Foto: F.R.& G.
Dočkali sme sa ich v podobe knižky Čítal som… s podtitulom Literárnokritické texty 1965 – 1971. A dočkal som sa nezámerného pohladenia v podobe Štrasserovej zmienky v úvode knižky, ako mu Oleg Pastier navrhol pripraviť aj knihu literárnokritických textov z rokov 1965 – 1971 a vymyslel aj jej názov.
Nečudo, že Ján Štrasser okorenil svoj literárnokritický návrat do druhej polovice 60. rokov 20. storočia, „keď ešte literárna kritika u nás mala svoju váhu i autoritu”, štipľavými frčkami na margo zlozvykov povrchnosti kovaných arbitrov (Viliam Marčok a i.). Zároveň však neváhal uznať autoritu starších kritikov – medzi frekventovane uvádzanými sú Milan Hamada, Vladimír Petrík, Albín Bagin a Ivan Kadlečík – ani prejaviť prirodzenú túžbu mladého kritika – zaradiť sa medzi nich. Napokon, dnes vie aj celkom triezvo priznať, že "metodologicky bol čistý eklektik“, a predsa „mal ambíciu byť generačným kritikom“. Tá ambícia nepochybne stála za takrečeno obranou generačnou a nazdávam sa, že v jej limitoch sa aj dnes dobre číta o generačnom zápase o (adekvátny) jazyk a zápase o (adekvátnu) výpoveď.
Kamienky výrazných farieb
Ján Štrasser hneď v úvode svojho autoeditorského návratu – takmer po päťdesiatich rokoch – upozorňuje na svoje tri hriechy mladosti: (1.) "Nadhodnotil som poéziu Kamila Peteraja.” (2.) "Podhodnotil som poéziu Mikuláša Kováča.” (3.) "Neprijal som debut Ivana Laučíka Pohyblivý v pohyblivom, pretože som jeho poéziu nepochopil.” Ani tri lastovičky nerobia leto. A letom kritikovej mladosti, veď akože ináč, mal sa stať rok 1968.
Štrasser svoj výber teda logicky vyskladal z „kamienkov” výrazných farieb. Raz so zdôraznenými hranami, ktorými briskne, ale aj tak dostatočne odkryl prázdnotu debutu Prázdniny šestnásťročného Vojtecha Kondróta. Adepta poézie, ktorý "končí tam, kde prevažná väčšina básnikov ešte len začína pracovať na svojich náčrtkoch“.
K týmto „kamienkom“ dobre pasujú aj ostré hrany Štrasserových výhrad k básnickým zbierkam Františka Andraščíka a Viliama Marčoka. Inokedy zasa je zaznamenané ťažisko Štrasserových včasných úvah na väčších plochách farebných „kamienkov“ so zápismi o básnikoch "prichádzajúcich s poznaním”. Menovite o poézii Jána Ondruša, Jána Stachu, Jozefa Mihalkoviča. K nim treba prirátať aj Štrasserovu veľkú pozornosť voči poézii básnika smutného úsmevu Jána Buzássyho. Najmä v recenzii Buzássyho druhej knižky Škola kynická, v ktorej zdôraznil básnikov nepatetický zápas "o duchovnú celistvosť ľudského bytia, o duchovnú istotu vo vratkej skutočnosti”.
Nazdávam sa, že práve na tomto mieste si treba pripomenúť, že v týchto krátkych literárnych útvaroch čitateľa zaujmú nezvyčajne disciplinované formálne analýzy dvadsaťročného študenta FFUK. A rovnakú dôležitosť možno pripísať aj Štrasserovým aktuálne sumarizujúcim štúdiám, napríklad, o „Najmladšej slovenskej poézii” či bilančný text "1961 – 1965 -?”, ktorý má dvojaktovú štruktúru ako "1. Pokus o stručné vymedzenie vývinových tendencií mladej slovenskej poézie” a ako "2. Pokus o stručné vymedzenie súčasnej konjunktúry pseudohodnôt“.
Čas sa s oponou pohral a na scéne, čuduj sa svete, zostalo nasvietené aj čosi z voľakedajších "nových klišé” i čosi z "fetišizácie slova”. Napríklad – a nielen – zostali Strážayove "veci zo stola”, ktoré si Štrasser dobre všimol, ale aj čosi z toho, čo kritikovi stálo za príkro zovšeobecňujúci odsudok. Naisto ani "v riedkom básnickom vzduchu” nepokapali všetky existenciálne či mýtotvorné nálady, hoci tie naisto pokapali už onedlho v znormalizovanom bezvedomí.
Radosť z príležitosti šokovať
Za dverami stál rok 1968 a mal sa z neho stať takrečeno „univerzálny urýchľovač“. Vlastne sme vôbec nevedeli, že ideme absolvovať ozajstné skrátené čítanie, veď čo sme mi vedeli o móresoch akejsi parlamentnej demokracie? Ničové nič. V takých súvislostiach Ján Štrasser – takmer dikciou Václava Černého – ocenil v poézii Jána Stacha "dopátravanie sa podstaty vlastnej existencie”, pretože "bytie básnika stotožnilo sa s bytím básne”.
V poézii Jána Ondruša zasa túžbu a schopnosť vystúpiť jazykom z tieňa a oceniť aj stvoriteľský akt poézie, akt obsahujúci „nevyhnutnosť jej existencie“. Podobne privítal aj druhú zbierku Jána Šimonoviča Obrazotvorná lúka, pretože mu ponúkla „pohľad na kvapku pod drobnohľadom. To množstvo nečakaných asociatívnych väzieb, ktoré básnik dokáže na mikroploche svojej básne zvýznamniť, je schopné vyvolať u čitateľa intenzívny estetický zážitok“.
Na jar a v zime, teda vo štvrtom a v desiatom čísle Mladej tvorby (1968) využil Ján Štrasser štruktúru recenzie knižnej novinky – tentoraz a výnimočne prekladu – na akýsi samorastový a nepochybne aj plne autorský žáner. Lenže v tom nepochybne plne autorskom žánri bol Ing. Waltzer Faber, poznavší… schopný Štrasserovi prekryť aj najelementárnejšiu zmienku o autorstve akéhosi Maxa Frischa. A v poaugustovej zime – v inak bravúrnom texte – O slovách a skutkoch Tatka Ubu alebo Tupcovo ťaženie urobil rovnako nielen s nesmrteľným menom Alfreda Jarryho, ale celkom netaktne aj s menom prekladateľa Alberta Marenčina.
Nazdávam sa, že dnes by sa čomusi takému – predovšetkým prekladateľ Štrasser – vedel vyhnúť ozaj na sto honov. Navyše, ak sa Štrasser vo svojom texte venoval jarryovskému jazyku ako výsostnému nástroju pomenovávajúcemu – doslova ráznym pritĺkaním aj zatĺkaním – extravagantnosti „panovníckej metodológie“. A o tú sa prekladateľ staral a postaral tak, že dodnes deň je radosť odovzdať sa riave stvorenej „pretlakom hýrivej fantázie a rozkoši z recesie i radosti z príležitosti šokovať“.
Neviem meritórne posúdiť, či sa Ján Štrasser stal, alebo či by sa bol stal generačným kritikom. Svoj aktuálny knižný výber z „generačných kritík“ však zakončil Poznámkami k akceptovateľnosti básnického textu, ktoré vyšli roku 1971 v treťom čísle Romboidu. Pravda, tie poznámky boli napísané pre desiate číslo minuloročnej Mladej tvorby, ale to už – ako len príznačne (!) – nevyšlo. Nuž, blyslo sa na časy a oddalo sa vykročiť ľavoľavou nohou do prežiarených dní husákovskej normalizácie.
Našťastie ešte aj s rozlúčkovým vinšom Jána Štrassera: „Slovenský básnik, o akom sa tu celý čas viedla reč, nie je hlúpy. Veľmi rýchlo prišiel na to, že je vlastne sociálne veľmi výhodné byť slovenským básnikom. Umožňuje mu to predovšetkým písať a publikovať verše. (Je to tautológia ako bič, ale verte-neverte, má svoje korene v slovenskej literárno-spoločenskej realite!) Okrem toho mu to prináša nemalý spoločenský kredit. Oprávňuje ho to (napríklad) prehlásiť svoje slovesné táranie za experiment. Alebo za posolstvo. Alebo za mýtus. Alebo za niečo iné. A najtrápnejšie je, že slovenská literárna obec to s nadšením a bezvýhradne prijme.“
Post scriptum
Po odovzdaní rukopisu recenzie som sa dozvedel, že onen „plne autorský žáner“ nerecenzií bol v ročníku 1968 Mladej tvorby dielom viacerých autorov, napríklad Petra Zajaca, Petra Hrivnáka, Ivana Kadlečíka. Venovali sa však stvárnenej literárnej postave a jej pohľadu na stvárnený literárny svet. Iné dôležité údaje obsahoval rubriku uvádzajúci perex.
Pravda, čítal som knihu Čítal som…, v ktorej autor jednoducho nič z toho neuviedol. Takmer po päťdesiatich rokoch najskôr bude platiť dobrá rada z pedagogickej top desiatky: Márne riť biť, keď sa pokakala.
