Kuchári z rarachovej kuchyne
V čase minuloročnom a predvianočnom vyšla driečna knižka Dvaja v jednom. Dvaja sú spisovateľ Tomáš Janovic a výtvarník Dušan Polakovič, jedna je knižka a povestný – u menovanej dvojice aj overený – uhol pohľadu na najrôznejšie veci v našej krajinke. Presnejšie napísané: na veci takrečeno súkromné i na plnú pusu zverejnené. Nazdávam sa, že k spomenutej driečnosti knižky priložil riadny kus veselej mysle aj autor typografického riešenia – po dnešnom: dizajnu publikácie – Marek Kianička. Vskutku až s minucióznym fortieľom sa pokúsil zviditeľniť báječnú maximu Aby Warburga: „Pán Boh prebýva v detaile.“ A tak na každú zo 135 strán knižky umiestnil jednu Janovicovu smutnú anekdotu alebo jeden Polakovičov veselosmutný obrázok. Skvelé to však nie je kvôli akejsi prehľadnosti, skvelé je to preto, lebo čitateľ má šancu zostať na chvíľu „iba“ s Pánom detailu. Pravdaže, aj s rarachom, ktorý sa na veky vekov skrýva za jeho chrbtom. Rarach – podľa slovníkového určenia – je čert.
A ešte čosi. Typograf elegantne, v našom prípade priam s „geometrickým“ chochmesom, siahol prajnou rukou po jemných typografických fintách a na správnych i prekvapujúcich miestach použil správne i prekvapujúco (pre)bohatú škálu typografických znamienok, čiže nezvyčajných oblých vykrúžení či podčiarkujúcich čiarok, neodvrávajúcich zátvoriek, veselo podfarbujúcich plôšok, ktoré text vyfarbujú ozaj naplno, alebo bodiek, ktoré zasa text otvárajú, rovnako ako ho otvára o istý počet bodov narastajúca veľkosť písma v jednotlivých riadkoch textu.
Janovic sa nevysmieva, smeje sa – smutno
Tomáš Janovic sa nepochybne rád smeje s Jajkelem a rád sa smeje jajkelevskému zízaniu poza chrbát tradičného jajkania nad osudom najrôznejších vecí v krajinke našej útulnej. Vie, dobre vie, že človek v nej je smrteľný, a úrad v nej je nesmrteľný. Vie, že úrad vždy a všade sa zo všetkého najskôr zaujíma o to, čo všetko – a možné je všetko – Jajkele nie je.
Úradu možno stačí vedieť, že Jajkele nie je egoistický cynik vydávajúci sa za väčšieho filantropa, ako je sama filantropia. Prepáči mu aj, hovorí sa tak, brisknú veselosť mysle i servírovanie blenového vývaru majstra kuchára z rarachovej kuchyne. Lenže úrad robí chybu. Prečo? Lebo hrubo podceňuje ekrazit Jajkeleho tvrdenia, že „múdry vie, o čom treba mlčať a o čom stačí (nehovoriť)“. Úrad, pravda, nie je úradom pohrobkom „po dvoch totalitách“, kde by si Tomáš Janovic – hoci dnes už veru nie za každým rohom – mohol vypočuť trebárs aj takýto kus rozhovoru: „Ty sa nebojíš? Nie. Ja som si svoje už odbál.“ Odbáli sme si svoje, ale pravda nám svieti do očí furt rovnako nepríjemne: „26 rokov po Novembri sloboda je nemilosrdné zrkadlo.“
Totalita oslobodzuje od myslenia
„Totalita oslobodzuje. Od myslenia.“ A tak sa Janovic pýta, či „napravíme svet, keď ho naľavíme?“ Neľahko – spolu s autorom – odpovedať, pretože nám prichodí odpovedať „v krajinke sebavedomých komplexov“. Pravda, práve v takej krajinke túžobne vyzerajú „pevnú ruku tí, čo nestoja pevne na nohách“.
Z jednej strany je kniha Dvaja v jednom aj holdom presnosti slovenčiny. Z druhej strany zasa holdom brisknému kresliarskemu umu a rukopisnej skratke Dušana Polakoviča. Napríklad, nestačíme sa čudovať koľkým len protijedom disponuje „predvolebná dvojstrana“, kde vľavo zíza rovno do kresliarovej „kamery“ namosúrený tiger a vpravo ho jemne poťahuje za fúz – povedzme, že kuvaný opozičník – rukou vloženou do bezpečného rytierskeho brnenia. Alebo koľko zasa protijedu ponúka sova s rovnakým pohľadom v úlohe symbolu múdrosti. Polakovič ju nakreslil naširoko rozkročenú nad pohodenými knižkami a nakreslil ju aj prichytenú k psej búde hrubou reťazou.
Za nehanebnosti sa treba hanbiť
Tomáša Janovica zrejme vedia vytočiť falošné predstavy o „svojstojných“ móresoch rodákov z krajinky. Reaguje však noblesne: „Samé emócie. A nijaký cit.“ Rovnako ho vytáča všeprenikajúce jájájáastvo a aj reaguje rovnako: „Rodák. Správa sa ako dav, aj keď je sám.“ Alebo: „Výnimočnosť po našom – uznávame len výnimocných.“ Slová majú svoje vrtochy. A vedia klamať telom. Sľubujú, že nás odprevadia na prah živého jadra autentického problému a opustia nás pri prvej banalite zvodného pátosu. Našťastie Tomáš Janovic už okolo šiestich dekád vyškoľuje nás proti móresom neznesiteľne ľahkého pátosu. Píše proti fráze a čistí slovenčinu dušou humoru. Jeho knižky sú vždy novým výberom z prebohatého zásobníka smutných anekdot. Jeden z ostatných výberov zostavil z aforizmov o ľudskej krehkosti a uviedol ho František Mikloško. Uviedol ho vtipne a teda aj múdro ako breviár „modlitieb v inotajoch“. A to je dobré. Dobré ako vtedy, keď ozrejmil Boh Jajkelemu, že „múdry Žid si uťahuje zo mňa tak, že si uťahuje zo seba“.
Povahopis človeka v zoologickej záhrade
Detail, či chceme, či nie, sa podriaďuje celku. Aspektom všeobecnosti tejto podriadenosti sa venoval roku 1936 Vladimir Jankélévitch v monografickej práci O irónii. Tvrdí v nej, že irónia má schopnosť presviedčať zároveň o pozitívnosti i nedokonalosti každej stvorenej veci. V jeho bezchybnej formulácii to znie takto: „Irónia uvádza do súladu humor s ľútosťou a rozhoduje, že nič nie je márne, aj keď je márne všetko.“ Vlastne tým tvrdením odkázal detail do sféry pôsobnosti okamžitého čara, spoliehajúceho sa na „schopnosti intuície vnímať narážky“. Tak či onak, pán profesor zo Sorbonny nám chlácholivo vysvetlil, že „irónia je veselosť ducha“.
Zhruba pred 15 rokmi som sa obšťastňoval roztatárenou iróniou ducha Jorge Luis Borgesa, ktorá poletovala jeho Fantastickou zoológiou. Dokonca som si vtedy trúfol nahovárať Tomáša Janovica, aby napísal svoj zvieratník či beštiárium z rodu povahopisov obyvateľov zoologickej záhrady privátnej janovicovskej fantázie. Neviem dodnes, či tomu nahováraniu venoval hoci minimálnu pozornosť, ale ja som odvtedy začal čítať jeho smutné anekdoty ešte s väčším dôrazom na Krajinku a v nej žijúcich krajanov. Čítal som ich povahopis, čítal som teda beštiárium ako vyšité: „Už dávno sme mohli byť demokrati, keby sa demokracia dala niekde ukradnúť.“ Pravdaže, veď „dajako bolo, dajako bude. A tak to u nás bolo, aj bude.“ Na prechádzke imaginárnom Krajinky však stretneš aj nejedného borca, čo „najprv robil svinstvá pre cudzie potešenie. Teraz už pre vlastné.“ Alebo si prečítaš „Inzerát: Hľadám ideológiu, ktorá umožňuje robiť svinstvá z ušľachtilých dôvodov.“ Ba aj čosi jedinečné: „Jediné fungujúce perpetuum mobile je antisemitizmus.“
Driečnu knižku Tomáša Janovica a Dušana Polakoviča Dvaja v jednom ctí ešte jeden detail. Totiž v jej samom úvode privoláva spomienku na „tretieho“, na Kornela (Földváriho).
- Tomáš Janovic, Dušan Polakovič (ilustrácie): Dvaja v jednom
- Petrus, Bratislava 2015
