Narodiť sa a žiť v prekliatej krajine
Roky mladistvej bujarosti má už dávno za sebou, napriek tomu sa neprestal utiekať k hedonizmu. Daniel, povolaním publicista, moderátor a dídžej slovenského rozhlasu, žije v dvoch priestoroch. Jedným je svet vinylov, modla starého sveta – pilier hudby, v ktorej boli malé chybičky a občasné zašušťanie vítané a akceptované, pretože evokovali pravdivosť, širší zvuk.
Vinylový svet je aj názov Danielovej relácie a v metaforickej rovine sa viaže nielen na pôvodné nosiče. Napovedá viac o hrdinovej slabosti sentimentalizovať minulosť, fabulovať spomienky v teplých farbách, ktoré silno kontrastujú s prioritami a pulzom súčasného života. Daniel je skeptik, tak trocha fantasta a rojko a moderná doba vysunula ľudí ako on na okraj. „Narodil sa a žije v prekliatej krajine. Všetko sa niekam nenávratne strácalo, a čo bolo najhoršie, obával sa, že „miznutie“ sa netýkalo iba vinylov. Cítil sa, ako keby žil na Sandonoriku, nie na Slovensku. Mizli záchytné body, ktoré si za tých niekoľko rokov stihol krvopotne vybudovať.“
Carpe diem?
Hlavnú dejovú líniu románu tvorí netradičný ľúbostný trojuholník. Prvou adeptkou na osudovú ženu je Andrea, sebavedomá femme fatale s lesbickými sklonmi, kunsthistorička s vlastným vnímaním času, neuchopiteľná, príťažlivá, odmietajúca čokoľvek, čo pripomína vzťahové putá. Daniel je ňou očarený, strmhlav sa púšťa do vírov vášní a rozkoší, necháva sa manipulovať, tápe. Možno sa za zásterkou extatického telesného šťastia skrýva samota, potreba niekomu patriť, ale môže to byť aj inak – carpe diem.
Profil Daniela dopĺňajú aj mnohé intertextuálne odkazy. Zoznamy obľúbených nosičov a interpretov, zbierka elpéčiek, kapitola, ktorá sa počas raňajok premení na divadelnú hru, ale trebárs aj servisný manuál ku kazetovému prehrávaču.
A jedného dňa prichádza do hry Michaela, mladučká, submisívna, odovzdaná, ktorá takmer okamžite dopĺňa chýbajúcu časť vzťahovej mozaiky a stáva sa súčasťou milostnej trojice. Otázkou je, či takéto zoskupenie môže fungovať a ak áno, tak dokedy… Liberalizácia verzus túžba po tradičnom, nemennom, opornom. To je jeden zo základných kontrastov románu Spolu.
Ostrovy minulosti
Rozpor starého a nového je v knihe pertraktovaný vo viacerých rovinách. Podstatným prvkom je vzťah Daniela so zosnulým starým otcom – svetobežníkom, vojnovým veteránom, záhadnou postavou skrz-naskrz presiaknutou dobrodružstvom. V spomienkach hlavného hrdinu ožíva takmer v mýtickej podobe. Pre Daniela je dedo zosobnením vykoreneného sveta, oživenou postavou románu Julesa Verna, a preto v jeho vedomí zohráva podobnú rolu ako samotné vinyly.
Pevné body, o ktoré sa dá oprieť vždy, keď človek stráca pevnú pôdu pod nohami a nedovidí už na mapu, podľa ktorej by mohol kráčať ďalej. Rozprávanie o prarodičoch – pretože tu je aj stará mama, vtipná a vždy pripravená kdekoľvek a kedykoľvek zachytiť znamenia osudu, je poetické a knihe dodáva špecifickú atmosféru. Sú to ostrovy minulosti, smutno-krásnej krajiny detstva.
Zatiaľ čo v kapitolách o preskupovaní a vylaďovaní milostnej trojice sa autorovi nie vždy podarí vyhnúť pátosu a občas na dramatickosť pritlačí viac, ako by bolo nevyhnutné, pri spomienkových častiach je jeho rozprávanie autentické a silné bez zbytočných ozdôb. Navyše v ňom možno nájsť viaceré konotácie. „Neskôr si Daniel vysníval vlastné mestá a vlastné príbehy, ktoré splynuli s príbehmi starého otca. Ktovie, či si na ne ešte spomenie a či ich bude mať komu porozprávať. Cítil, že to bude musieť spraviť, ako ináč zachovať kontinuitu sveta?“
Ako žiť?
V priestore spomienok sa Daniel cíti bezpečne a často sa k nemu utieka. V dezilúziách spojených s prítomnosťou, ku ktorej nedokáže prijať jednoznačné stanovisko, sa liekom stáva alkohol, únikom svet detstva, vzrušením telesná vášeň a upokojením hudba. Ako literárnu postavu je ťažké si Daniela zamilovať, napriek tomu ho možno pochopiť. Miera vyjadreného vnútorného chaosu je totiž menšia než jeho skutočné živorenie v oblasti citového, profesionálneho, ale aj duchovného života.
Zdá sa, že aj samotné osudové ženy sú skôr archetypmi vysnívaného ako odrazom reálneho duševného súzvuku. „Dobre vie, že pre Andreu je to len nezáväzné dobrodružstvo, tak si flirt hneď na začiatku zadefinoval, vedel, že sa vráti a… opäť bude všetko ako predtým. Avšak aj to predtým, až na pár svetlých momentov, malo k ideálu ďaleko. Len ťažko znášal jej neustále striedanie nálad, od depresívnych stavov až k výbuchom čistej energie.“
Daniel nie je hýbateľom a úporné hľadanie dokonalej lásky ho odťahuje od prirodzeného chápania a prežívania vzťahov. Pretože nie je náhodou Andrea iba egocentrická manipulátorka neschopná hlbších citových väzieb a mladá Michaela príliš naivná, aby vyhodnotila dosahy takýchto milostných avantúr? Možno je to celkom inak a autor chce naznačiť, že akákoľvek snaha o racionalizáciu a analýzu citových vzťahov je zbytočná a neguje prapôvodný význam lásky. Dobrodružstvo čítania Šulejovho románu spočíva aj v tejto nejednoznačnosti, v neprítomnosti odkazu. Preto i čitateľ, rovnako ako samotný Daniel, hľadá kľúč v minulosti – tam niekde sa azda skrýva odpoveď na otázku, ako žiť.
Voľné pokračovanie trilógie
Peter Šulej zostáva aj vo svojom románe Spolu verný experimentovaniu. Tentoraz sa však táto hra sústreďuje viac na multižánrovosť a formu než na jazyk. Súčasťou textu sú napríklad Danielove recenzie, mailová korešpondencia, rôzne tabuľky uvedené pod názvom apendixy, či dokonca kuchárske recepty. Jeho experiment, našťastie, nepôsobí samoúčelne a dej ozvláštňuje, rysuje kontúry a dokonca ho formuje. K tomu prislúcha aj originálny, trocha sado-maso motív obálky, ktorej autorom je výtvarník Martin Gerboc.
Šulej dômyselne balansuje medzi umeleckým a hovorovým a celkový idiolekt tak pôsobí kompaktne a funkčne, aj keď sporadicky použitá odborná terminológia ochromuje prirodzené plynutie textu. Kniha Spolu, ktorá sa ocitla v prvej desiatke tohtoročnej Ceny Anasoft litera, je voľným pokračovaním románu História a druhým dielom plánovanej trilógie básnika, prozaika a šéfredaktora časopisu o súčasnom umení a kultúre Petra Šuleja.
Peter Šulej: Spolu, Marenčin PT 2015
