Debut mu v tohtoročnej súťaži Anasoft litera priniesol Cenu čitateľov. Peter Balko je spoluscenáristom a asistentom réžie filmu Kandidát, dramaturgom diskusnej relácie Večera s Havranom a jeho básnická tvorba vyšla v zbierke Metrofóbia.
Kniha zažíva úspech. Čo to pre vás znamená?
Nádej do budúcnosti, že venovať sa literatúre nie je úplne márna snaha. Presadiť sa v slovenskom kultúrnom priestore nie je najjednoduchšie, hlavne, keď človek nevolí cestu cez rýchlokvasené zákazky. Ja som si už na VŠMU povedal, že budem robiť veci, na ktoré môžem byť hrdý aj s odstupom času. Aj keď nikdy nebudem bohatý a nekúpim si vilu na Islande. Drobnou odmenou za to je knižka Vtedy v Lošonci. Úprimne povedané, nečakal som, že bude mať taký úspech. Bolo mi jasné, že príbeh zasadený na južné Slovensko môže zaujať ľudí žijúcich v tomto priestore a tých, čo ma poznajú. Nepredpokladal som, že mi budú chodiť e-maily od cudzích ľudí, ktorí mi hovoria o svojich zážitkoch z Lučenca. Predovšetkým vďaka vydavateľovi Kolomanovi Kertészovi Bagalovi, čítačkám a súťaži Anasoft litera sa kniha k ľuďom dostala.
„Mikroepizódkami“, bizarným humorom a svojskou poetikou knižka evokuje filmy Wesa Andersona. Môže byť?
Wes Anderson je pre mňa do istej miery inšpiráciou, no ani nie tak témami, ako postavami. Jeho dospeláci zostávajú deťmi, vyznávajú pravé hodnoty ako priateľstvo, rešpekt, hrdinstvo, ktoré postupne, ako rastieme, strácame, sme nútení robiť kompromisy. Občas sa cítim ako postavička z jeho filmu a premýšľam, či niekedy dospejem.
Čo hovoríte na škatuľku literárne selfie, do ktorej vás zaradili?
Mám rád motto: žiť sa dá iba autobiograficky a to isté si myslím o písaní. Necítil by som sa prirodzene, keby moja tvorba neodrážala to, čo je vo mne. Hrdina románu Vtedy v Lošonci je do istej miery mojím detským alteregom, zvolil som rodné mesto, sú tam príbehy mojich rodičov, starých rodičov, priateľov, ale aj legendy, ktoré som sa o meste dopočul. Román je do veľkej miery autobiografický a zároveň obsahuje povery, dokonca klamstvá, ktoré som si vymyslel a tešil som sa z toho, ako bude čitateľ tápať, čo je pravda a čo nie. Bolo zaujímavé spoznávať príbeh Lučenca a postupne ho prerozprávať podľa seba.
Niektorí autori by v malom južnom mestečku rozohrali pochmúrnu sociálnu drámu. Vaša kniha je však pozitívna.
Aj napriek neideálnym podmienkam cítim v Lučenci životnú energiu, čo je pre mňa veľmi symbolické. Južné Slovensko nie je „zatratené“, ľudia sa tu naučili fungovať a mám pocit, že prežijú skutočne všetko. Fascinuje ma ich svojská životná sila a hrdosť, ktorá im nedovolí odísť z „južnej zeme“.
Ste najmä scenáristom. Na čom práve pracujete?
Momentálne pracujem na dvoch celovečerných hraných projektoch. Jedným z nich je krimitriler zo slovensko-ukrajinskej hranice v réžii Petra Bebjaka a v produkcii Wandy Adamik Hrycovej s pracovným názvom Schengen Story. Ide o príbeh agenta, ktorý je prevelený na slovensko-ukrajinskú hranicu, aby rozpustil korupčnú skupinu policajtov. Máme niekoľkú verziu scenára, nakrúcať by sa malo začať túto zimu. Počas zberu materiálu sme strávili niekoľko dní na slovensko-ukrajinskej hranici v dedinke Ubľa, odkiaľ pochádza Wandina mama. Rozprávali sme sa tam s rôznymi ľuďmi, s prevádzačmi, pašerákmi aj policajtmi a dávali si dokopy mapu osudov a nekompromisných pravidiel života na východnej hranici.
Scenár ste prezentovali v rámci pitching fóra na tohtoročnom festivale v Karlových Varoch. Aké boli reakcie?
Príbeh ľudí zaujíma a reagujú naň dobre, keďže téma hraníc a migrantov je teraz veľmi aktuálna. Priestor ukrajinsko-slovenskej hranice je veľmi osobitý. Je tam silná rusnácka komunita, multikulturalizmus. Vystihuje ho miestny vtip, ktorý hovorí, že k jednému rodinnému stolu si tu bežne sadne syn policajt, syn colník a syn prevádzač. Ľudia sú tu pohostinní, príjemní, aj napriek tomu, že sa často pohybujú mimo zákona. Na druhej strane, vzhľadom na vysokú nezamestnanosť a chvíľkami až bezvýchodiskovú sociálnu situáciu, čo iné majú robiť?
O čom bude druhý film?
Druhý projekt je česko-slovenská čierna komédia s názvom Príjemnú sústrasť v réžii mladého českého režiséra Jakuba Machalu. Je to o pohrebníctve, ktoré sa dostane do dlhov, a preto sa prihlási do súťaže v kopaní hrobov. Mimochodom, taká skutočne existuje a inšpirovala nás práve reportáž z tejto súťaže. Vyhrali ju Slováci a moderátorka sa jedného z tímu opýtala, čo ho na jeho profesii baví najviac. On odpovedal veľmi vtipne, že práca s ľuďmi, čo mi prišlo neskutočne bizarné a zároveň originálne.
Nebojíte sa reakcie slovenského diváka?
Náš scenár je síce zasadený do zvláštneho prostredia, ale je o mladom chalanovi, ktorý skončil vysokú školu, vráti sa do svojho rodného mesta a nevie sa zamestnať vo vyštudovanom odbore. Tak sa chytí prvej pracovnej príležitosti, ktorá sa mu núka, hoci aj v pohrebnom ústave. Nachádza tu priateľstvo, lásku, dôstojnosť a cez smrť sa učí o živote. Ten príbeh je veľmi ľudský až univerzálny, mohol by sa odohrávať trebárs aj v pekárstve, ale omnoho zaujímavejšie bolo dať ho do kontrastu so smrťou.
Kedy pociťuje scenárista najväčšie zadosťučinenie?
Keď zistí, že jeho postava nemôže urobiť toto, ale musí urobiť tamto a začne si sama „pýtať“ dej. Niekedy som mal po dopísaní scenára problém žiť bez svojich postáv. Keď dva roky vymýšľam ich charakter, jazyk a iné detaily, už je to čosi živé, a keď ich mám zrazu poslať ďalej, začnú mi chýbať. To je agónia písania. V istom momente môžete písanie nenávidieť, lebo chcete spať alebo robiť iné veci, no aj napriek tomu sa doň zamilujete. Navyše je krásne vidieť, ako sa na pľaci odohráva to, čo som napísal, aj keď je to odrazu niečo celkom iné. Scenárista by mal chodiť na nakrúcanie, ja som po tejto skúsenosti zmenil pohľad na filmové písanie. Predstava o tom, že scenárista sedí doma a píše celý spotený a smradľavý so zatiahnutými závesmi, že nemá žiadny osobný život a nepozná svet okolo seba, je mylná.
Nemali ste chuť odísť zo Slovenska niekam, kde sú pre umelcov lepšie podmienky?
Nikdy som nemal v úmysle odsťahovať sa niekam natrvalo. Keď si niekde nájdem ľudí, s ktorými sa cítim dobre, keď si osvojím miesta a trasy konkrétneho mesta, nerád ho opúšťam. V prípade filmu je veľmi dôležité nájsť si ľudí, s ktorými si osobne a pracovne sadneme a mám pocit, že som ich našiel v Bratislave. Samozrejme, raz za čas ma situácia na Slovensku poriadne naštve a mám chuť na všetko sa vykašľať a odísť žiť s priateľkou Veronikou na Island, ktorý si držím v hlave ako vysnívané miesto, azyl. Ale k tomu pravdepodobne nikdy nedôjde, moje korene sú príliš silné. Navyše mám rád pocit, že vždy sa môžem niekde vrátiť. Mám rád život na trase Bratislava-Lučenec.
