Spisovateľ Dmitrij Gluchovskij: Mysleli si, že som špión KGB

Pôvodný plán bol urobiť s Dmitrijom Gluchovským rozhovor o Metre 2033. Jeho kniha sa v Rusku stala bestsellerom, vznikla podľa nej počítačová hra, ktorú hrali milióny ľudí. V roku 2007 román získal cenu za najlepší debut na európskom sci-fi stretnutí Eurocon.

31.05.2016 12:00
rusky sci-fi autor a novinar Dmitrij Gluchovskij Foto: ,
Ruský spisovateľ a novinár Dmitrij Gluchovskij.
debata (21)

Odvtedy knihu preložili do vyše 20 jazykov a štúdiá MGM kúpili práva na jej sfilmovanie. Lenže Dmitrij Gluchovskij predtým pracoval ako rozhlasový a televízny moderátor a tiež vojnový korešpondent v Izraeli a Abcházsku. Vystriedal televízie Euronews aj Russia Today, pracoval pre rádiá Deutsche Welle, Sky News aj ruský Maják. Neodolala som otázke o médiách a Dmitrijovo rozprávanie o súčasnom Rusku bolo azda výbušnejšie než jeho sci-fi Metro, ktoré opisuje svet po jadrovej katastrofe. Na Slovensku práve vychádza tretia časť Metro 2035.

Máte dnes ako autor bestsellera Metro 2033 viac slobody, než keď ste boli reportérom televízie Russia Today (Rusko dnes) vysielajúcej v angličtine?

V čase, keď som pracoval ako reportér pre Russia Today, sa tá televízia tvárila ako čosi iné. V začiatkoch – vznikla v roku 2005 – mala simulovať slobodu prejavu v Rusku. Rusi sa vždy až priveľmi starajú o to, čo si o nich myslí Západ. Majú komplex bývalej superveľmoci, o ktorej sa na Západe veľa diskutuje a ktorej sa boja. Rusko si totiž zamieňa strach s rešpektom. A tak Rusov veľmi zaujíma, čo si o nich myslí Západ, najmä USA. Myslia si, že v správach je len to. Dnešný vzmáhajúci sa fašizmus a nacionalizmus je hlboko zakorenený v pocite, že Rusko nie je dosť rešpektované. V žiarlivosti, v pocite, že všetky bývalé sovietske a komunistické krajiny sa nám otočili chrbtom a zradili nás, hoci my ich tak milujeme a staráme sa o ne. Rusko si dokáže aj znásilnenie pomýliť s láskou.

Rusi majú pocit, že ich všetci opustili?

Je to akýsi druh sladkej naivity, v ktorej sa odráža aj sklamanie. Keď už nás nemajú radi, nech sa nás aspoň boja. A rešpektujú nás. Také sú dnešné nálady. Keď som začínal v Russia Today, tá televízia sa snažila oklamať Západ. Kdesi hlboko vnútri Rusko je – a už od začiatku 90. rokov bolo – banánovou republikou s korupčným režimom, ktorý sa snaží získať čo najviac peňazí z predaja ropy a dostať ich do daňových rajov. Ale navonok sa tvári celkom inak. Chce, aby ho Západ rešpektoval, chce západné peniaze, pretože deti majú ísť na Západ, zdvihla sa predsa železná opona a ľudia chcú žiť globálne. A tak sa tvária, že Rusko je demokratické. Aby tak vyzeralo, musí Rusko predstierať, že má slobodu tlače.

Preto vznikla Russia Today?

Áno, aby to vyzeralo, že v ruských médiách možno povedať všetko. Keď je nejaký protest, natočíme ho a ukážeme, že to sú misionári Západu. Dokonca dáme slovo aj nevinným účastníkom protestu, ktorí povedia, že Putin je korupčný chlapík. Alebo že Putin nemá vo všetkom pravdu. Ja som bol v Russia Today počas tých šťastných dní, keď sa Rusko tvárilo ako západná demokracia. Mal som tam relatívnu slobodu, mohol som pracovať podľa rovnakých zásad ako predtým v Euronews, kde nezaujímate žiadny postoj, ste neutrálny reportér a ukazujete: strana A hovorí toto, strana B toto. Putin hovorí toto, jeho kritici zasa tvrdia toto. Ale odvtedy sa veľa zmenilo.

Akým smerom?

Televízia sa začala uberať smerom cenzúry – odstránilo sa všetko, čo nebolo v súlade s oficiálnymi informáciami a stanoviskami. Posledné dva roky, od víťazstva Majdanu na Ukrajine a od zvýšenej Putinovej paranoje, že pouličné protesty sa zmenia na revolúciu, sú politické strany ako kastrované mačky. Nemajú žiadne reálne ambície, stačí im byť kŕmené a simulovať politické aktivity. Jediná skutočná hrozba pre Putina je pouličný protest. A preto začal médiá používať na odfiltrovanie informácií, ktoré sa mu nehodia. Aktívne buduje akúsi alternatívnu realitu. Tá sa opiera o imperiálnu nostalgiu, prameniacu zo stratenej pozície veľmoci. Putin má byť tým, kto stratenú slávu Rusom vráti a privedie krajinu späť na svetovú scénu. Tvrdí, že Západu sa to nepáči a nechce Rusku dovoliť byť opäť silným. A Ukrajincov, ktorí sa zapájajú do pouličných protestov, Putin prezentuje ako tých, ktorí sa vydávajú cestou nacionalizmu či nacizmu. Ukrajinci vraj zradili Rusko kvôli Západu, zničili priateľstvo a historické spojenectvo s Rusmi.

A ľudia v Rusku tomu veria?

Áno, a veľmi. Aj keď nie sú spokojní s ekonomickou situáciou v krajine, táto rétorika je silná a archetypálna. Vzťahuje sa späť na sovietske časy, veď ľudu sa 70 rokov hovorilo: svet je rozdelený na dve časti, my sme polovica dobra, svetla a spravodlivosti – obzvlášť spravodlivosti – a oni sú polovica nespravodlivosti, hriechu, temnoty. Pritom sa nepoužívalo slovo „sloboda“ , nahradila ho „spravodlivosť“, to je kľúčový koncept. Táto propaganda dokonale spadá do starých archetypov, dáva nás do protikladu so Západom a s jeho prehnitými hodnotami, vykresľuje nás ako obete Západu. My musíme odolať západnej agresii, obrániť sa. Používa sa psychológia obliehanej pevnosti, logika vojnových čias. Tvrdí sa, že sa proti nám vedie informačná vojna.

Dmitrij Gluchovskij je autorom bestselleru... Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
rusky sci-fi autor a novinar Dmitrij Gluchovskij Dmitrij Gluchovskij je autorom bestselleru Metro 33.

Prečo?

Pretože to ospravedlňuje mnohé v našom správaní – môžeme prenasledovať ľudí, ktorí zmýšľajú inak, mali by sme odfiltrovať všetky externé informácie, lebo tie sú agresívne, je to propaganda nepriateľa, od ktorej sa musíme odstrihnúť. Národ bol vtiahnutý do logiky vojnových čias, a tak ľahšie prehltne napríklad trojnásobný pokles cien ropy a s tým súvisiaci pád životnej úrovne. Pokles ekonomiky a sociálnej úrovne krásne zmobilizoval obyvateľstvo v konfrontácii so Západom a s Ukrajinou. Našťastie konfrontácia so Západom je viac teoretická než praktická, v prípade Ukrajiny sa hovorí o obrate „bratského ľudu“. Rusi sú totiž s Ukrajincami zbrataní nielen na úrovni rodín príbuzenskými väzbami, ale aj kultúrne. Nedá sa povedať, ktorý básnik či spisovateľ je ruský a ktorý ukrajinský. Gogoľ je považovaný za ruského klasika, pritom bol Ukrajinec a písal rovnako veľa o Ukrajine ako o Petrohrade. Polovica ruských rodín má príbuzných z Ukrajiny, majú ukrajinské mená, boli sme predsa jeden národ vyše tisíc rokov. A Rusko rado hovorí o Kyjevskej Rusi – veď Kyjev býval hlavným mestom. Preto bolo veľmi lákavé uveriť, že bratia nás zradili a treba ich potrestať. Televízia posledné dva roky používa priam goebbelsovské metódy – pomocou propagandy konštruuje novú realitu. A ľudia tej novej realite veria, pretože vlastne nie je celkom nová. Nadväzuje na staré sovietske časy, ktoré sa ľahko znovuzrodili spolu s imperiálnou nostalgiou. Takže ak sa pýtate na slobodu, teraz nemáte žiadnu slobodu. Môžete slobodne povedať to, čo chce Putin počuť.

A vy?

Ja mám opozičné názory.

Ale vraj ste dostali pozvania na stretnutie s prezidentom Putinom aj Medvedevom…

Nebolo to tak, že by mi Medvedev zavolal a povedal: Hej, čítal som tvoju knihu a je super, stav sa… Prezidentský úrad zorganizoval stretnutie so spisovateľmi a mladými nádejnými umelcami. Boli časy, keď ma pozývali – až do momentu, kým pochopili, že nespolupracujem. Pozvali ma trikrát na tri rôzne stretnutia, zavolali mi nejakí úradníci: prosím, prišli by ste a ja som bol povedzme rezervovaný: Nie som veľmi aktívny proponent režimu. A oni na to: My vieme, čítali sme vaše knihy, to je zábava, len príďte. Stále sa ma snažili nalákať. Stratégia, ako získať intelektuálov – hoci ja sa za veľkého intelektuála nepovažujem – je, namiesto ich prenasledovania či väznenia radšej sa ich snažiť zviesť. A to na väčšinu funguje. V Rusku je enormne veľa umelcov, bohémov a intelektuálov, ktorí otvorene podporujú Putina v médiách. Má okolo 500 akýchsi dôverníkov, ktorí mu pred prezidentskými voľbami robia kampaň. Všetci tí kultoví speváci zo sovietskych čias, filmoví herci a spisovatelia, ktokoľvek. Spisovateľov, ktorí naozaj oponujú režimu a píšu proti nemu, je ledva tucet. Ostatných sa snažia zlákať. Rétoricky sa nás snažia dostať späť do sovietskych čias. Chcú odviesť pozornosť ľudí od pádu ekonomiky a ďalej kradnúť. Čokoľvek sa deje vonku, je mimo.

Stále dostávate pozvania vystupovať v televízii či rádiách?

Áno, ale tie pozvania sú opatrné. Nie som na žiadnom čiernom zozname ako politici, pretože nemám žiadne politické ambície. Neverím totiž, že politika môže byť férová. Na politiku nie som dosť pažravý a nechcem nikoho nútiť do niečoho, čo sám nechce. Nemám tieto komplexy – na rozdiel od iných. Takže ma pozývajú do štátneho rádia, pretože občas chcú simulovať slobodnú diskusiu. Nepozvú ma napríklad do národnej televízie, ale niektoré rádiá ma chcú pozvať – aby som im poslúžil ako červené súkno pre ich veľmi lojálnych poslucháčov a nahneval ich ešte viac. V štýle: pozrite sa, tu je ten hnusný liberál, to je váš nepriateľ, predal dušu Západu – a ja sa musím obhajovať. Takže z času na čas takéto pozvanie prijmem, len pre zábavu.

Ako vám vaša trilógia Metro 2033, 2034 a 2035 zmenila život? Podľa knihy vznikla úspešná počítačová hra, práva na sfilmovanie kúpili štúdiá MGM…

Predovšetkým som získal osobnú slobodu. Už nemusím chodiť do práce, moja práca je stále so mnou, v mojej hlave a v mojom laptope. A to je to najlepšie, čo mi Metro prinieslo. Necítim sa ako veľmi slávny, nespoznávajú ma veľmi často na ulici. Akurát včera ma náhodou v letiskovej hale spoznalo akési ruské dievča, ale to bolo raz za dlhé roky. Mnohí ľudia o Metre počuli, ale netušia, kto tú knihu do čerta napísal. To je pre mňa perfektné – ľudia vedia, čo robím, ale nevedia, kto som. Nechcel by som byť televíznou hviezdou, pretože vtedy všetko, čo robíš, zmizne v okamihu, ako nie si na obrazovke. Nič po tebe neostane. Ale pritom ťa každý pozná, čo je obťažujúce. Stratíš slobodu. A ja si svoju osobnú slobodu veľmi cením. Robím to, čo chcem robiť a plním si svoje fantázie, nie fantázie niekoho iného. Mám svoj život plne vo svojich rukách, na rozdiel od 90 percent zvyšku populácie, ktorá robí prácu, čo ju nebaví.

Ako televízny reportér ste o svojom živote nerozhodovali?

Ako televízny reportér som sám sebe vôbec nepatril. Bol som vyslaný reportér a nikdy som si nesmel vypnúť telefón, ani na sekundu. Spal som s plne nabitým mobilom pri vankúši. V akejkoľvek sekunde mi mohli zavolať: na Sibíri havarovalo lietadlo, ideš tam. Príde po teba taxík, do hodiny sa musíš zbaliť a byť na letisku. Alebo v nejakej bani nastane explózia…

Ako dlho ste to vydržali?

Tri roky. Bol to skvelý čas ustavičného dobrodružstva, niekedy mi to chýba. V dvadsiatke to bolo úžasné, teraz by to už bolo ťažšie. Môžete tú prácu robiť aj po tridsiatke, ale keby ste to robili ešte v štyridsiatke, tak by som vás ľutoval. Vtedy už máte svoj denný režim, spôsob stravovania a už len to, že na obrazovke musíte vyzerať ako-tak prijateľne – takže musíte spať a nepiť veľa. Ale pre dvadsiatnika to je perfektný džob. Veľmi zaujímavý, stále ste v epicentre dramatických príbehov, pred očami sa vám mihajú stále iné obrázky… Niekedy som si ani nebol istý, kde to vlastne som – počkajte, je to Maroko? Nie, som v Haagu, lebo zomrel Miloševič a ja musím bleskovo zistiť, ako zomrel, či to nebolo za podozrivých okolností, z čoho bol obvinený atď. A vzápätí vás pošlú pokrývať prezidentské voľby v Estónsku…

Pre mnohých by to bola práca snov. Ako ste ju získali?

Russia Today bol môj druhý džob, predtým som pracoval v Euronews vo Francúzsku. Mal som na to skvelý profil, vtedy som hovoril štyrmi či piatimi jazykmi, povedzme, že som ovládal štyri a pol jazyka…

Ktorý ste ovládali polovične? Nemčinu?

Nie, španielčinu, nemčinu som si po pobyte v Nemecku, kde som pracoval pre Deutsche Welle, znova zlepšil. Takže s troma rokmi reportérskej praxe zo zahraničnej televízie a so štyrmi jazykmi som bol pre prácu v Russia Today ideálny. Vtedy nemali veľa reportérov, ktorí by mali skúsenosti s prípravou príspevkov a ovládali jazyky. A do Euronews som sa dostal vďaka tomu, že som vyštudoval medzinárodné vzťahy, žurnalistiku a masmédiá v Jeruzaleme, mal som štátnice z angličtiny a francúzštiny a popri ruštine som ovládal aj nemčinu a hebrejčinu, to sa im hodilo. V ruskom tíme vtedy nikto nemal túto jazykovú kombináciu. Keď som tam začínal, mal som 22 rokov a všetci kolegovia si za mojím chrbtom šepkali, že som určite špión pre KGB. Ale KGB mi nikdy prácu neponúklo.

Vraj hovoríte aj arménsky…

Nie, nechápem, prečo sa to o mne tvrdí. Akurát moja prvá frajerka bola Arménka a po arménsky ma naučila len slovo „mucha“. Viac bohužiaľ po arménsky neviem.

A ešte stále cestujete metrom?

Keď je špička, mám síce niekoľko áut, ale radšej cestujem metrom. Nechcem uviaznuť na celý deň v zápche.

Dmitrij Gluchovskij ako redaktor pôsobil v... Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
rusky sci-fi autor a novinar Dmitrij Gluchovskij Dmitrij Gluchovskij ako redaktor pôsobil v televízii Euronews vo Francúzsku a v Russia Today v Moskve. Bol reportérom Deutsche Welle Radio, Sky News a izraelského verejnoprávneho rádia, bol moderátorom ruského rádia Maják.

Možno by ste mali mať dopravu metrom zadarmo.

Skôr by sa mi páčilo, keby po mne pomenovali jednu zo staníc metra – Gluchovskaja. Občas ma z metra pozvú na nejaké podujatie a ja si ich jemne doberám: nepomenujete po mne stanicu?

A ktorá by to mala byť?

Neviem, ešte ostalo niekoľko staníc s komunistickými názvami, ktorých sa čoskoro bude treba zbaviť – niektorú by mohli premenovať po mne, napríklad z Knižnice V. I. Lenina by mohla byť stanica Gluchovskaja. Ale v knihe Arťom, hlavný hrdina, žije na stanici VÚNH – Výstavy úspechov národného hospodárstva, čo bola aj moja vlastná stanica.

A ako sa cítite v moskovskom metre? Ako doma alebo tam máte aj niekedy strach?

Nie, nikdy som sa ničoho nebál. Ani po teroristických útokoch, ktorých moskovské metro zažilo viacero. Nikdy som sa necítil v ohrození. Metro je moja alma mater, lebo som sa tam veľa naučil, je istým spôsobom mojím domovom a bolo priam magické zistiť, že váš domov má tajné, skryté miesta. Roky ste chodili chodbami metra a zrazu zistíte, že za tými chodbami a dverami ešte niečo je. Ako keby sa zrazu kúzlo začalo miešať s realitou. Ako keď v Narnii otvorili príborník a ukázal sa vchod do čarovnej krajiny. Čosi podobné sa stalo ako chlapcovi mne, ale bolo to ešte úžasnejšie, pretože šlo o obrannú štruktúru. Moskovské metro je totiž postavené ako obrovský bunker, spleť vyše 200 nukleárnych krytov.

Boli ste v nich?

V chaose za čias perestrojky jeden z bunkrov sprivatizovala skupina bývalých vojakov, vchod do bunkra imitoval palác z 19. storočia, potom sa šlo šachtou 60 metrov dole pod zem, až sa prišlo do bunkra s rozlohou 7¤000 štvorcových metrov. Bol tam tunel s priemerom deväť metrov, rozdelený na tri poschodia, na každom poschodí bolo dvetisíc dôstojníkov tajnej služby FSB, predtým v sovietskych časoch KGB, a ministerstvo komunikácie. Bolo to hneď za múrmi stanice Taganskaja, ktorú som používal. Keď som to zistil, žasol som. A potom tam zriadili veľmi gýčové Múzeum Studenej vojny, samozrejme, vo svetlách neónov. Šialené! To je môj domov, milujem ho. Dal mi môj terajší život, som za to metru vďačný.

Dmitrij Gluchovskij

Ruský spisovateľ a novinár sa narodil 12. júna 1979 v Moskve. Vyštudoval žurnalistiku a medzinárodné vzťahy na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. Ako redaktor pôsobil v televízii Euronews vo Francúzsku a v Russia Today v Moskve. Bol reportérom Deutsche Welle Radio, Sky News a izraelského verejnoprávneho rádia, bol moderátorom ruského rádia Maják. Ako reportér cestoval od Maroka po Guatemalu, od Islandu po Japonsko. Navštívil černobyľskú oblasť a reportáž robil aj zo severného pólu. Hovorí piatimi jazykmi a žije v Moskve. Ako osemnásťročný publikoval v roku 2002 na svojich webových stránkach knihu Metro 2033, ktorú poskytol na čítanie zdarma. Kniha si celosvetovo získala vyše tri milióny čitateľov a v roku 2005 vyšla knižne. Stala sa predlohou úspešnej počítačovej hry. V roku 2007 Gluchovskij vydal svoju druhú knihu Súmrak, v roku 2009 knihu Metro 2034 – ruský bestseller roku, ktorý bol tiež na internete k dispozícii zadarmo. V Ikare práve vychádza tretí diel – Metro 2035.

© Autorské práva vyhradené

21 debata chyba
Viac na túto tému: #Dmitrij Gluchovskij #Metro 2033