Úspech reportážnej literatúry
Vyhlasovanie víťaza Nobelovej ceny za literatúru prežíval intenzívne aj Filip Ostrowski, ktorý minulý rok založil na Slovensku vydavateľstvo Absynt zamerané na reportážnu literatúru. Svetlana Alexijevičová upútala jeho pozornosť najmä preto, že píše „o dôležitých veciach a vynikajúcim spôsobom“.
„Je to meno, ktoré vo svete reportérov či spisovateľov, ktorí sa venujú reportážnej literatúre, znamená veľa. V Poľsku získala dvakrát cenu Ryszarda Kapuścińského za najlepšiu reportážnu knihu a my sme vedeli, že ju musíme priniesť na Slovensko,“ uviedol Ostrowski, pričom priznáva, že neveril, že by autorka mohla získať Nobelovu cenu, aj napriek priaznivým prognózam stávkových kancelárií. „Reportážna literatúra je stále považovaná za mladšieho brata literatúry, ale teraz, keď Svetlana dostala toto ocenenie, myslím si, že dosť výrazne zaznie, že reportážna literatúra je literatúra s veľkým L,“ vysvetľuje vydavateľ.
Už v novembri vyjde v slovenskom preklade reedícia diela Vojna nemá ženskú tvár, ktorá u nás vyšla už v osemdesiatych rokoch v preklade Ondreja Marušiaka. Autorka spravila po rokoch úpravy v texte, takže do predaja sa dostane prerobená verzia knihy. „Neviem presne, aký bol dôvod zmien, ale je to pre mňa úplne pochopiteľné. Je to viac reportáží, ktoré vedia fungovať osobitne, ale popritom sú poskladané do formy knihy a tvoria celok,“ vraví Filip Ostrowski.
Ďalšie spisovateľkino dielo Time Second Hand, ktorého pracovný názov slovenského prekladu je Časy second hand, malo pôvodne v slovenčine vyjsť v máji 2016, vydavateľ však hovorí, že to pravdepodobne bude skôr. Vydavateľstvo Absynt má zatiaľ zakúpené práva na tieto dve diela Svetlany Alexijevičovej, no v prípade ich úspechu na slovenskom trhu už uvažujú o kúpe práv na ďalšie dve knihy čerstvej držiteľky Nobelovej ceny.
Víťazstvo favorita
Po tom, čo minulý rok putovala Nobelova cena za literatúru do Francúzska pre spisovateľa Patricka Modiana, povrávalo sa, že by Švédska akadémia mohla upriamiť pozornosť na autorov z čierneho kontinentu. Aj napriek tomu patrila medzi horúcich favoritov bieloruská spisovateľka Svetlana Alexijevičová.
Narodila sa 31. mája 1948 v ukrajinskom Stanislave bieloruskému dedinskému učiteľovi a ukrajinskej matke. Vyrastala však v Bielorusku, kde sa po skončení štúdia venovala žurnalistike. Svoju odvahu otvárať aj pre politický režim nepohodlné témy prejavila už ako novinárka. Práve za svoju kritiku politiky Alexandra Lukašenka sa stala v Bielorusku nežiaducou osobou. Odpočúvali jej telefón, bola prenasledovaná a v roku 2000 musela domovskú krajinu opustiť, čo označila ako svoj protest. Útočisko vtedy našla v Paríži a v Berlíne. Do Bieloruska sa opäť vrátila až po jedenástich rokoch, ale jej knihy sú v krajine dodnes zakázané.
Román z hlasov
Venuje sa témam ako rozpad Sovietskeho zväzu, tragédia v Černobyli či vojna v Afganistane. Spojovníkom medzi knihami, ktoré vyšli aj v slovenskom či českom preklade, ako Vojna nemá ženskú tvár, Modlitby za Černobyľ, Doba z druhej ruky, je ľudský druh homo sovieticus. Spisovateľka ho charakterizuje ako človeka snažiaceho sa pomstiť za dianie v postsovietskom priestore, najmä na Ukrajine. „Homo sovieticus má vlastnú predstavu, ako má vyzerať táto krajina, čo je patriotické, čo je heroické. Je to človek, ktorý zatiaľ nedokáže žiť ako všetci. Stále si žije svoj vlastný život,“ uviedla autorka v rozhovore pre Českú televíziu v roku 2014, keď bola hosťom na Festivale spisovateľov Praha.
Alexijevičová si vytvorila vlastnú spisovateľskú techniku literárnej koláže, vychádzajúcu z tisícky rozhovorov zaznamenávajúcich ľudské osudy na území postkomunistických krajín. „Z tisícov hlasov a epizód z nášho každodenného života a bytia, zo slov a z toho, čo sa skrýva za nimi a medzi riadkami, z toho všetkého zostavujem realitu. Pretože realita je nerozpoznateľná, dávam dokopy skôr predstavy a obrazy,“ povedala o svojej autorskej technike Svetlana Alexijevičová v roku 1998 pri preberaní ocenenia na knižnom veľtrhu v Lipsku.
„Posledných 30 či 40 rokov bola zaneprázdnená mapovaním sovietskych a postsovietskych jedincov,“ hovorí o Alexijevičovej tajomníčka Švédskej akadémie Sara Daniusová, ktorá sa na čelo akadémie postavila ako prvá žena v histórii. „Ale nie je to len o historických udalostiach. Je to história pocitov. To, čo nám ponúka, je skutočný emotívny svet. Historické udalosti, ktoré pokrýva v jej knihách, napríklad o černobyľskej katastrofe, sovietskej vojne v Afganistane, sú len zámienkou na skúmanie sovietskych a postsovietskych jednotlivcov,“ vysvetlila Daniusová dôvody voľby bieloruskej spisovateľky. Romány Svetlany Alexijevičovej sú označované aj za romány vytvorené z hlasov.
