Vo vydavateľstve F. R. & G. vyšla druhá kniha dokumentov a textov, ktoré mapujú básnickú skupinu Osamelí bežci. Spolu s prvou časťou Pohybliví v pohyblivom tento vydavateľský projekt v redakcii Olega Pastiera tvorí spolu skoro 800 strán materiálu, ktorý bude o niekoľko rokov ešte vzácnejší ako dnes. Olegovi Pastierovi a jeho vydavateľstvu patrí veľká vďaka predovšetkým za to, že sa pustil do tejto náročnej redaktorskej úlohy a zhrnul rozhovory, listy, manifesty a básne, ktoré sú nielen dokumentom o Ivanovi Štrpkovi, Petrovi Repkovi a Ivanovi Laučíkovi, ale aj priateľská a ľudská interpretácia ich peripetií od obdobia šesťdesiatych rokov až dodnes.
Písať za druhých
Pastierove knihy Pohybliví v pohyblivom a Pohybliví nehoria potvrdzujú, že básnická skupina Osamelí bežci napriek rôznym mapám pohybu jej členov (Štrpka: Bratislava, Laučík: Liptovský Mikuláš, Repka: Frankfurt nad Mohanom) presahuje štandardy literárnych skupín, na ktoré sme zvyknutí z dejín literatúry. Skupina Osamelí bežci pretrvala aj v období, keď jej členovia dostali po svojich prvých knižkách stop od komunistického režimu, možno aj vďaka tomu, že „keď jeden nepíše, alebo nevydáva knižky, píše zaňho druhý“, ako pripomenul v jednom z rozhovorov Dušan Dušek Laučíkove slová. Poslednou peripetiou Osamelých bežcov bola smrť Ivana Laučíka. Dnes za neho aj pre neho ďalej píše Ivan Štrpka s Petrom Repkom a zdá sa, že to funguje, že Osamelí bežci stále bežia. Nakoniec obidva tituly kníh textov vychádzajú z názvov Laučíkových básnických zbierok Pohybliví v pohyblivom a Pece nezhoria a vystihujú Osamelých rovnako dobre ako ich vlastné manifesty zo šesťdesiatych rokov.
Lisabonský príbeh
Skúmanie zdrojov tejto zvláštnej spolupatričnosti Osamelých bežcov, ktorá nemá obdobu nielen v slovenskej literatúre, by znieslo niekoľko takýchto textov a zároveň by na vysvetlenie stačilo slovo priateľstvo. V súvislosti so Štrpkovou cestou za Fernandom Pessoom, na ktorú sa neskôr pridal aj Ivan Laučík, prichádzajú do cesty (nielen tej Lisabonskej) aj iné pozorovania. Zvláštne a dlhotrvajúce spolužitie cez tvorbu a poéziu a v poézii a tvorbe troch rôznych autorov Štrpku, Laučíka a Repku naznačuje, že všetci traja by obstáli ako heteronymy jedného autora, podobne ako nimi boli najznámejší z Pessoových autorov Ricardo Reis, Alvaro de Campos a Alberto Caeiro, autori s vlastnými životmi, detailne vyšpecifikovanými názormi, ktoré si medzi sebou vymieňali. „Na rozdiel od Pessou skupina Osamelých bežcov je doložená osobami s občianskymi preukazmi. Pessoa bol sám a potreboval si nejako zaľudniť svoj priestor. Tak si vymyslel celé príbuzenstvo. Ale tá potreba vytvoriť si priestor, v ktorom sa pretínajú rôzne hlasy, bola v oboch prípadoch rovnaká.“ (…) „My existujeme na jednom zvláštnom princípe. Keď som ja potreboval, vymyslel som si Repku a Laučíka, Repka si vymyslel Štrpku a Laučíka, Laučík zasa nás dvoch. Potrebovali sme mať rezonanciu . Preto existujeme.“ Hovorí Ivan Štrpka v jednom z rozhovorov, zaradených do prvej knihy. Treba tiež pripomenúť, že Pessoovi autori, minimálne spomenutí traja zo sedemdesiatky jeho heteronymov, boli omnoho odlišnejší ako samotní Osamelí bežci, hoci vôbec nemali pocit spolupatričnosti, a keď prišlo na vec, museli sa nesvojprávne a svorne odvolať na občiansky preukaz Fernanda Pessou. Kto vie o Pessoovom objave Walta Whitmana ešte počas mladých rokov v Juhoafrickej republike, Whitmanova rezonancia niekoľkých básnických subjektov v jednom autorovi a nakoniec aj v jednej básnickej skladbe s tým má čo-to dočinenia. Whitman bol tiež básnik, ktorého nemohol vynechať spomedzi svojich predchodcov ani Allen Ginsberg, a sme na začiatku príbehu Osamelých bežcov, hoci táto okružná cesta určite patrí k tým náročnejším.
Pohybliví nehoria
Pohybliví v pohyblivom prechádzajú cez najdôležitejšie medzníky vo vývoji Osamelých; od prvého manifestu Návrat anjelov, druhého manifestu Prednosti trojnohých slávikov, cez kauzu písmena W, čiže cestu do Poľska, začiatky v Mladej tvorbe a jej zákaz, veľká časť je venovaná návšteve Allena Ginsberga a s ňou súvisiacou neželanou pozornosťou ŠtB, roku 1968 a ešte väčšou osamelosťou po ňom – normalizácii. Kniha zahŕňa aj rozhovor z Domina fóra, kde Štrpka vysvetľuje svoj vstup do komunistickej strany Jánovi Štrasserovi a Martinovi M. Šimečkovi, ako aj aktuálny Štrpkov text na túto tému, čo je pozoruhodný krok. Končí sa pobytom v Portugalsku v deväťdesiatych rokoch a smrťou Ivana Laučíka v roku 2004. Druhý zväzok Pohybliví nehoria je koncipovaný (ešte) osobnejšie a voľnejšie, záchytné body tvoria prevažne ľudia z ich okolia. Kapitoly (medzihry) sú venované priateľom Eugenovi Gindlovi, Dušanovi Mitanovi a Dušanovi Dušekovi, Jánovi Buzássymu, Jánovi Štrasserovi, ale aj básnikovi Jánovi Stachovi. V období spolupráce Ivana Štrpku a Deža Ursinyho je spolu s Ursinyho listami veľkoryso zahrnutých šesť jeho básní.
Stopy nezhoria
„Pokým stopa nezhorí, oplatí sa unikať pred sliedivým časom, aby sme mohli tušiť i to, čo dnes už nevieme.“ Píše Oleg Pastier v úvode knihy Pohybliví nehoria. Knihy dokumentov o Osamelých bežcoch Pohybliví v pohyblivom a Pohybliví nehoria veľmi ocenia tí, čo sa ich dielu budú venovať v neskorších rokoch. Knihy však majú veľký predpoklad aj na to, aby záujem o Osamelých bežcov vyvolali ako prvé. Isté je, že spôsobia (ešte) väčšiu rezonanciu diela Ivana Štrpku, Petra Repku a Ivana Laučíka v slovenskej literatúre, voči ktorej sa Osamelí právom vyhraňovali. Vďaka tejto knihe máme zajtra šancu tušiť to, čo sme si včera ešte neuvedomovali.
