poviedky – hlavný hrdina pokračuje až do mestskej knižnice a tam spokojný konštatuje, že dizajn sa nemení.

Keď ste pripravovali druhé vydanie Triezvenia, nezaskočilo vás, že dej niektorých vašich poviedok sa vyvinul? Napríklad v poviedke o bratislavskej plavárni Centrál, z ktorej sa stalo obchodné centrum.

Aj preto som niektoré poviedky aktualizoval alebo som dotiahol niektoré motívy. Ale už vtedy som napísal, že tam bude obchodné centrum.

Zaujímavý je váš nápad s dejom, ktorý sa odvíja odzadu. Rád hľadáte prekvapujúce metódy rozprávania?

Knižka je tak trochu experimentom či odpoveďou na otázku, aké rôzne formy môže mať poviedka. Takže v poviedke Groteska odzadu som sa hral s formou. Hlavne ma však fascinovala plaváreň Centrál, kam som sám kedysi chodil. Zdá sa mi symbolom súčasnosti. Popisujem to z pohľadu dnešného bezdomovca, ktorý rozpráva moje vlastné chalanské zážitky. Je to neuveriteľný príbeh o tom, ako sa mestská časť vzdala plavárne, aby nemusela platiť prevádzku. Naznačujem korupciu, ale ktovie, ako to bolo. Možno sa len zbavili niečoho, čo ich zaťažovalo, tak či tak to bol veľký prešľap. Je síce praktické mať tu nákupné centrum, ale tých máme dosť, mesto by viac potrebovalo plaváreň.

Neďaleko je trhovisko Miletička, kde sa odohráva iná vaša poviedka s názvom Na trhu. Opisujete v nej vlastnú skúsenosť s krásnou maďarskou trhovkyňou?

Zhodou okolností je trh viacnárodnostný, sú tam Indiáni aj Vietnamci, takže pre mňa to má svoje čaro. So ženou chodievame pravidelne na trh, bývali sme neďaleko, ako chlapec som chodieval na kúpalisko Delfín, túto oblasť mám prechodenú. Trh ma fascinuje a tá poviedka má viac plánov. Je hlavne o samote. Hlavný hrdina v prvom pláne túži po ženskej spoločnosti, ale v skutočnosti hľadá lásku a partnerku na dlhšie obdobie. Na trhu ma zaujímajú rôzne typy ľudí, tie som sa snažil vystihnúť. Inšpiroval ma maliar Arcimboldo, ktorý maľoval zábavné portréty zo zeleniny.

Váš opis, ako by hrdina frajerke Kláre namaľoval namiesto hlavy karfiol, a to dusený, je nezabudnuteľný.

Ďakujem, za socíku bolo také jedlo, mozočky s vajcom. Aj to by sa dalo použiť.

Snažíte sa o formálnu rôznorodosť?

V každej poviedke je nejaký vzor či štruktúra. Tu je to výtvarné umenie a Arcimboldo, v poviedke Dixieland na Veľkú noc je to džez a kresťanské motívy. Aj v poviedke Na trhu sa niektoré motívy opakujú ako v hudbe. Ale mám aj mutácie rôznych žánrov, napríklad Horoskop. Vtedy som sa sám seba pýtal, či aj také niečo môže byť poviedkou. Alebo zápisnica z krematória.

Áno, v tej vystupuje Dr. Rakványi a Mgr. Truhlářová…

Tie srandičky som tam nechal. Triezvenie je nielen o individuálnych ilúziách, v knihe sa dosť odráža aj doba. Zvláštne je, že za desať rokov sa zásadne nezmenila. Možno je dnes atmosféra troška optimistickejšia ako trebárs v 90. rokoch, ale hlavné otázky pre ľudí sa nemenia. U hrdinov sa opakuje problém sebarealizácie, doba ich tlačí do iných povolaní, majú pocit nedocenenenia – ako v poviedke o hudobníkovi, ktorému to dáva pocítiť manželka aj okolie. Ale uvedomuje si to aj on sám, začína ho to znútra nahlodávať. Podobne je na tom aj vedec v poviedke Sýkorka. To je ukážková poviedka na tému ilúzií a boja o zachovanie vlastnej identity, či rozhodnutia, že človek to vzdáva a ide robiť niečo iné, aby uživil rodinu. To je dôležitá téma knižky. Vlastne sa mihne aj v poviedke Na trhu. Aj nad názvom Na trhu som dlho špekuloval, no vždy som sa k nemu vrátil, lebo aj my sme s našou kožou na trhu – so vzťahmi aj celkovo. Sám hrdina sa netvári ako veľký architekt, zľahčuje svoju prácu.

Vtipne ju zhadzuje tým, že najväčšie dielo, čo naprojektoval, je most cez riečku Belá. Zábavnosť sa do poviedok dostáva sama?

To neviem ovplyvniť, nejako začnem a väčšinou sa to skrúti k humoru.

A ako to bolo so sýkorkou?

Vychádzal som z vlastného zážitku. Bolo to také absurdné, že som si ani nemusel vymýšľať.

Vy ste naozaj spláchli nebohú sýkorku do záchodu?

Áno, ale nešlo to, potom som sa ju snažil pochovať pod kríkom a stretol akéhosi psíčkara.

A aké ste si z toho zobrali ponaučenie? Že páchať dobro sa nevypláca?

S ponaučeniami je to zložité. Skôr to bolo o téme, že človek sa rozhodoval ako ďalej. Aj ja, keď som učil na VŠMU a žena šla na druhú materskú, som musel zo školy odísť a neskôr si nájsť dve zamestnania, aby sme vôbec prežili. Bolo mi to ľúto, snažil som sa so školou udržiavať kontakt…

Potrebujete veľa peňazí ku šťastiu?

V knižnici, kde pracujem, by som ich privítal, ale v súkromí som nenáročný. Človek však má deti a tie sú vychované – ani nie nami, ale spoločnosťou, kamarátmi – k väčšej náročnosti, takže sa treba snažiť, aby nejaké peniaze boli. Aj manželka má isté predstavy, je to taký kompromis medzi tým všetkým. Na Slovensku to možno preháňame, myslíme aj na tridsať rokov dopredu. Na druhej strane, situácia mladých ľudí je naozaj zložitá – hypotéka na bývanie ich veľmi zaťaží.

Vám vraj vlastný syn závidel, že ste vyrastali v socializme a mali ste proti čomu bojovať, aj keď len pivnými rečami. Už ho tá predstava prešla?

Myslím, že po škole tak zarezáva, je právnikom v developerskej spoločnosti, že to už iste vníma inak. Sám má rád dobré veci, ja si na to až tak nepotrpím. Ale ľudia určite cítia, že konzumný život nie je celkom ideálny. Jedna poviedka – Minimalistická symfónia – ktorá je napísaná opäť hudobným spôsobom, sa snaží vystihnúť komickú absurditu toho, v akej póze vlastne človek pracujúci pri počítači trávi celý deň. Je to pár polôh tela – a keby nás niekto zvonka pozoroval, asi by sa mu zdalo čudné, ako dokážeme stráviť 12 hodín takmer nehybne. Pritom sa dá žiť aj inak, človeku to napadne, keď strávi víkend na chalupe. Potom začne uvažovať tak idylicky, priam pastiersky: či by sa nedali chovať ovečky…

Veľa ľudí dnes rozmýšľa nad návratom k prírode, aj mladá pesničkárka Sima Martausová túži chovať včely ako jej dedko. Je to vôbec možné?

Držím jej palce. Zatiaľ si seba takto neviem predstaviť. Otázka je, odkiaľ by prúdili peniaze? A dopestoval by som si základné plodiny?

Ale aj v konzumnej spoločnosti sa to dá prekabátiť a žiť, nie?

Moja knižka je o tom, že veľmi ťažko. Ale humor je jedno z východísk. Posledných.

V poviedke Na trhu vás nadchli rôzne typy ľudí a cudzinci. Nebojíte sa aktuálneho prílevu utečencov?

Netreba zabúdať, že mnoho z nich uteká z vojnových oblastí, preto utečenci, majú existenčný problém. Európa je pre nich vysnívaná zem, kam sa snažia dostať, aj s rizikom, že cestou zomrú. Mali by sme im nejakým spôsobom pomôcť. Vždy sa sem môžu dostať aj kriminálnici, ale s tým nič nenarobíme, toho by som sa až tak nebál. Okrem toho, ja som kozmopolita. Nejaký čas som strávil v zahraničí. Rok som bol v New Yorku, a to bol najlepší rok môjho života, ktorý mi otvoril oči. Aj keď počas toho postgraduálu som sa pohyboval skôr v belošskom prostredí, fungoval tam systém kvót pre rôzne menšiny – hispáncov, černochov, Indiánov. Bola to akási pozitívna diskriminácia, nikto sa však nad tým nepozastavoval. Nie som veľký cestovateľ, ale rád spoznávam cudzie kultúry. Plus ďalší pohľad: Slovensko vymiera a napríklad už dlhšie neviem nájsť nikoho, kto by mi na chalupe vykopal studňu. Treba sa na veci pozrieť aj takto pragmaticky, niekto musí pracovať aj v takýchto profesiách. A na naše dôchodky. Fakt je, že tu máme desaťtisíce Rómov, ktorých sa nedarí zapojiť do roboty.

Myslíte, že utečenci majú záujem o takéto práce?

Myslím imigrantov celkovo. Neviem, či ich naša spoločnosť vie usmerniť do profesií, ktoré potrebuje, ale pracovné sily určite potrebovať budeme. Týka sa to aj lekárov, zubárov, sestier, naši idú do bohatších krajín a ich kolegovia z chudobnejších krajín zasa sem.

A vy sám by ste vedeli žiť v cudzine aj natrvalo alebo ste pripútaný ku Slovensku?

Zatiaľ žijem tu, z času na čas by som niekam vypadol, ale asi by som sa vrátil. Nie som ten typ, čo všetko len kritizuje. Ani v Amerike nie je všetko ideálne. V porovnaní s imigrantmi, ktorí sa sem chcú dostať z chudobných a problémových krajín, máme šťastie, že sme sa narodili tu.

Preskočme z vážnych tém k literatúre. Po prvom vydaní Triezvenia vás vraj žena podozrievala, odkiaľ viete tak dobre opísať pocity pri nevere. Po desiatich rokoch ste sa podobných otázok nebáli?

Tak to je tiež vážna téma, ale našťastie v umení bežná. Už na to zabudla, druhé vydanie už čítať nebude. Motív nevery sa objavuje aj v knižke Keď sa pes smeje, netreba sa nad tým vzrušovať. Okrem toho, Triezvenie som jej venoval, takže som sa aj takto poistil.

Aha. Ale dialógy v posteli sú zaujímavé, sú odpočuté či vymyslené?

Vždy je to kombinácia, ale kniha je už umelecká skutočnosť. Keď je tam aj humor, píše sa mi lepšie. Máte na mysli poviedku o gitaristovi, ktorý je v kríze a hľadá sa, dosť pije, všetko rieši a milenka sa tam akosi náhodou pripletie. Mnohí muži unikajú do nevery, zároveň je to útek do mladosti a ilúzií.

Dialóg hrdinu so ženou o tom, či je klobása nemecká alebo rakúska a aký má obal, je veľmi zábavný. Vymysleli ste si ho alebo ste ho niekde počuli?

Veď aj my sa tak rozprávame, ale v dialógoch je vždy hudba a experiment s jazykom. Objavilo sa to aj v ďalších knižkách, aj v Psovi. Je to aj snaha vystihnúť bratislavský dialekt, aj si z neho vystreliť, ako Bratislavčan si to môžem dovoliť. Zaujíma ma to aj z jazykového hľadiska. Ktosi povedal, že v slovenčine sa snažím vytvoriť akýsi ekvivalent obecnej češtiny. To sa mi zdá až priveľmi ambiciózne, ale začalo ma to celkom zaujímať a zbieram si vhodné výrazy. Ale čeština má v tomto bohatšie možnosti.

Ako vyštudovaný divadelník ste pred niekoľkými rokmi ľutovali, že ľudia nečítajú divadelné hry. Pripravujú sa tak o veľa krásnej literatúry. Je úžasné, že v čase, keď sa toľko narieka nad tým, ako ľudia málo čítajú – akékoľvek knihy, vy očakávate, že budú čítať divadelné hry.

To som asi povedal dávno pred tým, ako som sa stal riaditeľom Mestskej knižnice v Bratislave. Ale stále to platí. Možno je to jedna z mojich ilúzií. Ale aj ja som sa musel naučiť čítať divadelné texty na Vysokej škole múzických umení. Tam som zistil, že je to rovnocenný literárny útvar, z ktorého môžete mať rovnaký pôžitok ako z dobrej prózy. Niektorí autori, ako Tennessee Williams či Arthur Miller ešte aj v scénických poznámkach používajú umelecký jazyk. Je veľa druhov a štýlov dramatickej literatúry. Je škoda, že ľudia ju berú len ako scenár divadelnej inscenácie. Divadlo je pre mňa inšpiráciou a snažím sa aj vo svojej próze písať v obrazoch.

Aký ste mali pocit, keď ste videli svoj román Keď sa pes smeje v zdramatizovanej podobe na javisku?

Fajn, ale trochu zvláštny. Tá inscenácia v divadle Ludus sa mi páčila, ale musel som si na ňu zvyknúť. Teraz robím ďalšiu dramatizáciu, knižky Venussha aj filmový scenár k Psovi a všetci scenáristi hovoria, že to je normálne. Vaša pôvodná predstava prejde cez toľké mozgy a egá – režiséra, dramaturga, producenta, hercov, že nakoniec je vždy výsledok celkom iný. Pri Venusshi sa v Luduse ešte viac posúvame od originálu.

Teraz ste v štádiu, že svoje staršie veci prerábate?

Recyklujem, je to taká duchovná ekológia.

Ešte sa vráťme k Triezveniu. Dôchodcovia dosť dostávajú v poviedkach zabrať – bravúrne ste opísali napríklad ich trápny obed v spoločnej jedálni na ministerstve. Nie ste k nim krutý?

Áno? Panebože, to by som nemal. Veď ja som už v útlom veku túžil byť dôchodcom. Myslel som to ako kontrast k mladému hrdinovi, referentovi na ministerstve pôdohospodárstva, ktorý sa rozhoduje, ako ďalej. Je to krátko po revolúcii, reformy, privatizácia, chaos, úpadok. Chcel by všeličo, aj podnikať, ale netrúfa si. Deprimuje ho, že nevie zmeniť svoj život.

Ale naša otázka sa mala vtipne končiť tým, že keďže po päťdesiatke sa aj vy blížite k dôchodku, či sa bojíte staroby alebo sa tešíte, že budete mať viac času na písanie?

Čím bližšie k dôchodku, tým lepšie. Len aby sa ho človek dožil.

Keď ste triezveli, v zmysle dozrievali, čo bolo najťažšie? S čím ste sa v živote najťažšie zmierovali?

Stále nemám celkom vyriešený svoj problém, že by som sa chcel viac venovať písaniu. Otvárajú sa nejaké možnosti v divadle, zaujímal by ma aj preklad – ale z rôznych dôvodov, ako je bývanie či deti, si na to netrúfam. Preto snívam o dôchodku, keď budem mať čas.

A o čom by ste písali?

Zaujímalo by ma vrátiť sa do svojho detstva, ale vo vzťahu k súčasnosti. To ma láka, len kvôli dramatizáciám to odďaľujem. Ale dramatizácie sú pre mňa veľmi poučné – sú to úspornejšie žánre. Pri filme si človek uvedomí, čo všetko sa dá vyjadriť obrazom, netreba toľko dialógov. Veľa týchto zásad je užitočných aj pre prózu. Aj svoje knihy teraz vidím inými očami, je to obohacujúce. Momentálne nápady mám, mohol by som písať od rána do večera, keby som nápady nemal, pátral by som po niečom zaujímavom na preklad.

A čo zaujímavé ste čítali?

Vrátil som sa k Mrožkovým poviedkam, ktoré som nejako prehliadol. Síce sú napojené na obdobie komunizmu a socializmu, ale on im vie dať nadčasový rozmer. Často čítam viac vecí naraz, v rodine si „požičiavame“ aj rozčítané knihy. Aj vďaka knižnici sledujem súčasnú prózu – Balla, Rankov, Krištúfek alebo Veronika Šikulová. Ešte si musím občerstviť staršiu generáciu autorov.

Je ťažšie napísať poviedku ako román?

Možno poviedka chce väčšiu koncentráciu a nosný nápad, ale na druhej strane písanie trvá kratšie. S románom je to zložitejšie, ja si naň musím zobrať vždy dovolenku. Človek potrebuje aspoň týždeň-dva, aby sa naštartoval.

Vás vraj viac zaujíma priebeh ako príbeh poviedok.

To sa týka určitého druhu poviedok. Dnes už som liberálnejší, aj príbeh má niečo do seba. Asi som mal na mysli skôr spôsob rozprávania. O svojich troch knižkách tvrdím, že je to literárny minimalizmus ozvláštnený humorom. Aj keď poviedka Dixieland na Veľkú noc je vážna, je o smrti a trochu sa zo zbierky vymyká. Je tam skôr celková irónia, ako osud s človekom vie zamávať.

Vraj ste kedysi boli antipsíčkar…

To je prehnané.

Veď aj nás to prekvapilo, keďže sme našli váš výrok, že psovi Žofke nikdy nevrátite všetko, čo vám dáva.

To je pravda, ten psík ovplyvnil celú moju literárnu kariéru. Žofka má už dvanásť rokov, ale stále skáče po poliach. Chovali sme všetko možné, rybičky aj škrečkov, ale psom som odolával. Až kým sme nenašli Žofku ako šteňa. To, čo píšem v knihe Keď sa pes smeje o Žofii a jej šteniatkach, som si vôbec nevymýšľal.

Kedysi bol vaším literárnym vzorom Hemingway a podľa jeho receptu ste sa snažili každý deň napísať aspoň tri až päť stránok nejakého cvičného textu. Ešte to robíte?

To bol mladícky zápal. Trénovaním sa dá nazvať aj redigovanie, to je najťažšia etapa, s ktorou sa trápim. Niekedy sa človeku zdá, že už má nápad a načo strácať čas trénovaním, keď možno ísť naostro. Ale keď človek dlhšie nepíše, ide mu to ťažšie, až po čase sa rozbehne.

Komu dávate čítať svoje texty pred uverejnením?

Rodine, Erikovi Ondreičkovi a redaktorke Darinke Peťkovej, ktorá mi vždy dá aj dramaturgické pripomienky. Vždy to číta viac ľudí a je to pre knihu prínosné.

Ktorí ľudia vás v písaní posunuli ďalej?

Na gymnáziu sme mali veľmi dobrú slovenčinárku, profesorku Krivú. Potom som mal priateľa pedagóga na ZUŠ-ke, keď som chodil na gitaru, pán Turza ovplyvnil moje rozmýšľanie, keď som mal 15–16 rokov, ale skôr šlo o hudbu, ako o písanie. A veľmi mi pomohol môj otec, ten bol akýmsi tútorom, čo sa týka štýlu. Povedal mi, čo sa mu páči a čo nepáči, a bol dosť tvrdý. Nikdy sa nerozpakoval.

Aj sa vás dotkla jeho kritika?

Áno, no akosi som si na to zvykol. V mnohom sme mali odlišný vkus, ale v spisovateľskom remesle – štylistike a používaní jazyka, som naňho dosť dal. V období 16 až 18 rokov mi otec pripomienkoval texty ako redaktor. To vždy človeka posunie. Stará mama z maminej strany bola novinárka, tá ma, naopak, vždy chválila, aj nekriticky. Aj moja mama si píše pamäti. Z toho, čo čítala, sa mi zdalo, že má podobný humor ako ja. Vždy som si myslel, že ma viac ovplyvnil otec, ale nakoniec mám možno humor aj pohľad na svet skôr po mame. Človeka vždy niečo prekvapí.