V Nultom priestore A 4 v bývalom Véčku na prízemí bývalého Domu umenia na Námestí SNP uviedol SkRAT rad pozoruhodných inscenácií ako Morča, Stredná Európa ťa miluje, Paranoja, Umri, skap a zdochni! Nemusím veľa, stačí dobre… a Smutný život Ivana T., ktoré vyšli aj knižne (Divadelný ústav, 2006) a ku ktorým pribudli Narodeniny, Mŕtve duše, Zvyšky či Napichovači a lízači. V občiansky odvážnom a divadelne invenčnom mapovaní spoločenských problémov pokračuje SkRAT aj po nútenom presťahovaní A 4 do bývalej bratislavskej Ymky v roku 2012 (Proces procesu, Vnútro vnútra a ďalšie).
Inscenáciou Tabu (február 2015) sa niekdajší stokári, posilnení o ďalšie výrazné osobnosti, programovo vrátili ku kolektívnemu autorskému divadlu a k performatívnej tvorbe. Svedčí o tom aj knižná publikácia Kryptotyp (Kalligram, 2015), spoločné dielo Ľubomíra Burgra, Lucie Fričovej, Dany Gudabovej, Inge Hrubaničovej, Milana Chalmovského a Vlada Zboroňa, doplnené fotografiami Ctibora Bachratého. (Ozaj, kedy sa konečne dočkáme publikácie tohto skvelého fotografa o pôvodnej i novej Stoke a o Skrate?) Rozhodujúci podiel na výslednej podobe Kryptotypu má však herečka, jazykovedkyňa, novinárka a spisovateľka Inge Hrubaničová. Nielenže je spolu s hercom, hudobníkom a režisérom Ľubom Burgrom autorkou konceptu, ale zredigovala magnetofónové záznamy zo skúšok z prípravného obdobia, pripojila k týmto prototextom i k textu samotnej inscenácie Tabu komentáre situácií a scénické poznámky a knihu tiež vybavila stručným, ale zasväteným úvodom. Stojí za zmienku, že časť prototextov využili skratári (či nebodaj skratiari) v najnovšej inscenácii Extrakty a náhrady (január 2016).
Návrat k ústnej slovesnosti
Na (pra)počiatku bolo slovo, až potom prišlo písmo. Návrat k tradícii orálnosti, čiže ústnej slovesnosti sa dnes deje v umeleckej i širšie v kultúrnej sfére priam masovo a má rozmanité podoby – od prevahy rozprávačstva, dejovosti, príbehovosti v literárnej fikcii po vpád non fiction, vecnosti, dokumentárnosti do prózy i drámy, a v hudobnom divadle dokonca do opery, s čím korešponduje rozkvet oral story ako priameho svedectva účastníkov skutočných udalostí, zrovnoprávneného nielen s ich možným umeleckým (literárnym, divadelným, filmovým) stvárnením, ale aj s „objektívnou“ analýzou historikov, filozofov, sociológov či iných odborníkov.
Kryptotyp, čiže „ťažko zachytiteľný význam, ktorý nezodpovedá žiadnemu skutočne existujúcemu slovu“ (George Steiner v motte k úvodu), prevod „metafyzického podložia jazyka“ do „zjavnej či povrchovej gramatiky“. Pred našimi očami defilujú zlomkovité, nesúvislé príbehy, ktoré sú neskrývane osobné a siahajú od detských a školských príhod po maturitné stretnutia po rokoch, od rodinných, ľúbostných, manželských a rodičovských peripetií po problémy s pracovnou a spoločenskou sebarealizáciou, od metafyziky heterosexuálnej lásky po vedomie relativity času a šťastia a perspektívu smrti. Dolovanie výpovede v sebe a zo seba prebieha u autorov aktérov vo vzájomnej interakcii a zahŕňa aj odmietnutie či výsmech, ale aj potvrdenie zhody v rozmanitých podobách. Vypovedajúci sa otvárajú aj odkrývajú, zamotávajú sa do vlastných i cudzích sietí, rozpletajú klbká emócií a pocitov. Slovotvorba je zároveň „fikcionalizáciou aktov“, spracúvaním suroviny, jej čistením od nánosov a hlušiny a tiež kryštalizáciou javiskového tvaru. Work in progress, priebežné utváranie slovnej osnovy a tvarovanie jej javiskovej podoby.
Divadlo ako dianie „bez ostrých hraníc medzi fikciou a skutočnosťou“ (Hrubaničová), kde conditio sine qua non je sloboda výpovede.
Autobiografia sa posúva k autofikcii – od individuálnej histórie k individuálnej mytológii účinkujúcich, od príbehu (portrétu) jedinca k obrazu doby a spoločnosti a späť.
Vyjavuje sa jedinečnosť, neopakovateľnosť človeka a zároveň modelovosť situácií, v ktorých sa ocitá, s nutkavou potrebou začleniť sa a s namáhavým odolávaním zvodom materiálnej úspešnosti, ktorá sa vydáva za autentickosť bytia, no naráža na potrebu či túžbu presiahnuť svoj ľudský údel. Od ilúzií k dezilúzii alebo alternácie a alternatívy. Trosky sveta, kde to, čo je dnes prvoradé, bolo sekundárne, kde – napríklad – sex bol tabu, no kde sa vynárali okamihy intimity, dôvernej blízkosti v protiklade k dnešnej programovej nehanebnosti.
Rodiny, nenávidím vás!
„Slogan“, ktorý šplechol do tváre konformnej meštiackej spoločnosti pred storočím mladý francúzsky búrlivák André Gide, je stále aktuálny. Rodina, mám ťa plné zuby aj plnú hlavu, no mám ťa aj plné srdce, utekám pred tebou, a predsa sa k tebe stále vraciam – milujem ťa? Nenávidím? Kedy sa od teba oslobodím? Som tebou presiaknutý, ba posadnutý, večne sa o teba potkýnam! Neúspešné a najbližšími nepochopené, na okraj vytláčané bytosti sa konfrontujú samy so sebou, so svojím životom pod dohľadom slepej večnosti, mumifikovaného sliediča Tutanchamóna (Ľubo), a pred neúprosným bystrozrakom tých druhých. Bytosti zapožičiavané a prepožičiavajúce sa do cudzích „pestúnskych rodín“ namiesto psíka, spoločensky a profesionálne frustrovaní jedinci, vybočujúci z radu, a preto zraniteľní, najmä ak patria k tzv. slabšiemu pohlaviu (Dana, Inge) či, naopak, najmä muži, uštipační, cynickí a útoční, krutí k sebe a iným, pretože sebaobranní (Vlado) či len triezvo reálni (Ľubo v hyperbolizovanej podobe na hrane osoby a postavy, v inej polohe aj jeho protihráč Milan). Tabu fungujúce v našej spoločnosti podmieňuje aj slovenská kultúrna topografia a tiež generačná príslušnosť. Lucia vystupuje ako jediná príslušníčka inej generácie, tej, ktorá už nie je taká poznačená systémom príkazov a zákazov, najmä nie dedinsko-malomeštiackym komplexom z toho, čo o mne povedia ľudia, stereotypným strašiakom zvrhávajúcim sa na neresť pretvárky.
Bežné situácie, časté problémy aj únikové riešenia, a predsa originálne a neopakovateľné výpovede, ktoré svedčia o obdivuhodnej vitalite aj o obdivuhodnej autenticite myslenia i cítenia protagonistov, a zároveň o odvahe sprostredkovať ju tomu druhému. Kryptotyp Divadla SkRAT, čiže „slobodná, ničím neohraničená divadelná výpoveď“, divadelná tvorba ako „obnoviteľné správanie“, divadelný súbor ako výberové príbuzenstvo. Návrat ku kolektívnemu autorskému divadlu je zároveň cudným, v závere Tabu však nahlas vysloveným odobrením vlastnej minulosti pod vedením režiséra Blaha Uhlára, ktorý po rozpade pôvodnej Stoky odchoval ďalšie generácie alternatívcov. Fakt vyrovnania sa s minulosťou a so zložitými medziľudskými vzťahmi vo finančne a ekonomicky náročných pomeroch sa spája s faktom kontinuity – vytrvalého odhodlania pomenúvať a scénicky sprítomňovať veci a javy, ktoré nás škrú a bolia. Predstavenia Skratu aj novej Stoky sa odohrávajú pred plným hľadiskom. Spoločným menovateľom divákov rôzneho veku aj vzdelania je to, čo je aj základnou črtou účinkujúcich – nonkonformnosť, nekonvenčnosť, nekomerčnosť, otvorenosť voči realite a umeniu.
Áno, ísť si za svojím a podľa seba, a tak ísť spolu má zmysel.
- Divadlo SkRAT: Kryptotyp (Kalligram, 2015)
