Aj chúlostivé témy
Štruktúra knihy je členená do dvoch častí. Pre čitateľa z oblasti umenia by do istej miery mohla byť zaujímavejšia druhá časť, ktorá sa venuje trom dôležitým inštitúciám a ich reprezentantkám. Trom riaditeľkám, ktoré tieto ustanovizne nanovo konštituovali – Zuzane Bartošovej (Slovenská národná galéria), Kataríne Rusnákovej (Považská galéria umenia v Žiline) a Márii Hlavajovej (Sorosovo centrum súčasného umenia). Ich rozhodnutia totiž zasiahli do životov mnohých kolegov výtvarníkov či historikov umenia. Preto to, akým spôsobom „vládli“, je súčasťou nielen našej osobnej, ale aj kolektívnej pamäti. Na druhej strane si myslím, že ťažisko knihy spočíva skôr v prvej časti, ktorá viac hovorí o všeobecnejších javoch a nevyhýba sa ani chúlostivým témam.
Určite sem patrí analýza situácie pred rokom 1989 a po ňom, vykreslená na pozadí sociálnej situácie umelca. Neobchádza ani kritiku čiernobieleho delenia na tých, „čo mohli“ a tých, „čo nemohli“ a s tým spojené akési pseudoelitárstvo „disidentov“, ktoré sa náhle devalvovalo ich honbou za akademickými titulmi na vysokých školách. V oblasti výtvarného umenia si autorka všíma i „podprahové prepojenia starých a nových elít“, keď umelci poplatní komunistickému režimu dostávajú po revolúcii verejné zákazky, čo je napríklad v Česku a iných okolitých krajinách nemysliteľné.
Ako umŕtviť živé umenie
Široký priestor autorka venovala celkovej situácii vnútri kunsthistórie, kde formuluje viaceré kritické postoje, ktoré pramenia u novo etablovaných historičiek umenia z „minimálnej predrevolučnej skúsenosti so živým umením“, „reprodukovaného poznania“, „nekritického prijímania ideí zvonka“, bez schopnosti vecného a triezveho vyhodnotenia aktuálneho živého umenia.
Podľa Hanákovej „deficit informácií nahradil nadbytok informácií“, ktoré boli nekriticky, často úplne automaticky prijímané, bez spätnej väzby na naše špecifické kultúrne prostredie. Ten sa prejavil najmä v spôsobe písania o umení, ktoré je zasiahnuté „floskulami, vyprázdnenými slovami, čo inscenujú zmysel i tam, kde sa nenachádza“. Niektoré interpretky umenia sú totiž schopné svojimi textami totálne umŕtviť každé jedno živé umenie. Tento nudný a ťažkopádny spôsob písania pretrváva v ich spisbe dodnes. Petra Hanáková ho nazýva tzv. „newspeakom“, akýmsi umelým jazykom, ktorý zostáva pre čitateľa nemým, nemohúcim sprostredkovať umenie svojmu divákovi. Toto sú azda najkritickejšie slová autorky k situácii 90. rokov. Nedá sa povedať, že by išlo o stanoviská, ktoré by nerezonovali v povedomí odborníkov – mnohí z nás vedia, ktoré texty sú jednoducho „necitovateľné“, a teda i nepoužiteľné. No takáto otvorená, písomne sformulovaná kritika zaznieva vôbec po prvý raz.
Určite text Petry Hanákovej nesúvisí s jej „sebadeštruktívnymi“ polohami, akoby sa asi mnohým páčilo. Jednoducho dozrel čas, keď sa dajú cez sito kvality preosiať odborné texty napísané v sledovanom období. Súčasne naše prostredie už nie je natoľko určené vzájomnými „kamarádšaftami“. Je teda možné otvorenejšie a kritickejšie komentovať prácu každého z nás. Prestávame byť navzájom jeden druhému rukojemníkmi, a to je dobre, pretože nás to postupne zbavuje našich komplexov.
Nečakaná zdržanlivosť
V druhej časti publikácie sledujeme „príbehy“ troch výrazných žien. Aj napriek tomu, že Zuzana Bartošová bola riaditeľkou SNG iba dva roky, venovala jej Hanáková najrozsiahlejšiu analýzu, ktorá v mnohých častiach prekračuje rámec galérie smerom k všeobecnejším stanoviskám o vzťahu Západ – Východ. V každom prípade silný a energický „drajv“ riaditeľky sa dá charakterizovať ako snaha dobehnúť Západ, vyplniť biele miesta na mape slovenského moderného umenia, a to najmä rehabilitáciou viacerých autorov. Hanáková konštatuje, že Bartošovej energickosť bola v porevolučnom čase na mieste, ale jej autoritatívnosť a tlak smerom k centralizácii spôsobili mnohé zbytočné napätia vnútri inštitúcie.
Katarína Rusnáková vybudovala z Považskej galérie umenia v Žiline rešpektovanú inštitúciu, ktorá ďaleko presahuje región. Dôraz na nové médiá, inštalácie a nové témy súvisí s jej vyhraneným, pomerne chladným neomoderným stanoviskom. To, čo dokázala naplno rozvinúť vo svojej kurátorskej práci, absentovalo v jej schopnosti obhájiť si výstavnú koncepciu v odborných textoch.
Poslednú kapitolu venovala autorka knihy šéfke Sorosového centra súčasného umenia Márii Hlavajovej, s ktorou do vôd slovenskej kunsthistórie vplával imidž tzv. business woman – sebavedomej nezávislej ženy-inštitúcie. Tento spôsob práce a komunikácie s kolegami do istej miery zrelativizoval profesiu kunsthistorika, no zároveň poukázal na možnosť robiť výstavy bez vlastného galerijného priestoru. V každom prípade v tejto časti chýba analytickejšie, kritickejšie stanovisko voči Hlavajovej práci. Istá zdržanlivosť Petry Hanákovej, ktorá nebola dodržaná v predošlých kapitolách, tu nie je celkom na mieste.
Bojové zástavy „newspeaku“
Kniha Ženy-inštitúcie? je napísaná tvorivo a invenčne s množstvom novotvarov. Veľmi slobodne si autorka „poslovenčuje“ anglické pojmy, ako jej to vyhovuje. Spresňuje tým svoje stanoviská a zároveň ironizuje „newspeak“. Píše veľmi živo a neprestáva pritom myslieť na čitateľa. Na to, ako mu priblížiť tému, ako zatraktívniť niečo, čo v skutočnosti nie je príliš atraktívne. Prináša veľa pozoruhodných argumentov dobre podložených zahraničnou literatúrou a stále si udržiava kritický postoj. Niet divu, že mnohých svojou knihou podráždila až natoľko, že časopis Profil pozdvihol svoje bojové zástavy a posledné číslo venoval takmer výlučne kritike publikačnej a kurátorskej činnosti Petry Hanákovej za rok 2010. Kritizovaný „newspeak“ je totiž absolútne špecifický pre tento časopis a jej šéfredaktorku Janu Geržovú – ďalšiu „silnú“ ženu slovenskej kunsthistórie.
Petra Hanáková: Ženy – inštitúcie?, Slovart, VŠVU, 2010
