Kniha týždňa: Rozporný Štúr

Žáner biografie je dnes čitateľsky veľmi obľúbený, ide najmä o beletrizované životopisy, ktoré pútavou formou zvyknú prerozprávať životný príbeh nejakej známej postavy. Iné ambície majú vedecké biografie, ktoré pracujú viac s faktmi a snažia sa o väčšiu „objektivitu“, zachovávajúc emocionálny odstup. Vlaňajšie dvojsté výročie narodenia Ľudovíta Štúra sa stalo vhodnou príležitosťou pripomenúť si túto osobnosť aj prostredníctvom takto koncipovaného diela.

30.01.2016 12:06
debata (16)
József Demmel: Ľudovít Štúr Foto: KALLIGRAM
József Demmel Ľudovít Štúr József Demmel: Ľudovít Štúr

Vedecká monografia maďarského historika Józsefa Demmela pod názvom Ľudovít Štúr. Zrod moderného slovenského národa však navyše aj zapĺňa určitú medzeru pri historickom výskume tejto kľúčovej osobnosti slovenských dejín.

O Ľudovítovi Štúrovi vyšlo na Slovensku množstvo diel, či už štúdií, zborníkov, monografií, osvetovo-popularizačných prác alebo rôznych príležitostných textov (vlani to bola dokonca aj postmoderná filmová „dokudráma“ True Štúr, ktorá sa snažila Štúra „zatraktívniť“ aj pre mladú generáciu). Zaujímavé monografie o Štúrovi vyšli vlani aj vo vydavateľstve SAV, ktorá vydala publikáciu Ľudovít Štúr na hranici dvoch vekov (Peter Macho, Daniela Kodajová a kol.), monografie vydali aj Kalligram a Literárne informačné centrum. Napriek týmto relevantným prácam vedecká biografia o Štúrovi, ktorá by sa na neho pozrela súčasnými očami, stále absentuje. O to viac si Demmelov opus zasluhuje pozornosť.

Legenda o sledovaní

Už sám fakt, že monografiu o Štúrovi napísal práve maďarský historik, pôsobí na niektorých slovenských čitateľov ako červené súkno – už z „princípu“ nemôže byť predsa taká biografia objektívna, a najmä nezaujatá. Takýto názor však nie je ničím podložený a vychádza z predsudkov. Môže tomu byť presne naopak, akási povinná pieta totiž často bráni autorom biografií písať o veľkých historických osobnostiach s primeraným odstupom.

Biografie sa rovnako štandardne píšu o rôznych svetových osobnostiach a nik nemá potrebu zdôrazňovať národnosť ich autorov. Ak by sme však pristúpili na koncept, že cieľom predmetnej biografie je kultivovať dialóg medzi dvoma národmi, prípadne ich historickými naratívami, čo samo osebe je určite veľmi záslužné, problémom sa môže stať striktne odborné zameranie takejto práce.

Určitý rozpor medzi odborným a pragmatickým zacielením sa objavuje aj v Demmelovej monografii. Na jednej strane autor pracuje s faktografickým materiálom veľmi precízne, na druhej strane ho však podriaďuje aj určitému programovému zámeru, ktorý by sme mohli pomenovať ako snahu o demýtizáciu a dekanonizáciu Štúrovej osobnosti.

V tomto smere vlastne nadväzuje na viacerých súčasných slovenských historikov a sociológov, ktorí vyvracaniu rôznych národných „mýtov“ venovali aj samostatnú monografiu pod názvom Mýty naše slovenské, ktorá vyšla pred desiatimi rokmi. Tu však ide aj o problém výkladu samotného pojmu mýtus, ktorý sa dnes objavuje veľmi často a je používaný veľmi voľne aj v súvislostiach, ktoré nie celkom zodpovedajú jeho obsahu. Namiesto označenia mýtus by bolo niekedy vhodnejšie použiť termín ako stereotyp, zaužívaná predstava, konvencia a pod.

Autorova snaha za každú cenu nájsť niečo, čo by nejakým spôsobom spochybnilo či relativizovalo vnímanie Štúra ako heroickej a legendickej postavy, niekedy vyznieva kontraproduktívne, týka sa to napríklad tzv. legendy o sledovaní. Sledovanie totiž nemusí mať priamo policajný charakter. Moc môže pri sledovaní využívať rôzne stratégie, čo v diele Dozerať a trestať analyzuje napríklad i francúzsky filozof Michel Foucault. Sledovanie nemusí vykonávať priamo polícia alebo nejaký administratívno-represívny aparát, ale môže byť nepriame či skryté.

Rovnako sa to týka aj Štúrovej „vlastizrady“, nie je vždy celkom zrejmé, čo pod týmto označením autor myslí – často mieša dobový a aktuálny výklad tohto pojmu (raz sa objavuje s úvodzovkami, inokedy bez úvodzoviek). Rovnako aj špekulácie okolo Štúrovej smrteľnej nehody sú vlastne súčasťou legiend – namiesto faktov sa v nich často objavujú rôzne dohady a konšpirácie. Pri rekonštrukcii nehody by historikovi mohli pomôcť napríklad aj dobové záznamy o počasí.

Vytváranie nového „mýtu“

Téma Štúrovej „demýtizácie“ (vlastne sa to týka aj celého romantického hnutia) nie je úplne nová, napríklad o jej potrebe práve v súvislosti so Štúrom písal v roku 1966 už Vladimír Mináč, hoci sa neskôr sám stal tvorcom špecifickej národnej mytológie: „Ale predsa, predstava ovčieho národa, národa, ktorý len trpel a len sa dal ubíjať, je predstava falošná; je to len lyrický mýtus (…) Štúra možno pochopiť, len ak ho pochopíme v jeho rozpornosti.“

V určitom zmysle vedľajším a nechceným efektom Demmelovho výskumu je vlastne vytváranie nového „mýtu“, ktorý je tvorený zrážkou dvoch historických naratívov: kým Slováci pozerajú na Štúrovu osobnosť idealizujúcou optikou, Maďari naopak, preto je dôležité medzi nimi nájsť akýsi prienik či kompromis. Toto by mohlo platiť niekedy pred štvrťstoročím, ale pohľad na Štúra je dnes na Slovensku oveľa diferencovanejší. Snahy o Štúrovu kanonizáciu a glorifikáciu, samozrejme, existujú, často však plnia funkciu štátnych symbolov a emblémov (čo však nie je len slovenské špecifikum, generovanie rôznych mýtov je súčasťou celej európskej historickej tradície).

No prínos Demmelovej biografie vidím v inom, a to je snaha pozrieť sa na Štúrovu osobnosť „zdola“, z hľadiska privátnej histórie (problematika vzťahu k ženám a otázka jeho sexuálnej orientácie by si však vzhľadom na deklarovaný odborný štýl práce vyžadovali predsa len iný prístup). Demmel takto Štúra vlastne poľudštil – neživotný symbol premenil na reálnu ľudskú bytosť s individuálnym životným príbehom, čo sa žiadnemu slovenskému historikovi tak plasticky rekonštruovať zatiaľ nepodarilo.

V prvom rade romantik

Téma každodennosti a privátnosti je skôr predmetom výskumu v zahraničí, akousi klasikou by mohla byť viaczväzková francúzska monografia o histórii súkromia, ktorá pred „veľkými“ dejinnými udalosťami, vojnami a revolúciami preferuje perspektívu „malých“ privátnych dejín (koncept malých dejín na Slovensku rozvíjal ešte v disente napríklad filozof a esejista Milan Šimečka, v druhej polovici 80. rokov sa zase v sociológii začalo u nás diskutovať o téme každodennosti). Otázka Štúrovho príjmu a živobytia (súkromný učiteľ a vychovávateľ), budovanie kontaktov a solidarizujúcich komunitných spoločenstiev, charitatívna činnosť, život v dobrovoľnej askéze a pod. plasticky dotvárajú jeho osobnosť.

Demmel položil dôraz najmä na Štúrovo konfesionálne zázemie, ktoré sa v prvej polovici 19. storočia opieralo o silné solidárne povedomie a pôsobilo ako integrujúci faktor, ktorý prechádzal naprieč všetkými sociálnymi vrstvami. Preto bol zrejme Štúr neprávom obviňovaný dobovou uhorskou propagandou z komunizmu, ale on bol myslením skôr konzervatívec.

Štúrovo sociálne cítenie okrem iného vyrastalo najmä z autenticky prežívaného kresťanstva, na čo aktuálne upozornil historik Martin Kováč. Podľa neho mal Štúr k oficiálnym cirkevným štruktúram kritický postoj a opovrhoval kresťanským formalizmom, svoju náboženskú vieru spájal so strádaním, stíhaním a prenasledovaním a celkovým životným údelom: „Štúrov svetonázor sa vyvíjal a pôsobili naň rôzne faktory – najprv výchova, potom vzdelávanie, racionalizmus, Heglova filozofia, neskôr osobné sklamanie z ľudí, frustrácia, úmrtia v rodine a napokon i celková skepsa a depresia.“

Nakoniec by sme nemali zabudnúť, že Štúr bol predovšetkým romantikom. Označenie „štúrovská generácia“, ktoré sa pri rôznych príležitostiach objavuje, preto nevystihuje ducha doby a do úzadia odsúva práve romantické vplyvy, ktoré podstatnou mierou formovali politické, filozofické a estetické názory nielen Štúra, ale aj jeho generačných spolupútnikov.

Inšpirácia a príležitosť na polemiku

Problematickejšie sú tie časti Demmelovej biografie, kde sa snaží uchopiť Štúra z perspektívy jeho „národno-buditeľských“ aktivít. Z obsahu práce nie je celkom zrejmé, čo autor myslí pod Štúrovým konštituovaním imaginárneho slovenského národa (prívlastok imaginárny národ sa v práci objavuje pomerne často). Otázkou potom je, čo je vlastne predmetom vedeckej monografie: sama história alebo čo je to história (sem patrí rovnako aj problém generovania historických naratívov).

Ak sa totiž samotným problémom stane rétorika histórie (takýto prístup je, samozrejme, legitímny), problém konkrétnej historickej osobnosti, jej miesta a úlohy v dejinách sa v takom prípade stáva irelevantný – všetky národy a celá história sa tak stávajú len imaginárnym konštruktom, ktorý je pre rozličné pragmatické ciele nepoužiteľný. Ak by sme hovorili o romantizme ako špecifickom filozofickom a umeleckom fenoméne, tam by sa toto označenie mohlo stať jedným z ústredných pojmov.

V úvode autor deklaruje, že maďarský historik nemôže o Štúrovi napísať „klasickú“ vedeckú biografiu. Sám však svojou prácou dokazuje, že to tak nemusí byť, aj keď o klasickej vedeckej biografii sa nedá naozaj hovoriť. V každom prípade však môže byť Demmelov Štúr veľmi podnetný tak pre bežného slovenského čitateľa, ako aj pre profesionálneho historika. V určitom zmysle predstavuje výzvu, či už ako inšpirácia, alebo príležitosť na produktívnu polemiku.

© Autorské práva vyhradené

16 debata chyba
Viac na túto tému: #Bratislava #kniha #knižná novinka #Kalligram #József Demmel