Foto: KALLIGRAM
Bruno zosobňuje človeka, ktorý vníma odchádzajúci svet ako svoju osobnú traumu a tento pocit straty so sebou neprináša len nostalgiu či melanchóliu, ale aj stavy odporu a osamotenia.
Témy straty a osamelosti nie sú v tvorbe Klimka-Dobrzanieckeho nové, nachádzame ich už v jeho predchádzajúcich prózach, kde sú často využité ako leitmotívy osudov konkrétnych postáv. V novele Samota však príbeh individuálneho života ustupuje do úzadia, aby uvoľnil miesto pozorovaniu a hodnoteniu okolitého sveta zo širšieho uhla pohľadu.
Je to perspektíva, v ktorej prevláda nad ľudskosťou a solidárnosťou túžba po moci sublimujúca v sexualite, predsudkoch a paranoji. Táto zvláštna diagnóza Eros-Patos-Schizo sa však zďaleka netýka výlučne postavy Bruna, ale oveľa väčšej časti spoločnosti. Časti, ktorá túži po rasovo čistej Európe, časti, ktorá napriek svojmu blahobytu nevie dopriať blahobyt iným, časti so silným pocitom ohrozenia vlastnej exkluzivity. Samota, s ktorou žije Bruno Stressmeyer, je dobrovoľným utrpením vyvolených, je to samota vrcholu.
Z Brunovej perspektívy je všetko iné: "Rozosmutňoval ma tento svet, ale bol to smútok racionálny. Celá tragédia sa odohráva vo vedomí, v mojom vedomí, v jej vedomí a jeho nevedomí… Myslenie bolí, hoci sú ľudia, ktorí si myslia, že nie.“ Tragédiou sú Slovania, Juhoši a Turci, ktorí zahlcujú a požierajú Viedeň. Vykoreňujú ju, ničia jej tradície, odnášajú ju dolu Dunajom. Okrem prisťahovalcov nešetrí ani Rakúšanov homosexuálov, psičkárov a vegetariánov, kvôli ktorým Viedeň stráca svoju tvár a Bruno stráca v nenávisti voči nim sám seba.
Ešteže ostáva cestovanie vlakom, metafora monarchie a Ona, ktorej meno nepoznáme, pretože najskôr je ňou neznáma žena v hoteli na chorvátskom pobreží a potom prostitútka vo viedenskom bordeli. Ona, ktorá by mohla byť anjelom smrti, chorobou a vykúpením však Brunovi nepomôže, smrť sa mu vyhýba oblúkom, pretože to, čo už je mŕtve, ochorieť nemôže.
Z novely Samota je zrejmé, že autor tematizuje mentálnu hranicu medzi tým, čo nazývame východnou a západnou Európou. Bolo by však mylné domnievať sa, že kniha je len kritikou Západu. Veď nie sme to práve my, kto túži po rovnakom pohodlí, pretože predsa teraz konečne nastal náš čas? Nie sme to my, kto sa odmieta deliť s inými, pretože teraz sme na rade my? Nie sme to my, kto bez prestávky lamentuje nad vlastným osudom a utrpením? V tomto duchu sme si s Brunom Stressmeyerom rovní. Rovné si je naše európanstvo a aj naša exkluzívna samota, práve ona je aj našou vlastnou diagnózou.
Hubert Klimko-Dobrzaniecki: Samota, preklad Silvester Lavrík, Kalligram Bratislava 2015
