Autorka má svoj okruh verných čitateľov, empatických kritikov, zakúša priazeň rozličných porôt, získava ocenenia, významní autori jej píšu na obálky prajné hodnotenia a jej knihy sú preložené do viacerých jazykov. Vyšli jej tri básnické zbierky, knižný výber z publicistiky a päť prozaických kníh. Tou, ktorá sa objavila na pultoch na sklonku minulého roka a má názov Honeymoon, však do značnej miery vyčerpala potenciál doterajšieho spôsobu písania alebo, povedzme to optimisticky, siahla si na jeho krajné možnosti.
Kniha v kontexte
Už sme si zvykli na útlosť a „vzdušnosť“ Beňovej kníh, tieto vlastnosti úzko súvisia s druhovo-žánrovým charakterom jej textov, ktoré sa od prózy prirodzene naťahujú k poézii. Jej vety sa kde-tu skrátia do verša, odrazia sa od ostatných, zvýznamnia sa pauzou, bielym miestom na stránke. Tento spôsob písania si, samozrejme, vyžaduje aj špecifický spôsob čítania, založený na pomalosti, dôslednosti a opakovaní. Doterajšie vlastnosti Beňovej prozaickej tvorby sa dajú dobre identifikovať aj v Honeymoone, ba prehlbujú sa tu, dostávajú sa takpovediac do terminálneho štádia.
Mnohé motívy a témy z najnovšej knihy už poznáme: Beňovej knižné prózy Plán odprevádzania. Café Hyena (2008), Preč! Preč! (2012) a Honeymoon (2015) po sebe nasledovali s niekoľkoročným odstupom, no majú z hľadiska štýlového aj tematického veľa spoločného. Ich vnútorná dynamika smeruje od prózy k poézii, od vzťahovo a priestorovo relatívne dobre rekonštruovateľného literárneho sveta k významovej difúznosti.
Beňová sa pohybuje vo viacerých kontextoch súčasnej slovenskej literatúry, jedným z nich je kontext experimentujúcej prózy skúmajúcej vyjadrovacie možnosti literatúry ako média a možností, ktoré v súčasnosti poskytuje kombinovanie básnického a prozaického princípu, nielen na štylistickej, ale aj existenciálnej úrovni. Tu voľne nadväzuje napríklad na spisovateľské úsilie Ivanu Štrpku, Jany Bodnárovej a iných. Dvoma ostatnými knižkami Beňová komunikuje aj s expatovskou líniou súčasnej prózy, teda s mladými autorkami, ktoré sa prostredníctvom tém cudzinectva, emigrantstva zaoberajú otázkou osobnej, kultúrnej, jazykovej identity (Dobrakovová, Žuchová, Kepplová a iné), pričom za jej hlavnú a v porovnaní s inými autorkami aj špecifickú tému by sme mohli označiť výskum hlboko individualizovanej osobnej identity osamoteného človeka bojujúceho s citovým bezdomovectvom.
Ľúbostná dvojica Oona a Maté
Postavami knihy sú Oona, ktorá leží v nemocnici v Budapešti na sklonku socializmu s chorou nohou, ale možno pre úplne inú chorobu a možno ani nie v Budapešti. Potom, v nejakom inom čase, sa vyskytne aj v Paríži, Amerike a inde. A ďalej je tu cudzinec Maté, s ktorým spoločne (ne)prežívajú svoje medové týždne a ktorý komentuje formou poznámok pod čiarou jej denník. Okrem nich v knihe vystupuje niekoľko iných postáv, ale možno nie, možno sú všetky vymyslené a možno je aj Maté viacjediný a skrývajú sa v ňom všetci Jej milenci. Potom sú tu spomienky, detstvo, dospievanie, lúčenie, cestovanie, očakávanie, smútok. O hlavných postavách vieme málo, nahlásili nám však spoločnú hmotnosť 112 kg. Málo, kíl aj informácií, na to, aby vznikli skutočné postavy, sú to len ich skice. Nič konkrétnejšie sa k dejovej línii knihy nedá povedať, s časovo-príčinnou následnosťou udalostí si autorka nerobí starosti, takže sa ňou nezapodievajme ani my.
Potom sú tu rôzne osamotené výroky, gnómy, heslá, napr. „Samota&solidarita“, interpretovať sa dajú hocijako. Grafické vyčlenenie výpovede sa zvyčajne využíva vtedy, keď ju chceme zvýrazniť, upozorniť na jej závažnosť či výnimočnosť. V tejto knihe však sú samostatne vyčlenené stovky riadkov, takže to celé akosi nefunguje. Ďalšie početné drobné fragmenty, pasáže, riadky či poznámky pod čiarou, ktoré zaberajú samostatne ako zaujímavé obrazy, však už v celku prózy nepôsobia, pôsobia ako slepé uličky, problémom sa stáva ich nerozpracovanosť a nízky stupeň vzájomného prepojenia. Ako to asi v knihe funguje, možno objasniť aj na inak dobre vymyslenej obálke od Pala Bálika, na ktorej je rozkreslený Mesiac (v angličtine moon) v jednotlivých fázach. Honeymoon však nemá s astronomickým Mesiacom veľa spoločného, znamená medové týždne. Sám osebe invenčný grafický nápad teda vo vzťahu k textu knihy ponúka len veľmi voľnú asociáciu. Takýchto divergentných, utlmených či nerozvinutých nápadov, ktoré možno rozlične „hravo“ nadinterpretovať, je dosť aj v samotnom texte knihy.
Cit, inteligencia, úsudok…
Beňová píše premyslene, čo sa v tomto prípade nevylučuje s konštatovaním, že je to kniha ruptúrna. Pomocou štylizovaného komentovaného denníka chce evokovať zadŕhavú nejednoznačnosť života – ruptúrnosť či zadŕhavosť tu však celkom iste nie je znakom nedokončenosti či nedotiahnutosti. Svojou viacvýznamovosťou ide text v ústrety teoretikovi či kritikovi, ktorý ho môže použiť na ľubovoľné úvahy o súčasnej literatúre. Ak sa však tento teoretik trochu pozabudne a stane sa na chvíľu „len“ čitateľom, zistí, že autorka oňho už príliš nestojí.
Zjednodušene, jej prístup je čoraz menej „životný“ a čoraz viac literárny, uzavretý do zbytočne komplikovanej štruktúry textu, ktorá však nie je nositeľkou zvlášť komplikovaných myšlienkových obsahov, je čoraz viac intertextuálny a zbytočne ozvláštňujúci tvarovú stránku textu. Vnútornú logiku predstavovaného sveta tentoraz autorka vymenila za „literárnu tajničku“, ku ktorej dáva čitateľovi takýto všeobjímajúci návod: „Staršie spomienky sa miešajú s aktuálnymi zápismi, ich- s er-formou, obdobie pred chorobou so zápiskami z nemocnice. Nelíšia sa jazykom ani typom písma. Zorientovať sa v nich dá len prostredníctvom citu, inteligencie a logického úsudku. Po viacnásobnom prečítaní denník poznámkovým aparátom opatril Maté. Ten alebo iný. Milenec.“ (s. 9 – 10) Veru, všetko sa tam dosť mieša a niekedy ani cit, inteligencia a úsudok nepomáhajú…
Beňovej písanie je nástojčivé, nepochybne bytostne dôležité pre autorku a zdá sa mi, že sa dosť priblížilo k hranici toho, čo kniha (literatúra) ako médium dokáže vôbec poskytnúť a uniesť. No tento „útok na hranicu“ tu nechápem ako pochvalu: čitateľ začína byť v Beňovej svete tak trochu navyše.
Jana Beňová: Honeymoon, Marenčin PT, 2015
