Keď si otvoríme knihu a zbadáme báseň Ples núl, v prvom momente nám nepríde na um azda nikto iný ako Milan Markovič, Peter Breiner a, samozrejme, Ján Štrasser. Je to už klasika, hoci z nedávnych – 90. rokov, stále aktuálna. Klasikou, priam termínom sa stali aj Babky demokratky, pri ktorých je autorom hudby Alois Bouda. Azda ešte prenikavejšiu iróniu a sarkazmus má báseň Pomníky, v ktorej nájdeme aj toto: "Ak už nie súsošia, tak aspoň tabule,/ ak už nie na koni, tak aspoň bustu./ Dožičte nule, nech spočíva pri nule./ A nech im jednotky vzdávajú úctu.“ Texty piesní či zhudobnené verše majú u Štrassera svoju viacrozmernosť, nie sú prvoplánové, často ide o filozofické pravdy či sentencie.
Štrasserove básne z Markovičovej relácie obsahujú zákonite uštipačnosť, iróniu, majú charakter politickej publicistiky. Sú to texty piesní, ktoré však, ako sa vyjadril Marián Andričík v knihe Aspekty piesňového textu, majú status poézie.
Kniha Až je zaujímavým obrazom "vývinu“ Jána Štrassera – autora deviatich pôvodných básnických zbierok, nerátajúc do toho dve desiatky iných kníh a desiatky prekladov. Štrasser sa ako básnik predstavil v roku 1968 jemnou lyrikou s prírodnými motívmi (Odriekanie) a jeho verše postupne nadobudli kriticko-satirický až sarkastický ráz. Veľmi často majú epické podložie. Autor vie aj zavtipkovať. Momentky z každodenného života konfrontuje s vážnymi i vážnejšími životnými situáciami, hravou, veselou formou vyjadruje filozofickú pravdu.
Najdlhšia báseň tohto prierezu tvorbou má názov Úradník (Práca na ceste, 1989) a rozprestiera sa na desiatich stranách. Možno pri nej uvažovať: próza vo veršoch či báseň v próze? Ide o veľmi zaujímavý, dobrý text, je v ňom história takmer celého 20. storočia, akýsi "kolektívny“ životopis človeka, ktorý "žil najmenej v troch režimoch, pobýval najmenej v troch krajinách a ovládal najmenej tri reči“. "Hanbil sa, že je pracujúca inteligencia,“ ale "vážil si svoju prácu/ a svojou prácou si vážil seba“ a "precízne usporiadal svoje posledné veci.“ Je to pocta autora svojmu otcovi. V texte básne je veľa zaujímavých historických reálií, mnohé už neexistujú, preto sú pamätné.
Ján Štrasser končí výber zo svojej básnickej tvorby pôsobivými veršami s nadpisom Spoločenské haiku: "Už celkom slušne/ vieš zaobchádzať nožom./ Ešte vidličkou.“ A v haiku pokračuje v prvej polovici (Haikuku) druhej časti knihy, ktorej dal názov Slimačo. Desiatky haiku nesú v názvoch svoje žánrové označenie vždy s hodnotiacim prívlastkom a sú usporiadané v abecednom poradí. Haiku sú duchaplné, vtipné a súčasne predstavujú aforizmy a sentencie. "Haiku (podľa Buzássyho) – Vo výťahu ten/ druhý bol možno anjel,/ šiel totiž vyššie.“ alebo ide o dômyselnú hru slov: "Beztakhaiku – Bez tak to nejde./ Tak taktne taktizujem./ Beztak to nejde.“
Otvorená zlomenina – druhá časť Slimačo – má viac trpkého humoru z vážnych životných faktov, samozrejmosti sú povedané vtipne a výstižne. Stretneme sa tu i so stareckým smútkom, ale odľahčeným bizarnými aktuálnosťami. Aj tu nájdeme hru so slovami, s ich tvarmi. Tento Štrasserov spôsob je odrazom jeho bohatej lexiky, čo ako prekladateľ vždy preukazuje. Hra však nie je povrchová, ale hlboko načiera do podstatných vecí človeka. Vari najnápaditejšia je tu báseň Kde si?
Celá kniha Až má vo svojej podstate veľa smútku, spomienok, ktoré autor zakrýva humorom, iróniou, sarkazmom, a to aj voči sebe samému. Ján Štrasser píše a spomína – s nastaveným zrkadlom iným i sebe a možnože nám všetkým.
