Vo vašich textoch nachádzame prostredie New Yorku, ale aj dôverne známe kúty starých rodinných domov kdesi na Slovensku. V jednej poviedke sa o vidiecky dom zaujímajú Angličania, svet je vo vašich prózach prepojený, ale predsa – čo je bližšie vám?
Pochádzam z Bratislavy, aj rodičia sú už Bratislavčania. Ale moji starí rodičia nie, jedna vetva je z Liptova, druhá z Hontu. Odtiaľ sú práve tie motívy vidieckych domov. My sme vždy chodili na tie domy, trávili sme tam prázdniny, navštevovali sme prastarých rodičov, takže mám rukolapnú skúsenosť s vidiekom.
Vás to však ťahalo aj do sveta. Kde sa vo vás vzala svetobežníčka? Najprv ste boli v Austrálii, potom v USA. Začalo sa to už na bilingválnom gymnáziu?
Nápad, aby som študovala na bilingválnom Evanjelickom lýceu, vyšiel, tuším, od mamy, možno za ním bola aj viera starých rodičov. Nedávno som sa dozvedela, že moja stará mama bola na Slovensku jednou z prvých dvoch žien, čo sa stali evanjelickými farárkami. Možnosť študovať na novom bilingválnom lýceu sa vtedy otvorila a mojej rodine sa asi zdalo, že to je spojenie spirituálneho – čo bolo pre staršiu generáciu dôležité – s užitočným, čo bola angličtina pre mojich rodičov. Chodila som aj na základnú školu s rozšírenou výučbou nemčiny, vnímalo sa to ako logické pokračovanie rozvíjania jazykových schopností.
Vyrastali ste v Petržalke – prirástla vám k srdcu?
Bývali sme v blízkosti terajšieho kultúrneho domu Zrkadlový háj, do mesta sme sa odsťahovali, keď som mala okolo jedenásť rokov. Aj na lýceum som chodila za most, takže Petržalka dlho figurovala v mojom živote.
Zdala sa vám taká strašná?
Ako dieťaťu vôbec nie, až keď sme sa presťahovali a otvorili sa mi iné obzory, tak som ju začala vnímať ako esteticky dosť príšernú. Veľa mojich kamarátov z detstva tam však bývalo – a doteraz býva – je mi stále blízka. Žijú tam ľudia každého druhu, množstvo zaujímavých ľudí. Nie je to geto, ako sú sídliská na okraji metropol, kam sú vytesnení vydedenci alebo prisťahovalci. To znie strašne, keď to takto poviem. Aj medzi prisťahovalcami a ľuďmi na okraji sú zaujímaví ľudia – myslela som to tak, že Petržalka nie je primárne pre ľudí, ktorých by väčšina považovala za outsiderov.
Stará mama mohla vykonávať profesiu farárky?
Nikde nepôsobila, po škole sa vydala. Mňa tajne pokrstila, myslím, že o tom rodičia nevedeli. Vyštudovala ešte stavebnú fakultu a potom pracovala v tom obore.
Mala v sebe niečo kazateľské?
Bola svojrázna. Myslím, že sa tomu hovorí „všetečná“. Každému sa prihovorila a spýtala sa na čokoľvek. Raz som s ňou, ako malá, cestovala vo vlaku a oproti nám sedel chlap, ktorý mal zjavne tetovanie z väzenia. Stará mama sa hneď opýtala: A za čo ste sedeli?
Existuje slovenský spisovateľ, ktorý sa volá Jozef Modrovich – je to vaša rodina?
To je môj starý otec z otcovej strany. Bol letec, lietal v SNP. Napísal o tom knižku Tri Duby. Písal aj rozhlasové hry a iné romány z toho obdobia, keďže to všetko prežil a zažil. Inak bol inžinier, mal svoju prácu vo Výskumnom ústave inžinierskych stavieb.
Rozprával sa s vami o SNP?
Nikdy o tom nehovoril. Možno preto, že som bola dieťa. Alebo možno preto, že už to napísal. Ja som si neskôr Tri Duby prečítala. Páčilo sa mi to, ale – na štýle cítiť, že kniha patrí do inej doby.
Nebolo vám to ako modernej spisovateľke až smiešne?
Smiešne nie. Mala som ho veľmi rada a tieto jeho zážitky aj ten kus histórie boli pre mňa dôležité. Len som videla, že literárne to nie je vrchol, asi by sa dalo povedať, že to trocha zostarlo. Bola to jeho téma a doteraz je to kultová kniha mnohých letcov. Vždy, keď som sa stretla s nejakým pilotom, pýtal sa, či by som knihu nedokázala zohnať. Už totiž nie je v obehu a pre vydavateľov je nezaujímavá.
Starí rodičia sa dočkali, že ste vydali knižku?
Tento starý otec nie, ani všetečná stará mama nie, ale druhý starý otec a druhá stará mama, letcova žena, áno. Tá mi hovorila po prečítaní poviedok Lu & Mira, nech nabudúce napíšem niečo veselšie.
Foto: Ľuboš Pilc
Ale potom ste napísali horor! V Tichom režime dôverčivá Helena má síce priateľa v New Yorku, ten ju však podvedie a ona sa „namotá“ na nebezpečného muža z internetu, ktorý je k nej všímavý. V skutočnosti jej chce ublížiť. Inšpirovali ste sa skutočnými prípadmi?
Áno, okrajovo prípadom Nataše Kampuschovej v Rakúsku. Aj v Amerike sa stalo zopár podobných prípadov. Mňa však zaujímal aj ten, ako ho nazývate, nebezpečný muž. Zaujímalo ma, ako rôzne dokážu ľudia vnímať a prežívať vzťahy, čo si pod tým predstavujú.
Nebojíte sa písať o takých témach? Že niečo privoláte?
Nestrašte! Trochu som sa bála, ale skôr toho, či to ľudia budú ochotní čítať. Či nebudú chcieť niečo veselšie ako moja starká. Ako reálnu hrozbu to vnímam pre dieťa, akým bola Nataša. Postava dospelej Heleny sa skôr nechá „namotať“. Stáva sa, že v citovom vypätí uveríme niekomu, kto sa vydáva za niekoho iného. V tom je práve tá naivita. Iste sa to stáva aj mužom, ale ženy sa takto ľahko stanú zraniteľnými. Chcú veriť. Zaujímala ma práve téma spojenia ženského a detského. Nešlo mi o prvý plán motívu narušeného muža. Samotná hrozba je troška metaforická – vidím ju v tom, čomu sme ochotní uveriť.
Je dôverčivosť dobrá alebo zlá? Má človek dôverovať alebo nie? To je už až politická otázka.
Podľa mňa dôverovať treba. Otázka je, ako to urobiť dnes, keď sa dostávame do absurdných situácií. Bavíte sa s niekým – veľmi intímne – koho ste nikdy v živote nevideli. Vy si toho človeka „neočucháte", nemáte zmyslové vnemy, ktoré by vám v normálnom živote mohli našepkať, že niečo nesedí. Nezažívate jeho reakcie na podnety v okolí. To v kontakte cez internet odpadá. Človek môže prezentovať len nejaký extrakt seba, ukáže len to, čo chce, aby ste videli.
Máte takéto teórie premyslené, keď idete písať, alebo ste inštinktívna autorka? Dnes je ťažké upútať pozornosť čitateľa. Človek musí provokovať, zájsť niekde až za určitú hranicu normálu. Je to pre vás prirodzené alebo vymýšľate taktiky?
Nie, na taktiky som prikrátka. Vychádzam z inštinktívneho výberu, ponúknu sa témy a ja ich potom rozvíjam ďalej. Snažím sa rozumovo zasiahnuť, ale prvý impulz je spontánny. Moja „taktika“ zjavne nefungovala pri tejto druhej knižke. Mala som síce dobré reakcie od čitateľov, ale mám pocit, že sa mi nepodarilo zasiahnuť širšie publikum. Akoby sa kniha nedostala k ľuďom.
Veď niekde je už vypredaná. Máte pocit, že prvá mala väčší ohlas?
Neviem, mám taký dojem.
Názov je výborne vymyslený – má rôzne možnosti výkladu. Ako ste to mysleli?
Tichý režim: ako keď si nastavíte telefón tak, aby nevydával žiaden zvuk. Postava Heleny ide do útlmu, vypne sa, vypne svoje potreby, ide na iný režim ako normálne. V knihe je kapitola, v ktorej Helena píše poviedku a názov je z nej. Je to sci-fi o detskom robotovi, v dobe, keď si ľudia namiesto detí adoptujú robotov a jeden z bonmotov, ktoré promotéri používajú pri reklame, je prísľub, že v noci ide „dieťa“ na tichý režim. Nevyrušuje, je ekonomické, nespotrebuje veľa energie.
Prepustili ste románovej Helene zaujímavú poviedku…
Nie, nie, na sci-fi by som si netrúfla. Ten motív ku mne však prišiel a chcela som ho tam mať…
Vy ste teraz v akom režime? V tichom?
Teraz som vo veľmi hlučnom režime. Mám dvojročnú dcéru a práve som štipendistkou Vyšehradskej literárnej rezidencie. Touto umeleckou rezidenciou som dostala možnosť robiť na novej zbierke poviedok. Alebo povedzme na zbierke kratších próz, možno tam bude aj novela. Neviem ešte presne, ako sa to vyvinie. Formálne teda nadväzujem skôr na prvú knihu.
Spoznali ste sa s kolegami z Čiech, Maďarska a Poľska? Sú zaujímaví?
Sú veľmi zaujímaví. Každý z nás sa venuje iným témam aj médiám. Michala Zygmunta z Poľska zaujímala Bratislava deväťdesiatych rokov – ja sa v niektorých poviedkach vraciam do dospievania, čiže tiež do tej doby povedzme konca deväťdesiatych rokov. Myslím, že aj pre Bratislavu to bola zaujímavá éra.
V Amerike vraj poviedky vydavatelia nemajú radi…
Nie ako prvotiny, tie veľké vydavateľstvá spravidla nevydajú. Román má určiť, čo to bude za autora. Musí sa nejakým spôsobom osvedčiť, aby bolo jasné, či na to má. Či bude predávať.
Tichý režim by bol v Amerike možným debutom?
Neviem, či by ho uznali za román. Novely sú na tom asi ešte horšie ako poviedky. Romány sa jednoducho lepšie predávajú. Keď ste sa pýtali, ako je možné, že u nás vychádzajú zbierky poviedok ako prvotiny, je to možno tým, že u nás sa vydáva aj s dotáciami. To, myslím, v Amerike nie je.
Je vašou ambíciou napísať raz veľký román?
Momentálne po tom netúžim. Poviedka mi vyhovuje, rezonuje s dynamikou terajšieho životného rytmu, čiže s nemožnosťou dlhodobého sústredenia sa a neprerušovanej práce. Niektorí čitatelia radi strávia tristo strán s postavami, s ktorými sa zžijú, chcú s nimi prežiť dlhý príbeh, transformáciu. Poviedka v istej chvíli povie postavám do videnia a v ďalšej poviedke nastupuje celkom iná skupina protagonistov. Je fajn, ak má autor svojich čitateľov a pritom si môže robiť, čo chce. On si vlastne musí robiť, čo chce, inak to nedopadne dobre.
Máte čas pri dcére čítať?
Áno, Ťap, ťap, ťapušky a Mačku v klobúku od Dr.¤Seussa. Z dospeláckej literatúry som naposledy čítala Spolu od finalistu Anasoft litery Petra Šulaja. Vychutnala som si svetovú hviezdu Elenu Ferrante v skvelom preklade Ivany Dobrakovovej, teším sa na ďalšie diely tetralógie. Kniha, ktorá ma nedávno veľmi zasiahla, je The Sheltering Sky od Paula Bowlesa. Pokiaľ viem, do slovenčiny ani češtiny nebola preložená. Dlho mi trvalo, kým som sa z nej dostala.
Závideli ste už niektorému spisovateľovi úspech?
Iste. Najmä zahraničným spisovateľom, sú ako rockové hviezdy, ľudia na nich stoja v rade. V Amerike je veľmi funkčná mašinéria okolo propagácie a predaja knihy. Autor, ak napíše niečo, čo je dobré a zároveň prezentovateľné, získa dobrého agenta. Dobrý agent hľadá vhodného vydavateľa, napríklad aj formou aukcie. Autor dostane zálohu, síce už nie takú, ako to bolo kedysi, ale peniaze sú a všetci sú zainteresovaní, aby kniha dobre dopadla, aby sa predávala. Aby sa to vrátilo. Autor je tým pádom vydavateľovi zaviazaný, musí chodiť na čítačky po celej krajine. Je to mašinéria, ale funkčná.
Vy ste zažili niečo z toho amerického štýlu propagácie?
Iba ako divák. Poviedky mi tam vyšli len v časopise.
Vraj osobne poznáte spisovateľa Houllebecqa?
Nie, nepoznám, len sme sa stretli. S mojou prvotinou som bola vyslaná na budapeštiansky knižný festival a on tam bol vtedy ako hlavný hosť, v rámci tej svojej mašinérie propagoval knihu Mapa a územie. Bola som dosť prekvapená, keď som ho videla na otváracej recepcii.
Hneď ste ho spoznali?
Vyzeral presne ako na fotkách, nedá sa pomýliť si ho. Povedala som priateľovi, ktorý bol so mnou, že nemôžem uveriť, že si meter od nás nakladá na tanier paprikáš jeden z najzaujímavejších žijúcich autorov. Priateľ videl, že naňho zízam, a keďže hovorí plynulo po francúzsky, neváhal a napriek mojim protestom vyrazil za spisovateľom. Povedal mu, že je môj literárny idol, alebo niečo podobné, a či by sa so mnou teda neodfotil – to by som ja nikdy neurobila. Vďaka jeho bezprostrednosti sme s pánom¤H. nakoniec skončili v zaujímavej debate.
Vlani v lete ste boli na umeleckej rezidencii s Anabelou Žigovou, ktorá je umelkyňa a filmárka. Vy literátka – ako ste spolupracovali?
Náš projekt sa volal Ping Pong. Išlo v ňom o (umeleckú) výmenu, ktorá prebiehala v prvom rade cez e-maily, písomne. Vždy, keď sa dalo, sme sa stretli aj osobne. Výstupmi boli performance a audio-stuck, tie boli v rámci našej rezidencie prezentované v pražskej MeetFactory. S Anabelou sme sa pred rokmi spoznali v New Yorku a po čase sa naše konverzácie začali pretavovať do spoločného projektu. Začali sme skúmať, kedy sa náš rozhovor, teda rozhovor dvoch žien, ktoré sú zároveň umelkyne, stáva relevantný pre nejaké publikum, kedy a či to začne byť umenie.
K čomu ste dospeli?
Myslím, že nešlo o to, niečo zodpovedať. Skôr nás zaujímali vzájomné otázky, rôzne uhly a pohľady. Anabela bola natoľko veľkorysá, že sme všetky naše aktivity postavili okolo faktu, že mám malé dieťa. Materstvo a ročné dieťa, ktoré potrebuje byť s mamou, boli nie odrazovým mostíkom, ale centrálnym bodom diania. Uvedomili sme si, že malé deti sú z dospelého života väčšinou vylúčené – aj z verejného, aj z pracovného, aj z umeleckého života. Akoby nemali vyrušovať – až do nejakého bodu, keď sú schopné byť samy v jasliach alebo škôlke, až kým žena nie je schopná vrátiť sa v plnej sile do „svojho“ života. My sme vďaka Anabele mohli pracovať s tým, že ja až taká akčná nebudem môcť byť. Samozrejme, svoju úlohu zohrala aj MeetFactory, ktorá na takúto formu rezidencie pristúpila. My sme sa o tom bavili ako o vítaní iného človeka do spoločného sveta a pýtali sme sa, kde všade v tom ako jednotlivci aj ako spoločnosť zlyhávame. V tom čase sa začala odvíjať aj utečenecká kríza a premostilo sa nám to až k nej: ako vieme vítať toho druhého. Ako sa staviame k bytostiam, ktoré nie sú až také praktické. Ako čakáme, kým budú praktické a prijateľné.
Zostanete už na Slovensku? Platí, že všade dobre, doma najlepšie?
Ešte neviem. Zvykla som si – a zároveň je to ako s tou Petržalkou. Je to tu pre mňa absolútne familiárne, príjemné prostredie, ale keď človek na čas poodíde, už sa úplne nemôže vrátiť do pôvodnej optiky.
Zmenilo vás materstvo?
Predtým som si život užívala s absolútnym zameraním na seba. Teraz aj cestovanie vnímam ako luxus. Všetky veci, ktoré som robila, boli luxus – časový a finančný. Robila som všetko preto, aby som sa nemusela prispôsobovať. Teraz je to naopak. Absolútne sa prispôsobujem.
Vedeli ste variť?
Vedela, ale bola som zaskočená, že zrazu musím variť každý deň. V rámci spomínaného časového, logistického a finančného luxusu som z jedálneho lístka musela vynechať exotiku, nestíham obiehať špecializované potraviny, aby som zohnala suroviny. Vraciam sa teda ku klasickým jedlám a k stereotypu – raz do týždňa máme zemiaky s tvarohom a so slaninkou.
Foto: Ľuboš Pilc
Píšete s ambíciou posolstva alebo len pre vlastné potešenie? Má literatúra dnes nejaký vplyv?
Dúfam, že má, ale pravdupovediac príliš sa tým nezaoberám, to nie je moja úloha. Neviem, či to je otázka viery, ale keď sa človek dostane do bodu, že chce niečo urobiť, tak už to samo osebe je platné a už to, myslím, stačí. Či to bude mať publikum a či to budú dvaja, alebo dvadsiati ľudia, je v zásade jedno.
Baví vás ešte písať do novín?
Keď som otehotnela, prestala som písať stĺpčeky. Ani na noviny nemám čas. Veľa novinového obsahu tvoria názory, všetci sa ku všetkému vyjadrujeme. Asi sa mi prestalo zdať, že by bol môj názor relevantný.
Píšete aj po anglicky aj po slovensky – ste vždy iná?
V angličtine si viac trúfnem. Jazykovo, samozrejme, zakopnem, ale risknem aj „trapas“, akt riskovania je pre mňa dôležitý. Napríklad keď chcem použiť detail, ktorý považujem za zaujímavý, ale je mi to v slovenčine trápne – ten človek by vedel alebo ja by som vedela – tak začnem písať v angličtine. Potom skúsim urobiť slovenskú verziu a už to prelomím. Sama seba na druhýkrát presvedčím, že je to vlastne v poriadku.
Môžu niektoré slovenské témy zabrať v zahraničí?
Prvá poviedka, ktorú mi publikovali v Amerike, sa volá Bratislava. Je o Bratislave, odohráva sa v Petržalke. Je písaná z pohľadu Američanky, ktorá má slovenské korene a ide hľadať otca. Vlastne všetky poviedky, čo mi tam vyšli, boli veľmi slovenské. Nedá sa vykalkulovať, čo zaujme. Osloví príbeh? Štýl? Kombinácia? Celkovo už pre nich nie sme až takí zaujímaví, už je dosť známych autorov, ktorí písali z týchto končín.
Rudo Sloboda napísal, že nemá rád Bratislavský hrad a Tatry. Aj vy by ste zrúcali nejaké modly? Na to asi treba určitú dávku nahnevanosti. Dnes sa na rúcanie modiel necítim.
Mária Modrovich
Narodila sa v roku 1977. Pochádza z Bratislavy, kde absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského – kombináciu marketingová komunikácia a neslovanská filológia. Píše po slovensky aj po anglicky, žila v Austrálii a v USA. Získala prémiu v literárnej súťaži Poviedka 2010. Je autorkou zbierky poviedok Lu & Mira (2011), ktorá obsahuje dva cykly poviedok zo slovenského a z amerického prostredia. V roku 2013 jej vyšiel román Tichý režim. Žije v Bratislave.
