Katherine Wilsonová - Láska po taliansky. La dolce vita

Skutočný príbeh rodenej Američanky, ktorá odišla po štúdiu na stáž do Neapola...a talianske la dolce vita jej učarovalo natoľko, že si tam našla manžela a odvtedy tam žije aj s rodinkou.

13.07.2016 07:00
debata
Katherine Wilsonová - Láska po taliansky Foto: Ikar
Katherine Wilsonová - Láska po taliansky Katherine Wilsonová - Láska po taliansky

„Vidieť Neapol a zomrieť,“ napísal Goethe. „Ja však nesúhlasím – uvidela som Neapol a začala som žiť!“ tvrdí sympatická Katherine Wilsonová, autorka novinky Láska po taliansky.

Mladá Američanka, čerstvá absolventka univerzity, šla pôvodne do Talianska na trojmesačnú stáž na americký konzulát, no v živom meste na brehu Stredozemného mora našla životnú lásku. A nie jednu!

Zamilovala sa nielen do Salvatoreho, ale aj do spôsobu života, tamojšej stravy, ba aj do múdrosti svojej budúcej svokry.

Láska po taliansky je kniha plná láskavého humoru, úžasného jedla a jedinečnej neapolskej atmosféry: Možno chytí za srdce aj vás.

Vedeli ste napríklad, že jedlo sa dá pripraviť tak, aby spievalo? A aký kulinársky zázrak možno vyčarovať z jedného hrnca plného slaniny, bešamelu a štyroch druhov syra? Ani Katherine to netušila. Až kým nezavítala do perly južného Talianska…

Prečítajte si úryvok z novinky Láska po taliansky:

Pizza
Salvatore na našu prvú schôdzku dorazil na rapkajúcej červenej fiatke a meškal vyše dvadsať minút. Autíčko vyzeralo ako plechovka, podľa zvuku mlelo z posledného a z výfuku vypúšťalo hustý dym, až som sa rozkašľala. Salvatore zastal, dvakrát krátko zatrúbil a naširoko sa na mňa usmial. Chlapík príde na prvé stretnutie a dvadsať minút mešká. Čo si to dovoľuje?

Do Neapola som prišla niekoľko dní predtým na trojmesačnú prax na americkom konzuláte, po dokončení prvého stupňa štúdia na vysokej škole, a teraz som stála pred vchodom do internátnej školy, kde som si prenajala izbu, oblečená v krátkej modrej bunde a čiernych nohaviciach.

Moja prax nebola zameraná na postup v kariére, išlo skôr o dodržanie tradície – členovia mojej rodiny počas štúdií alebo po nich „zbierali skúsenosti zo zahraničia“. Na povale rodičovského domu vo Washingtone máme veľké kožené albumy s fotografiami, kde nájdete fotku naširoko sa usmievajúceho otca z roku tisícdeväťsto­šesťdesiatjeden v Bordeaux i mamu v tvídovom kostýme v Bologni v roku tisícdeväťsto­šesťdesiatšes­ť. Rodičia sa naučili cudzie jazyky a získali zážitky, ktoré im ostali na celý život. Keď prišiel rad na mňa, uvažovala som, kam sa vyberiem.

Neapol spočiatku vôbec nebol mojím cieľom. Keď som ako dieťa chodievala cez prázdniny do Talianska, toto mesto sme po ceste do Pompejí alebo na Vezuv obchádzali alebo prechádzali cezeň najrýchlejšie, ako sa dalo. Hovorilo sa, že je špinavé a nebezpečné. Môj starý otec, ktorého rodičia pochádzali z Kalábrie, vravieval, že Neapolčania vám ukradnú ponožky, aj keď si nevyzujete topánky.

„Mala by si ísť do Toskánska,“ odporúčali mi rodinní priatelia. „Videla si už Siennu? A Florenciu?“

Pokojná nádhera Toskánska by sa naozaj hodila k dievčaťu z vyššej triedy, akým som bola. Viac-menej sa odo mňa očakávalo, že pôjdem tam – vždy som predsa robila to, čo som mala. Celé detstvo som dosahovala nadpriemerné výsledky na súkromných školách a aj na vysokej som „predbiehala očakávania, aby na mňa mama s ockom boli pyšní“. Nastal čas na zmenu.

Americký konzul v Neapole bol spolužiakom mojich rodičov zo štúdií medzinárodných vzťahov. Na jednej charitatívnej večeri vo Washingtone ma k nemu posadili a on sa ma spýtal, či som pri plánovaní zahraničnej praxe neuvažovala o Neapole. Keby som mala záujem, zariadil by mi neplatenú prax v politickej kancelárii konzulátu.

Neapol?

Spomenula som si na ukradnuté ponožky a peňaženky, mafiu a korupciu. Ale aj na pizzu. Jeho nápad ma zaujal.

Keď sa ma však ľudia pýtali, čo budem po skončení školy robiť, moje rozhodnutie ich väčšinou prekvapovalo. „Uvažujem, že pôjdem do Neapola,“ odpovedala som a hneď sa mi ušli začudované pohľady, vytreštené oči, ostražité tváre a komentáre: „Neapol je špinavý!“, „Je nebezpečný!“ a dokonca aj: „Dobrí aj zlí chlapi vyzerajú rovnako! Nebudeš ich vedieť rozlíšiť!“

Hmmm, uvažovala som, to znie celkom zaujímavo.

Teraz viem, že Neapol je ako New York – buď ho milujete, alebo neznášate. A ak si ho raz obľúbite, nikto vás nepresvedčí o inom, ale rovnako nezmenia svoj postoj tí, čo ho nenávidia. Neapol pulzuje nespútanou, živelnou energiou, ktorá vás núti poddať sa a nechať sa vtiahnuť do jej víru. Ak sa jej bránite, odsudzujete ju alebo pred ňou utekáte, odradí vás ešte pred tým, ako vám stihnú ukradnúť peňaženku.

Ešteže mi ju nepotiahli, kým som tu na teba čakala, vravela som si, keď Salvatore s vŕzganím otvoril dvere na aute, vystúpil a predstavil sa. Prosím vás, dvadsať minút?!

Salvatoreho matku Raffaellu Avalloneovú som spoznala, keď mi odporučila ubytovanie v izbe v internátnej škole. Po tom, čo som s konzulom rozobrala podrobnosti o svojej praxi, poprosila som ho aj o pomoc pri hľadaní ubytovania. Problém hneď posunul svojej manželke, talianskej signore, ktorá sa priatelila nielen s diplomatmi, ale aj s Neapolčanmi. Poznala istú paniu, čo sa angažovala na charitatívnych obedoch, slávnostných akciách či turnajoch v bridži. Tá pani bola Raffaella Avalloneová, ktorá navyše mala dve deti zhruba v mojom veku.

Tak sa teda Raffaella dozvedela o mladej Američanke, ktorá potrebuje sistemazione, zorganizovať voľný čas. „Mi sono mossa subito,“ vyhlásila. Hneď to zariadim.

A slovo dodržala. Našla mi izbu a svojmu synovi Salvatoremu prikázala, aby tej Američanke zavolal a stretol sa s ňou. „Salva, vezmeš ju niekam von!“ nariadila. „Chúďa dievča tu nikoho nepozná. A, prosím ťa, nieže budeš meškať!“

Salvatore mi teda nasledujúci deň zavolal. Rozhovor po telefóne bol dosť problematický, keďže som sa svojou obmedzenou taliančinou zmohla akurát na „som hladná“ alebo „som Američanka“. Hoci som väčšinou nerozumela tomu, čo Salvatore hovoril, jeho smiech ma dostal. A okrem toho som v Neapole nikoho nepoznala. Predchádzajúci večer som išla na večeru s dvoma sedemnásťročnými chlapcami, ktorých som stretla v autobuse, iba preto, lebo som potrebovala spoločnosť, compagnia. Potešila som sa teda, že (ak som dobre pochopila) Salvatore ma nasledujúci večer príde vyzdvihnúť pred internát. Nuž čo, prinajhoršom si potrénujem taliančinu, vravela som si. „Vôbec nevyzeráš ako Američanka!“ konštatoval – aspoň sa mi zdalo – po tom, čo sa mi predstavil. Ani on však nevyzeral ako typický Neapolčan – vysoký, nie svalnatý, lež útly s úzkym hrudníkom pozvoľna prechádzajúcim do bruška, ktoré mu mierne prevísalo cez gombík na džínsach. Pokožku mal opálenú, pery plné a nos veľký ako typický Riman. Na sebe mal tričko s nápisom MIAMI!

Čakala som niečo ako: „Teší ma, že ťa spoznávam, a prepáč, že meškám.“ Žiadneho ospravedlnenia ani zdvorilostných fráz som sa však nedočkala. Zato som si znovu vypočula jeho nákazlivý smiech. Začínal sa nádychom a vysokým tónom, postupne sa znižoval, až skončil na úrovni normálnej reči, a odhaľoval dokonalé biele zuby.

Salvatore mi otvoril dvere na druhej strane fiatky. Sadla som si, sedadlo podo mnou zaškrípalo. Na svoje maličké auto bol privysoký a čierne vlasy sa mu v dôsledku statickej elektriny lepili na strop auta. Všimla som si nechty na rukách položených na volante. Mali taký dokonale oválny tvar, aký dokáže vyčarovať iba manikérka. Bol to chlapec, ešte nie muž, ktorý si očividne dobre žil a kvalitne sa stravoval.

Salvatore šoféroval štýlom, pri ktorom sa nepotreboval dívať na cestu. Namiesto toho mi pozeral do očí a skúšal hovoriť otrasnou angličtinou, pričom sa neobťažoval ospravedlniť za nesprávne slovesné tvary. Ako môže byť dvadsaťtriročný chalan taký sebavedomý? Cítila som sa ako decko a iba som pasívne mlčala. Pokús sa povedať niečo po taliansky, vravela som si v duchu, napríklad: Kam ideme? Nemôžeš predsa celý čas čušať!

„Dove andiamo?“

„Do môjho bytu. Amerika! Amerika! Petrol dollari!“ Čo to má spoločné s ropnými dolármi? Vari si myslí, že som superboháčka zarábajúca na rope? Teraz viem, že vďaka televíznemu seriálu Dallas si mnohí Taliani myslia, že ak majú Američania peniaze, zarobili ich na texaskej rope. V ten prvý večer som však absolútne netušila, odkiaľ ten výraz pochádza, a Salvatoremu sa zjavne neskutočne páčil, lebo ho ustavične opakoval a sprevádzal svojím typickým smiechom.

„Môj byt“ podľa dvadsaťtriročného Neapolčana nebola izba na internáte ani byt, kde by býval so spolubývajúcim. Mal na mysli byt svojich rodičov. A tak, hoci som predpokladala, že pôjdeme do pizzerie alebo že ma povodí po meste, ma priviedol domov k rodičom.

Avalloneovci bývali len kúsok cesty autom z môjho internátu v štvrti Posillipo, najkrajšej obytnej štvrti Neapola. Gréci ju pôvodne nazvali Pausilypon, čo v preklade znamená „oddych po namáhavej práci“. Je situovaná na vrchu, ktorý je najvyšším bodom výbežku vyčnievajúceho do Neapolského zálivu. Mnoho rokov pred tým, ako sa táto oblasť stala súčasťou mesta, tu vyššia vrstva obyvateľstva Neapola trávila leto vo vilách lemujúcich pobrežie. Cestou po malebnej Via Posillipo si môžete všimnúť kamenné ukazovatele na vily Elena, Emma či Margherita. Z vílnich vedú schody rovno do čistého mora, na pláž Marechiaro.

Hoci Neapol patrí medzi najhustejšie osídlené mestá v Európe, Posillipo je pokojná štvrť s dostatkom voľného priestranstva. Dom Avalloneovcov stojí rovno oproti vchodu do terasovitého parku Virgiliano s výhľadom na modré more a ostrovy Capri, Ischia a Procida i na Amalfské pobrežie. Cez deň tam počuť škriekanie čajok, večer občasné vrčanie motorky či zvuk ohňostroja v diaľke, ktorý sa nesie ponad more.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #knižná novinka #Ikar #Katherine Wilsonová