Dozvieme sa okrem iného, ako sa pes dostal medzi súhvezdia, prečo Gréci a Rimania nenávideli Psiu hviezdu, prečo si psy oňuchávajú zadky, prečo majú studené ňufáky alebo prečo sa neznesú s mačkami.
Autor historik sa v knihe venuje psom nielen v antickom Grécku a Ríme, ale aj v kultúrach Keltov a Germánov. Odtiaľ sa presunieme do ešte starších civilizácií, do Egypta, Mezopotámie a Malej Ázie. Pozrieme sa aj na nie práve najlepšie postavenie psa, dokonca až odpor a nepriateľstvo k nemu, ktoré sa vyvinuli v monoteistických náboženstvách Blízkeho východu. Hoci aj židia a moslimovia si cenili psa pre jeho užitočnosť a ďalšie prednosti, nechovali ho ako domáceho maznáčika.
Tento odmeraný vzťah k psovi sa prejavil aj v ranom kresťanstve, neskôr v ňom však prevážili pohanské európske tradície a pes zostal neoddeliteľnou súčasťou života stredovekého človeka. Naopak, v starovekej Perzii zoroastriáni psa uctievali a bol hneď druhým tvorom po človeku. Opustíme však Perziu a Indiu a pôjdeme ešte ďalej, na Sibír, Ďaleký východ a do Ameriky… Téma rozhodne nie je vyčerpaná, obzvlášť nie k európskemu stredoveku, na ktorý sa chce autor zamerať viac v samostatnej knihe. Akúsi tematickú trilógiu by mala uzavrieť kniha o vlkoch, vlčích ľuďoch a vlkolakoch.
Peter Bystrický (1976) vyštudoval odbor latinčina-história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Je vedeckým pracovníkom oddelenia najstarších dejín Historického ústavu SAV. Venuje sa najmä obdobiu neskorej antiky a sťahovania národov, včasnostredovekým dejinám Slovenska a mytológii.
Veda
