Obžalovaná je už sama matkou malej dcéry. Počas súdneho procesu, v ktorom sa odmieta brániť a čokoľvek vysvetľovať, necháva plynúť svoj prúd spomienok: na svoje detstvo, na svoju rodinu a na to, ako rástla, dospievala, našla si partnera, porodila dcéru. Na súdnom pojednávaní mlčí, prijíma vinu za svoj skutok a odmieta vysvetľovať svoje motívy. V plynutí spomienok však prerozprávava svoj život od útleho detstva, vysvetľuje dôvody a motívy svojho konania, obviňuje aj ospravedlňuje matku, ktorá bola tiež obeťou týrania vo svojej rodine. Spomínanie v prvej osobe sa strieda so zábleskami spomienok z detstva, ktoré osvetľujú život hlavnej postavy aj ďalších – jej matky, otca, starých rodičov.
Matkovražda zostáva pre vonkajší svet nevysvetlenou a nevysvetliteľnou. Vo vnútornom monológu však hlavná postava svoj čin dokonale objasňuje, hoci ho neospravedlňuje, berie zaň plnú zodpovednosť, no priamo aj nepriamo poukazuje na zodpovednosť tých, ktorí spravodlivosti v súdnej sieni navždy unikli a zostali nepoznaní i nepotrestaní. Autorka cez krutý osud ženy vrahyne zobrazuje a analyzuje kruh násilia, ktorý práve ona tragicky uzatvára, aby už nemohol pokračovať.
Slavenka Drakulic (1949) je chorvátska spisovateľka a publicistka. Román (v origináli Optužena, V. B. Z. 2012) preložila Alica Kulihová. Aspekt
