"Moje vnúčatá mi hovoria: Ty nie si taká typická babka,“ vraví Lida Mlichová, ktorá v Žiline vedie svoju vlastnú knihársku dielňu. Remeslo, ale aj vzťah ku knihám zdedila po svojom otcovi Jánovi Vrtílkovi, výraznej osobnosti umeleckej knižnej väzby. Knihy z tejto dielne už získali mnohé ocenenia na slovenských aj medzinárodných súťažiach. Slovné spojenie umelecká dielňa však používa len veľmi nerada: "Príde mi to také veľkolepé, veď čo je vlastne dnes umenie, to môže ukázať len čas. Niekto mi už hovoril, aby som prestala byť taká skromná, že to nikto nerobí, ale o tom to možno je, že to nikto nerobí.“
Od ručnej knižnej väzby k jej umeleckejšiemu stvárneniu sa dielňa nedostala zo dňa na deň, ale po rokoch tvrdej práce. Ján Vrtílek prišiel do Žiliny v roku 1928 už ako vyučený knihár, v Brne sa dokonca naučil ovládať techniku ručného zlatenia. Lida Mlichová si spomína, ako ateliér jej otca často navštevovali aj výtvarníci ako Ľudovít Fulla, Vincent Hložník či Fero Kráľ. "Tá práca sa posúvala, a tým pádom rástol aj môj otec. Vždy rád siahol po náročnejších prácach a dielňa je doteraz tu, ctí to remeslo,“ dodáva.
Sama si k umeleckej väzbe musela nájsť cestu. Spočiatku spolupracovala s architektkou Vierou Meckovou, v tvorivej dvojici zastupovala remeselnú časť, architektka zase tú výtvarnú. Časom však pocítila, že sa potrebuje vyjadriť, vytvoriť niečo celkom sama. "Základ som mala. Potom to začalo nejako samovoľne narastať. Neviem povedať, či je to škoda alebo plus. Ale sú to moje práce a nesú moje meno,“ hovorí knihárka.
Samotná tvorba umeleckej knižnej väzby bola v čase jej začiatkov celkom iná ako dnes. Bibliofílie, teda knihy, ktoré od začiatku rešpektujú krásny papier a krásnu typografiu, počas minulého režimu vychádzali len veľmi zriedkavo. S Vierou Meckovou si teda najskôr kúpili obľúbený titul, ktorý si svojpomocne upravili.
Kniha ako umelecké dielo
"Rozpútala sa vtedy veľká diskusia o tom, či je vhodné povyšovať literárny obsah, ktorý je sám osebe kvalitný a zaujímavý, ale vydaný na obyčajnom papieri a neupravený, na výtvarné dielo,“ opisuje začiatky Mlichová. "Robili sme to pre radosť. A naraz z toho vznikli výstavné exempláre.“
Knihy vtedy poslali na Trienále v Prahe. Aj keď to bola anonymná súťaž, odborná porota okamžite zistila, že ide o nové mená. Každý knihár má podľa nej svoj rukopis: "Poznáte knihy profesora Svobodu, poznáte knihy iných knihárov. Ale to odhadnete, lebo vídavate iné knihy, poznáte tú technológiu, viete, ako pristupujú. Ako poznáte Fullove obrazy, Bazovského obrazy, nezameníte Brunovského, tak sa poznajú aj knihy.“
V súčasnosti je podľa nej proces tvorby celkom iný. V úzkej skupine ľudí, s ktorými spolupracuje, je napríklad aj typograf Peter Ďurík, výtvarník Miroslav Cipár či prekladateľ Ľubomír Feldek. Záleží aj na konkrétnom titule. "Každý si drží svoju profesiu, ale tvorí to celok, dopredu sa dohodneme, dopredu vieme, čo chceme vydať, v 5–6 kusovom náklade pre každého z nás,“ vysvetľuje. Vždy však stojí na prvom mieste text, ktorý ich svojím spôsobom tlačí do vydania.
Lida Mlichová vstane a zamieri k jednému z výsledkov takejto spolupráce, ku knihe Pieseň piesní, ktorá v roku 2010 získala dve hlavné ceny v súťaži o Najkrajšiu knihu roka v kategórii Bibliofília. Ekumenický preklad z biblie dopĺňajú ilustrácie Miroslava Cipára. "To sú originály kreslené do každej knihy, každá ilustrácia bola trocha iná, volené iné farebnosti, táto je prvá vôbec v poradí,“ listuje v knihe, "úmyselne nie sú podpísané všetky kresby pána Cipára, aby to niekto nevyrezal a nedal na stenu.“
Aj keď sú dnes k dispozícii naozaj mnohé možnosti spracovania knižnej väzby a rôzne materiály, na mieste by mala byť podľa nej akási umiernenosť: "Pamätám si, ako k nám zrazu začali chodiť katalógy, kde ste mali v ponuke papiera 25 bielych alebo 17 zelených. Keď k nám priviezli skivertex, čo je napodobenina kože, umelá hmota, knihári sa akoby zbláznili. Predsa len, nekonečná farebná škála, tak sa ruky uvoľnili. Tu keď mal knihár, ja neviem, dve vzácne kože, tak sa ich obával po celý život aj použiť. Poznám aj konkrétny príklad, a to bola naša knihárska jednotka, ktorá presiahla Československo. Vlna umelín prešla a zostávame pri prírodných materiáloch a pri ručnom papieri.“
Knihár by si mal svoju prácu vedieť obhájiť, nielen čo sa týka materiálov, ale aj z typografickej stránky. "Veľká sila tých kníh je práve v typografii,“ vysvetľuje Lida Mlichová a berie do ruky knihu slávnostných spevov k omši, ktorú jej ponúkli z kostola. "Sú tam veľké písmená, aby bol text čitateľný aj z väčšej vzdialenosti, napríklad, keď to kňaz spieval. Stránka má svoj poriadok, všetko je vyvážené, jednoducho, nič vám neprekáža,“ vysvetľuje.
Za každou prácou je príbeh
Knihárska dielňa Lidy Mlichovej sa nevenuje len bibliofíliám. Preväzujú a opravujú aj staré knihy, ktoré tam ľudia prinesú. Často sa stretáva s mladými ľuďmi, ktorí si knihu ctia. Osobný kontakt a spätnú väzbu si pri svojej práci veľmi cení: "Raz som do vrchných dosiek svadobného albumu osádzala hodinky. Patrili neveste, ktorá ich ako malá dostala do daru od starej mamy. Neskôr mi prišli povedať, že to bol pre ňu naozaj dojemný dar. Hodinky boli dovtedy niekde odložené a zrazu boli takto povýšené. Aj v tom je kúzlo osobného kontaktu.“
Sú však aj ľudia, pri ktorých si hneď povie pozor, pozor, toto nebude knihomil. V týchto prípadoch ide zväčša o zisk z predaja. Spomína si na muža, ktorý za ňou prišiel so starými knihami niekedy po revolúcii: "Už tam neboli knižné dosky, ale knihy boli asi z roku 1700, jednoducho veci, ku ktorým sa človek chová úctivo. Knihy, samozrejme, nemali orezané okraje a ten človek prišiel a perom mal na titulnom liste nakreslené, pokiaľ to chce orezať. Ja som sa vtedy len prekvapene dívala a vedela som, že to neurobím. Veď to by tie klenby na mňa spadli. Také knihy treba zachrániť, nie orezať.“
Pri väčšine zákaziek má knihárka tvorivú slobodu, občas však so zákazníkmi rozohráva malé herecké etudy. "Snažím sa ich nenásilne presvedčiť, že nie všetko sa na knihu hodí. Keď na vrchnú dosku knihy osadím mušle, ja viem, znie to hrozne, ale je to odborná kniha práve o tejto vede, tak viem, prečo tam sú. Ale keď niekto povie: ja chcem presne takéto mušle a je to titul, ktorý je úplne od veci, tak bohužiaľ,“ uvádza príklad Mlichová. Sama tvrdí, že vždy musí vedieť povedať, prečo na tú knihu urobila to, čo urobila. Nielen pred zákazníkmi, ale hlavne sama pred sebou.
V knihárskej dielni často preväzujú aj tituly z antikvariátov. Snažia sa pri nich zachovať hlavne autenticitu svojej doby. "Áno, mohli by sme ich urobiť do pekného plátna, so zlatým nápisom, ale často sa stretávam s tým, že aj ľudia chcú zachovať ich atmosféru. Niekde sa tá staroba musí priznať,“ dodáva s tým, že takýto prístup si považuje aj ona.
Dvojgeneračná knihárska dielňa, ktorá v historickom dome na súčasnej adrese sídli už 23 rokov, začne onedlho písať novú históriu. Z dôvodu rekonštrukčných prác, ktoré by mohli knihy poškodiť, sa musí do októbra vysťahovať. "Komunikujeme s mestom ohľadom nových priestorov. Mojím veľkým snom je urobiť z dielne živé múzeum, aby návštevníci mohli vidieť prácu za pochodu,“ prezrádza. Nové priestory podľa nej už nebudú mať pôvodnú atmosféru, môžu však slúžiť napríklad študentom, prípadne iným záujemcom, aby si tu svojpomocne vyhotovili nejakú knižku. Knihárska dielňa je v podstate akýmsi múzeom už teraz, ľudia tam zvyknú nosiť staré knihy a rôzne artefakty aj nezištne, len preto, aby tam boli. Medzi kamennými múrmi dielňa uchováva kus histórie československého knihárskeho diania.
