Ivan Horváth sa medzi nimi akosi strácal. Jeho tvorba sa uznávala za novátorskú, ale vývin určovali iní. Chcel písať moderne, sledoval preto dobovú európsku literatúru a inšpiroval sa ňou. Bral podnety z viacerých strán, prijímal rozličné impulzy, a tak sa pri jeho mene ocitajú početné smerové charakteristiky: poetizmus, expresionizmus, impresionizmus, dekadencia, konštruktivizmus, novoromantizmus, surrealizmus.
Laco a Bratislava
Je toho veľa a poukazuje to skôr na dôslednosť (?) interpretov ako na Horváthove vlastné texty. Editorka, autorka doslovu a Horváthova monografistka a vnímavá interpretka jeho tvorby Jana Kuzmíková charakterizuje novelu Laco a Bratislava nasledovne: „Novela Laco a Bratislava sa nesie v duchu poetizmu, impresionizmu, konštruktivizmu, nájdeme v nej prvky secesie, romantizmu, folklorizmu, ako aj poukazy na expresionistické, dekadentné, mystické modernistické diskurzy.“
Je si teda z čoho vyberať a Kuzmíková naozaj kráča týmto smerom, keď hovorí, že Horvátha toto množstvo „štýlových a názorových verzií teší, pretože ich môže použiť ako nekonečnú zásobáreň vlastného výrazu a nástroja na odporovanie všemožným dogmám.“
To znamená, že Horvátha nemožno stotožniť ani s jedným z uvedených modernistických smerovaní, on z nich len účelovo čerpá jednotlivé prvky na formovanie vlastného „výrazu“ a používa ich ako hrádzu proti všetkému, čo sa už v našej literatúre vyžilo. Všetko, čo o ňom Kuzmíková hovorí, sa uňho dá nájsť v roztrúsenej podobe a z tejto množiny Horváth buduje svoje autorské gesto. No základ, z ktorého vychádza, a z ktorého uňho všetko vyrastá, je osobná skúsenosť a zážitok.
V spomenutej novele je to zážitok prvej lásky a opojenia mestom, objavovanie tajomstiev jedného i druhého. Mladícka romantika korenená hodnou dávkou irónie, dokazujúcej časový odstup a nadhľad. Ľúbostný románik inovovaný modernistickými postupmi neprináša veľa nového (pred ním tu bol Janko Jesenský), ale fakt, že ho autor spojil s čerstvým zážitkom z mestského prostredia, dal mu – aspoň v našich súradniciach – punc novosti a autenticity. Mesto v tom čase (20. roky) ešte neprirástlo slovenským autorom k srdcu. Videli v ňom cudzí živel a či mravné bahno (oproti „zdravej“ dedine). Nezaujate ho vtedy videl iba Ján Smrek, ktorý ho ospieval v básni Village and City.
Čím skôr sa vyrovnať
Horváthovo prijímanie živín z cudzej pôdy nastoľuje prirodzene otázku jeho vzťahu k domácej a svetovej literatúre. V rozhovore s Andrejom Mrázom roku 1931 o tom povedal: „I slovenská literatúra zaujíma ma len v toľkej miere ako cudzia. Smrek kdesi spomenul, že sa musíme starať o expanziu našej literatúry do sveta. To je dobrá myšlienka, ale prvým predpokladom je, aby sme sa, čo sa týka hodnoty, čím skorej vyrovnali cudzím literatúram. Musíme mať intímnejší pomer k svetovej súčasnej literatúre.“ To znamená, musíme ju poznávať bližšie a osvojovať si jej výdobytky.
Tento názor možno akceptovať, ale len čiastočne. Skutočné hodnoty v literatúre vznikajú aj (a možno najmä) z bytostnejších prameňov. Horváthovi pomohla intímnejšia znalosť svetovej literatúry k zaujímavým výkonom, obohacujúcim vtedajší stav našej prózy, ale neboli hlbšie ako tie, ktoré vyrastali len z domácej pôdy. No treba pripomenúť, že Horváth cudzím podnetom pasívne nepodliehal, ale ich zároveň prekonával – a ako zdôraznila Jana Kuzmíková – ironizoval či parodoval.
Krížom-krážom po Európe
Podstatnejšie ako Horváthovo osvojovanie si svetovej literatúry bolo jeho osvojovanie si Európy ako takej. Pochodil ju krížom-krážom, pobudol na západe i na severe a vydal o tom literárne svedectvo. V knižných publikáciách Vízum do Európy a Návrat do Paríža sa aj my čitatelia pohybujeme s ním po rozličných trajektóriách. Sú to pre nás neznáme svety, ale autor nám ich približuje cez vlastné zážitky, ktoré len oblieka do modernistickej podoby, a preto majú silu opravdivosti. Pohráva sa aj s mýtmi (Rumová rozprávka) a tam je zas plný poézie.
Nevdojak myslíme na Freuda
Ako si počínal Horváth s domácimi témami? Z nich vyšiel a cez ne sa chcel prebiť k čitateľskému vedomiu. Po prvotinách hlbšie začrel do slovenskej reality v knihe Človek na ulici. Hlbšie a inovatívne.
Jeho hrdinovia sú spätí s dedinou (pôdou) či malým mestom, ale týmito prostrediami nežijú, skôr sa nimi len potulujú, ponajviac ako umelci a literáti. Ani pôda, ani mestská dlažba nehrajú v ich životoch väčšiu úlohu. Nezakoreňujú sa, preto putujú, strácajú sa a vracajú. Autor sleduje najmä ich vnútorný svet, ich životné postoje, ich vzťahy k ženským protagonistkám (to je trvalá Horváthova téma), k umeniu atď.
Nevytvára plnokrvné charaktery, zbavil ich konkrétnej prízemnosti a skôr sa vznášajú, ako pohybujú na pevnej zemi. Nepracuje ani s bežnou psychologizáciou, Kuzmíková v tejto súvislosti hovorí o „polypsychizme postáv“. Je tu celá paleta sociálne odlíšených figúr, ale všetky sú akoby z jedného cesta. Horváthovi sú najbližší tvorcovia, umelci a najmä cez nich sleduje krehkú pozíciu povojnového intelektuála, teda svojho súčasníka, vykoľajeného vojnou a spoločenskými turbulenciami, prežívajúceho životné otrasy a citové tragédie. V rámci „polypsychizmu“ sa Horváth dostal do ľudského vedomia často hlbšie, ako sa to podarilo niektorým autorom literárneho realizmu. Nevdojak myslíme na Freuda, ktorého poznal a o ktorom písal.
Malé skvosty
Horváthovo ľahké až fejtónové písanie pripomína reportáž. Kuzmíková hovorí o diskurzívnosti, inde o grotesknosti, ale aj o „zvláštnosti“ a „netypickosti“ Horváthovho prozaického umenia. Zvláštnosť je výraz namieste, tá ho charakterizovala od vstupu do literatúry. Tradičné slovenské prostredie ponímal ináč ako jeho predchodcovia, postavy konštruoval na iných princípoch ako mnohí jeho súčasníci.
Prózy zo „sveta“ majú trochu posunutý charakter, skratkovitosť, mozaikovitosť bežná uňho i predtým sa ustaľuje cez vysunutého rozprávača. Kriminálne prvky sú prítomné v celom rozsahu diela, dramatizujú a zvyšujú napätie v sujete. Je tu i sentiment, romantika, bombastickosť (mávanie puškou, ktorá nevystrelí, a sekerou, ktorá nezatne) a tá sa v prirýchlom závere trochu sentimentálne rozplynie v plytkej etike. Ale celok je povzbudivý (treba ľutovať, že nečítaný) a viacero jednotlivostí má charakter malých skvostov, ktoré potešia myseľ i dušu.
Ivan Horváth: Prózy. Knižnica slovenskej literatúry. Kalligram – Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2010
