Miesta je málo a prednosť majú komerčne úspešné tituly. Našťastie sa nájdu autori, ktorí majú veľa čitateľov s dobrými knihami. Medzi nich patrí aj talianska spisovateľka Elena Ferrante.
Záhadná autorka
Vydavateľstvo Inaque nám od minulého roka ponúka jej román Geniálna priateľka (L'amica geniale) v preklade Ivany Dobrakovovej. V Taliansku kniha vyšla v roku 2011, keď už bolo meno autorky veľmi známe. Nie náhodou sme použili formuláciu meno autorky, nie autorka, lebo nič viac sa o nej nevie. Kolujú len dohady a medzi kandidátmi, ktorí sa skrývajú za týmto ženským pseudonymom, sa vyskytuje viac mužov ako žien. Do umeleckého sveta, kde dominujú celebrity, sa Elena Ferrante rozhodla vstúpiť len svojím dielom, vlastnú osobu ponechala v tieni.
Hneď pri svojom prvom románe vydavateľovi oznámila, že viac pre svoju knihu podnikať nemieni, lebo urobila to podstatné: napísala ju. Nebude poskytovať rozhovory a nemieni si ani prevziať cenu, keby nejakú získala. Pripomína, že propagácia knihy je drahá, ona chce byť pre vydavateľa čo najlacnejšia a ušetrí ho dokonca aj svojej prítomnosti. Vie sa, že sa narodila v Neapole, žije v Taliansku a v zahraničí, momentálne asi nie je vydatá, „píše, prekladá a učí“, ako uviedla v jednom z mála písomných rozhovorov. Radšej píše, ako publikuje.
Napriek tomu, že autorka svoje knihy osobne nepropaguje, úspech sa dostavil. Hneď prvá kniha Ťaživá láska (L'amore molesto, 1992)získala aj u nás známu Cenu Elsy Morante a dostala sa do finále Ceny Strega. Druhý román Dni opustenia (I giorni dell'abbandono), ktorý vyšiel až v roku 2002, sa dostal do finále Ceny Viareggio. Obe knihy boli aj sfilmované.
Autorkina anonymita má slúžiť na to, aby sa pozornosť publika sústredila na knihy, nie na osobný život autora. So svojimi názormi na literatúru, na jej poslanie a na dôvody, pre ktoré píše, sa však nijako netají. Zhrnula ich do zväzku Črepiny (La frantumaglia), ktorý vyšiel v roku 2003. V roku 2006 vydala tretí román Temná dcéra (La figlia oscura).
Príbeh celého Neapola
Geniálna priateľka sa vracia k prvým rokom ženských protagonistiek románu. Lena a Lila sú dve dievčatá, ktoré prežili detstvo v chudobnej neapolskej štvrti. Ich priateľstvo potom vydržalo celý život, ako nám prezrádza úvod románu, v ktorom sa Lena dozvedá, že jej dávna priateľka Lila sa vo veku šesťdesiatich šiestich rokov rozhodla odísť zo života tak, aby po jej existencii nezostala ani tá najmenšia stopa. Lena v tom vidí jej nespútanú a zanovitú povahu, ktorou ju priťahovala a odpudzovala po celý čas ich spolužitia.
Stretli sa v prvej triede základnej školy a Lila ju hneď upútala, lebo bola zlá. Deti sú v takej škole a v takej štvrti zlé všetky, lebo sú od malička vystavené každodennému zápasu o prežitie. Ani Lena nie je iná, len je viac konformná, chce v škole získať niečo, čo by jej pomohlo dostať sa zo zovretia nevedomosti a biedy. Keď sa po mnohých rokoch rozhodne napísať všetko, čo si z detstva pamätá, čitateľ zistí, že si pamätá naozaj veľa. Tempo jej rozprávania je plynulé, ale pomalé, plné popisu zážitkov a súžení detského veku. Sprevádza dievčatá od základnej školy až na prah dospelosti, keď sa odbojná Lila rozhodne zostať v spoločnosti, v ktorej vyrastala, a Lena si cez štúdium otvára cestu do sveta.
Nie je to však iba príbeh dvoch dievčat a deviatich rodín, ktoré sú so všetkými ich členmi vymenované v zozname postáv na začiatku knihy, ale aj príbeh celého Neapola, ako sa v päťdesiatych rokoch minulého storočia pokúšal prekonať svoju chudobu a zaostalosť a vyrovnať sa, neúspešne, s prítomnosťou zločineckých skupín. A je to aj príbeh Talianska, ktoré sa zviechalo z vojny.
Odvíjanie nite z cievky
Literárna kritika je pri posudzovaní diela Eleny Ferrante dosť v rozpakoch, keď má súčasnú autorku zaradiť do nejakého prúdu alebo klasifikovať je spôsob písania. Neraz sa hovorí o návrate k neorealizmu či až k naturalizmu devätnásteho storočia, ktorý v Taliansku dostal meno verizmus. Sama autorka priznáva, že pre písanie a témy príbehov jej ako inšpirácia poslúžili diela Elsy Morante a Anny Marie Ortese. Záleží jej na autentickosti rozprávania, ktoré odhaľuje aj dušu autora, hoci sa k nej dostávame len cez slová na papieri. Takéto písanie prirovnáva k odvíjaniu nite z cievky, keď sa hrúbka navinutej nite postupne stenčuje, až zostane iba holá cievka a odhalí svoju skutočnú farbu.
Geniálna priateľka je názov a zároveň prvý diel štvorzväzkového cyklu, ktorý v roku 2012 pokračoval románom Príbeh nového priezviska (Storia del nuovo cognome), o ďalší rok Príbehom tých, čo utekajú a tých, čo zostávajú (Storia di chi fugge e di chi resta) a v roku 2014 ho zavŕšil Príbeh strateného dievčaťa (Storia della bambina perduta).
Roberto Saviano navrhol posledný román Eleny Ferrante o stratenom dievčati v minulom roku na Cenu Strega. Autorka reagovala verejným listom, v ktorom zopakovala svoj názor, že kniha je po vyjdení k dispozícii čitateľom a môžu s ňou nakladať, ako uznajú za vhodné, trebárs ňou podložiť nohu stola. Neverí, že uspeje, lebo všetko je dohodnuté vopred medzi vplyvnými hráčmi, ale zapojí sa do hry, aby aspoň trochu „zamiešala karty“. Jej slová sa potvrdili, cenu nezískala a Saviano mohol iba skonštatovať, že ceny nevyhrávajú veľkí autori, ale veľkí vydavatelia.
Prestížne finále
Príbeh strateného dievčaťa, ako aj všetky predchádzajúce knihy Eleny Ferrante vyšli v malom rímskom vydavateľstve E/O, ktoré by v slovenskej verzii malo názov V/Z, lebo E/O sú začiatočné písmená slov est (východ) a ovest (západ), keďže vydavateľstvo sa zrodilo koncom sedemdesiatych rokov s myšlienkou sprístupniť knihy z Východu. Východom boli v tej dobe predovšetkým krajiny východnej Európy, odkiaľ sa kvôli ideologickej predpojatosti nedostávali k čitateľom západnej Európy ani knihy, ktoré si to svojou hodnotou zaslúžili.
Keď doma Ferrante iba zamiešala karty, celkom inakšie môže pochodiť vo svete, lebo sa s ďalšími dvanástimi autormi ocitla vo finále Ceny Man Booker International za rok 2016, ktorá sa v Británii udeľuje zahraničnému titulu vydanému v preklade britským vydavateľstvom. Význam ceny naznačuje jej víťazka z roku 2009 Alice Munro, alebo Philip Roth, ktorý ju získal v roku 2011. Konkurencia je veľká aj toho roku, medzi kandidátmi nechýbajú ani nositelia Nobelovej ceny, ako je napríklad Orhan Pamuk.
Pri veľkom medzinárodnom úspechu kníh Eleny Ferrante, keď sa hovorí o prekladoch do tridsiatich jazykov a len v Spojených štátoch a vo Veľkej Británii o státisícových nákladoch, sa dalo očakávať, že televízia nebude dlho čakať s ich sfilmovaním. Pripravuje sa medzinárodný projekt pod názvom The Neapolitan Novels, ktorý by zahŕňal všetky štyri knihy autorky Geniálnej priateľky. Pre slovenských čitateľov by to bol pekný darček, keby si zvyšné romány série mohli prečítať skôr, ako ich uvidia na televíznej obrazovke.
- Elena Ferrante: Geniálna priateľka, preklad Ivana Dobrakovová, Inaque 2015
