Nakrútili ste dokument o Dežovi Ursinym, o kaštieli v Budmericiach, chystáte dokument o hoteli Carlton. Nie ste na tieto témy primladý?
Minulosť ma zaujímala odjakživa. S humorom vravím, že podľa horoskopu som rak, takže sa prirodzene dívam dozadu. Tieto témy nikto predo mnou nespracoval. Samozrejmé námety sa až časom stávajú zaujímavé, to, čo máme bežne pred očami, nevidíme. V knihe o stredoveku som sa dočítal, že sa zachovalo veľmi málo opisov rytierskych súbojov, lebo boli také bežné, že to nikomu ani nenapadlo. Tak je to aj s Ursinym, Carltonom a Budmericami. Dávame prednosť patetickým rečiam o legendách, ktoré možno ani neexistovali, a nesnažíme sa zachovať skutočné veci. Radšej ich zničíme, zbúrame, obnovíme bez zdokumentovania. Carlton napríklad už neexistuje v pôvodnej podobe, ale našťastie existuje veľa materiálov a svedectiev o tom, ako hotel žil. Cez Carlton sa dá rozprávať o dejinách Slovenska. Túto tému mi ponúkla kamarátka Diana Garbierová, ktorá sa jej venuje už niekoľko rokov.
Vaša mama Zora Krištúfková je známa scenáristka. Spoznali ste cez ňu svet filmu a umenia?
Mama ma ovplyvnila najmä svojou liberálnou výchovou. My sme v rodine k všetkému pristupovali veľmi otvorene a bez zbytočných predsudkov. A tak dnes nie som ovplyvnený dogmami ani doktrínami, ani aktuálnou politikou. Mama zrejme nevedomky inšpirovala napríklad môj román Šepkár práve svojou otvorenosťou k svetu. Mojím snom bolo nakrútiť film podľa jej scenára a to sa mi aj podarilo. Film Dlhá krátka noc mali režírovať dvaja iní režiséri, ale z rôznych dôvodov z toho zišlo. Medzitým som dokončil školu a scenár na mňa počkal. Dúfam, že spolu ešte niečo urobíme.
Pôvodne ste však chceli byť biológom. Zostalo vám z toho niečo?
Mám rád prírodu a rôzne životné formy, odlišné od tej našej. Zbožňujem napríklad hmyz! Po gymnáziu som dva roky študoval biológiu, ale nepokladám to za stratený čas – pretože veda naučí človeka uvažovať systematicky. Písať som začal pomerne neskoro. Prešiel som na réžiu a môj prvý ozajstný literárny text, ktorý sa umiestnil vo finále súťaže Poviedka pod názvom Aký nádherný svet, bol prepísaným scenárom môjho absolventského filmu z VŠMU.
Spomínate si na prvú knihu, ktorá vás zaujala?
Prvá naozajstná kniha, ktorú som prečítal, bol Remarqueov Čierny obelisk. Vraciam sa k nej pravidelne a vždy v nej nachádzam niečo nové. Vtedy ma zaujímal príbeh lásky a rôzne bizarnosti, teraz ma zaujíma historická rovina románu. Dej sa odohráva v dvadsiatych rokoch minulého storočia v Nemecku, keď zúri inflácia a nastupuje fašizmus. V hravo napísanom príbehu vystupuje majiteľ firmy s náhrobkami a jeho asistent a množstvo nezvyčajných obyvateľov malého mesta. Na základe tejto knihy som začal napríklad zbierať nemecké inflačné bankovky.
Zberateľstvo je vaša ďalšia vášeň?
Som naozaj maniak na staré knihy, texty v archaickej slovenčine. Zároveň zbieram staré bankovky, lebo je to unikátny záznam doby a zároveň výtvarné dielo. Mám československé a nemecké bankovky, z nemeckých vlastním celú sériu od roku 1918 po 1924. V československej sérii mám zaznamenaný vývoj od tridsiatych rokov, cez socrealistické päťdesiate až po modernú podobu, ktorú robil Jozef Bubák.
Máte aj bankovku, na ktorej stvárnil Albín Brunovský Klementa Gottwalda?
Albína Brunovského pokladám za absolútneho génia v rámci slovenského výtvarného umenia. Jeho bankovky zbožňujem a mám celú sériu. Stokorunáčka s Gottwaldom vyšla v osudnú dobu – v katalógu bankoviek je dátum november 1989. Vtedy sa lámal režim a bankovka do toho vpadla. Brunovský sa stal terčom zosmiešňovania. Som rád, že sa mi do zbierky podarilo dostať nepoškodenú bankovku s Gottwaldom, lebo iné boli všelijako poskladané, pokrčené, dokresľované. Túto bankovku ľudia neprijali a bola stiahnutá z obehu. Práve tým je však vzácna, lebo sa z nej zachovalo len málo kusov.
Stala sa niečím ako Modrý Maurícius?
Ona je v tej Brunovského sérii naozaj Modrý Maurícius. Paradoxné je, že v rovnakej sérii je aj modrá dvadsaťkorunáčka s portrétom Komenského, ktorá sa zasa stala najúspešnejšou československou bankovkou. Dostala veľa ocenení a bola vyhlásená za najkrajšiu bankovku roku 1988. Bankovky sú odrazom doby a ľudia, čo ich tvorili, sa museli vždy niečomu podvoliť. Brunovský iste robil Gottwalda s ťažkým srdcom, ale tak rozhodla komisia. Paradoxné je, že Gottwald sa počas svojho života ostro bránil proti tomu, aby sa ocitol na bankovke, aj sa to rešpektovalo. Nikdy na bankovke nebol, až v roku 1989.
Páčia sa vám aj eurá? Sú pre zberateľa vzrušujúce?
Nie sú na nich známe európske ikony, aby sa žiadna krajina necítila ukrivdená. Cítim v tom skrytú iróniu – Európska únia spája národy, no jej platidlo by mohlo spôsobiť neriešiteľné rozpory. Je to šalamúnske riešenie, ale bankovky mi pripadajú trochu fádne. Ale, ako som už vravel – k veciam, ktoré používame bežne, sme slepí. Aj Bubákove bankovky som ocenil, až keď sa prestali používať ako aktuálne peniaze.
Máte dosť peňazí? Ako si žije mladý slovenský spisovateľ? Má nádej presadiť sa vo svete?
S humorom hovorím, že ja sa literatúrou živím, lebo režírujem televízne literárne relácie. Bolo by príjemné živiť sa umeleckou literatúrou, ale úprimnejšie sa píše, keď človek nemyslí na honorár. Moje povolanie je filmová a televízna réžia.
Tam sa tiež dá robiť pre peniaze…
Ani v literatúre, ani v réžii som nikdy nerobil niečo, čo som nechcel. Čiže – a to bol môj vedomý cieľ – vyhol som sa veľkým oblúkom reklame a komerčným projektom, ako aj televíznym seriálom. Veľmi si cením slobodu.
Vám už vyšli texty v prekladoch. Ako sa dnes, keď je často prvoradé, aby bolo dielo rýchlo hotové a ľahko stráviteľné, prekladá?
Som veľmi rád, že úryvok z môjho románu Šepkár sa dostal do americkej antológie Best of European fiction 2010. Amerika sa v poslednom období dosť zaujíma o európsku literatúru. V tamojšom vydavateľstve zvažujú, že preložia celý román. Sám som zvedavý, ako to bude fungovať v americkom prostredí. V tej próze je totiž veľa mystifikácie a editor mi donekonečna posielal rozličné otázky. Meno belgického architekta, ktoré som si vymyslel, hľadal napríklad na internete a bol zúfalý, že tam nie je. Keď som mu povedal, že ide o vymyslenú postavu, chcel to vysvetľovať pod čiarou. Zhrozil som sa – len to nie! To som zažil, keď prekladali moje texty do poľštiny a pod čiarou bolo toľko poznámok, že poviedka narástla na dvojnásobok. Som veľmi proti tomu. Myslím, že to, čo napíšem, sa dá čítať v rôznych rovinách a treba to nechať predovšetkým na čitateľa. Teraz sa pripravuje preklad môjho nového románu Blíženci a protinožci do bulharčiny, tak som zvedavý.
Aj filmy sa dnes tak strihajú – dej musí mať spád.
Áno, v Amerike majú radi priamočiarosť. Pýtali sa ma napríklad v e-maili, či román prekladať, alebo radšej prerozprávať. Musel som to predýchať, aby som im nenapísal niečo veľmi zúrivé.
Nebojíte sa takto hovoriť? Veď vám nevydajú nič…
Za tú cenu by mi to ani neprekážalo. Ale dúfam, že majú ešte trochu rozumu.
Čo by ste robili, keby ste získali Nobelovu cenu? Vážia si ju ešte spisovatelia?
Hneď na úvod musím povedať, že táto otázka má pre mňa vtipný podtón, keďže nad ničím podobným som nikdy neuvažoval. Ale dobre… Nobelova cena je v súčasnosti skôr politická záležitosť. Otázkou je, či to je ten typ uznania, ktorý by spisovateľ naozaj chcel. Je to však stále významné ocenenie a iste so sebou nesie veľký honorár a veľký honor. Ja si predovšetkým želám, aby moje veci boli čítané. Aby sa knihy dostali k ľuďom, aby sa o nich rozprávali. Aby si moje poviedky a romány žili vlastným životom.
Čo by ste podnikli s peniazmi za výnosnú literárnu cenu?
Mojou métou v súčasnosti je kúpa vlastného bytu. Ďalej neuvažujem a neviem si predstaviť, čo by som robil s veľkými peniazmi. Určite by som cestoval. Cestujem mimoriadne rád a úplne si vystačím s Európou. Nemám ju ešte preskúmanú a ktovie, či to za celý život stihnem. Netuším, či sa vôbec vydám na nejaký iný svetadiel. Mám rád severské krajiny – Island, Litvu, Lotyšsko, Estónsko… Po veciach netúžim. Len sem-tam po nejakých drobnostiach z blšáka.
Ani dobré auto by ste nechceli mať? Napríklad na cestovanie?
Nešoférujem. Teraz nakrúcam film, a hoci som režisér, auto nemám. Keď treba, vždy ma niekto odvezie.
Hovoríte o filme Viditeľný svet, ktorý si podľa vlastného scenára aj režírujete, a v ktorom hrá hlavnú úlohu český herec Ivan Trojan. Písali ste mu úlohu na telo?
Pôvodne nie. Mám veľmi rád slovenských hercov, ale nenašiel som vhodnejšieho predstaviteľa tejto postavy.
Koho hrá?
Človeka, ktorý si túži privlastniť cudzie šťastie a od záujmu o iných ľudí prejde až k snahe stať sa súčasťou ich života. Je to určitým spôsobom osamelý, vnútorne rozorvaný muž. Trojan prijal rolu po prvom prečítaní scenára a veľmi sme si porozumeli. Dokonca sme obaja prišli na stretnutie v námorníckom tričku! Porozumeli sme si aj s Martinom Štrbom, kameramanom. Ostrič zo štábu mal na konci prvého filmovacieho dňa z nás pocit, že už spolu robíme aspoň desiaty film.
Keď máte nápad, podľa čoho viete, či z neho bude román alebo film?
Fungujem zberateľským spôsobom – veľa vecí si prisvojujem z reality, začnú súznieť s tým, čo mám v podvedomí a vo vhodnej chvíli sa vynoria. Niektorý námet sa núka vyjadriť na úrovni jazyka, čiže literatúrou, iný zas vo filmovej reči. Viditeľný svet som videl rovno v obrazoch.
Čo ste videli ako prvé?
Raz som bol na návšteve na Dlhých dieloch. Obedovali sme na balkóne. Pozeral som na okolité okná a rozmýšľal som, kto nás asi pozoruje – veď sme tak na očiach! Či aj nie človek, ktorý by chcel zasiahnuť do nášho života. Horúčkovito som si písal nápady – boli to obrazy konkrétnych situácií. Pozorovanie. Ten človek pozoruje ľudí a má pocit, že mu ich osudy čiastočne aj patria.
Ako bude Trojan v slovenskom filme hovoriť?
Chcem, aby film bol čo najreálnejší, žiadne postsynchróny ani dabovanie. Nepozdávala sa mi ani spotvorená slovenčina. Povedali sme si teda, že bude v tom filme hovoriť po česky. Tá postava je teda Čech, ktorý už dlho žije v Bratislave, pracuje ako dispečer na letisku. Je veľmi naviazaný na matku, ktorú hrá Jana Hlaváčová, manželov, s ktorými sa určitým spôsobom zblíži, hrá Martin Mňahončák a Kristína Turjanová. Nakrúcať budeme v Bratislave od 10. augusta do 7. septembra.
Je režírovať ľahšie, ako písať knihu?
Mnoho ľudí si predstavuje réžiu veľmi romanticky, ale pri analýze do detailov sa romantika stráca. Je potrebné presne vybrať kostýmy, rekvizity, uhly záberov… Musí sa prejsť racionálnou fázou, aby sa vytvoril umelecký výsledok. Réžia ma naučila rozmýšľať racionálne, hoci moja prirodzenosť stojí skôr na pocitovosti, asociatívnosti a impulzívnosti.
Viete sa aj rozčúliť? Ako sa uvoľníte?
Keď som mal 25 rokov, rozčúlil som sa raz-dva, ale dnes už s tým viem trochu pracovať. Môj celoživotný projekt je naučiť sa vychádzať sám so sebou. Pokiaľ ide o uvoľnenie, dobre sa cítim napríklad s priateľmi. Zistil som, že dôležité je mať spoločné rituály, ako je povedzme pravidelná hudobná jam session. Bez akéhokoľvek nároku na výsledok a kvalitu výkonu.
A čo stretnutia gastronomickej spoločnosti?
To je tiež pekný rituál. Máme jedenásť stálych členov, stretávame sa raz do mesiaca, varíme na konkrétnu tému a potom hlasujeme, lebo jedlo súťaží o Zlatú varešku. Podmienkou členstva je jednoduchý predpoklad, že človek musí vedieť variť. Som tajomníkom tejto spoločnosti, čo je vlastne organizátorská funkcia. Predsedom je Dado Nagy, medzi členmi je napríklad Oskar Rózsa s manželkou Luciou Rózsa Hurajovou, sklár Paľo Macho a ďalší.
Máte Zlatú varešku?
Rád varím čokoľvek, ale Zlatú varešku som získal napríklad v kategórii historických jedál. Na internete som objavil recept na vianočný puding, ktorý jedával George Washington. Kedysi nebola želatína a pudingová hmota sa musela vytvoriť iným spôsobom. Skúšal som vytvoriť jedlo v pudingovej forme, bolo to zložité i kalorické, ale všetkým chutilo. Dostal som vtedy aj čestné uznanie za zvládnutie témy, na čo som zvlášť hrdý.
V kuchyni ste teda doma?
V kuchyni dokonca píšem, je to zaujímavé miesto, ktoré ma veľmi inšpiruje. Hovorí sa, že kuchyňa je srdcom domu. Má to výhodu, že popri písaní tam môžem len tak mimochodom aj navariť.
Na Slovensku sa teraz vo veľkom varí podľa receptov a ako je to s čítaním kníh? Aká je slovenská čitateľská obec? Cítite ohlasy?
Nemôžem sa sťažovať. Na Slovensku, najmä medzi mladými ľuďmi, stúpa záujem o pôvodnú beletriu. Mám výborné zážitky z letných hudobných festivalov. Bol som aj tento rok na Pohode, mal som tam čítanie aj besedu. Vždy ma prekvapí, koľko ľudí si príde vypočuť literatúru. Dosť návštevníkov prichádza na čítačky aj v knižniciach a kluboch. Tento rok som ich mal mimoriadne veľa. Cestoval som celú jar, od Rožňavy, kde som čítal v cukrárni Štefánia, cez knižnicu v Liptovskom Mikuláši, až po klub Lúč v Trenčíne.
Čo zisťujete pri cestách po Slovensku? Aké predsudky cítite? Máte aj vy predsudky?
Nemám rád, keď sa v literatúre zneužíva sex a vulgarizmy iba na pritiahnutie čitateľa. A Slovensko? Sme xenofóbni, čo vyplýva asi z toho, že sa cudzincov bojíme. Nedostatok sebavedomia maskujeme útočnosťou. Vcelku sme konzervatívni, ale zároveň paradoxne nemáme radi vlastnú minulosť. Pri cestách po Slovensku zisťujem, že často sú zrúcané staré námestia, domy, že v kaštieľoch nie je pôvodný nábytok. Všetko sa rozkradlo alebo jednoducho zničilo. To ma mrzí. Príznačné je, že na Slovensku považujeme starožitníkov za pochybných obchodníkov a pritom vďaka nim staré veci žijú, dostávajú sa do rúk ľudom, ktorí sa o ne postarajú. Starožitníci a zberatelia dávajú minulosti určitú hodnotu; často ani múzeá nedokážu to, čo oni. Zdá sa mi, že by sme sa mali viac uvoľniť a vidieť veci slobodnejšie. Bez predsudkov.
Peter Krištúfek
Spisovateľ a režisér sa narodil 23. júna 1973 v Bratislave. Je autorom troch poviedkových zbierok – Nepresné miesto (2002, prémia Ivana Kraska), Voľným okom (2004) a Mimo času (2009). V roku 2005 mu vyšla novela Hviezda vystrihnutého záberu a v roku 2006 súbor scenárov o Rote pomalého nasadenia (spolu s Dadom Nagyom). V roku 2008 vydal vo vydavateľstve PT Albert Marenčin svoj prvý román Šepkár, ktorý bol za Slovensko nominovaný na Cenu európskej knihy Prix du livre Européen a na cenu Anasoft Litera 2008. V máji 2010 vyšiel jeho nový román Blíženci a protinožci. Je trojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka (2000, 2002 a 2004). Vyštudoval filmovú a televíznu réžiu na VŠMU a aktívne sa jej venuje. Nakrútil vyše dvadsať autorských televíznych dokumentárnych filmov, celovečerný televízny film Dlhá krátka noc a dlhometrážny dokument o Dežovi Ursinym pod názvom Momentky. Za svoju režijnú tvorbu získal viacero ocenení. Momentálne nakrúca podľa vlastného scenára hraný film Viditeľný svet.
