Kniha týždňa: Ivan Vyrypajev – provokatér, ktorý hľadá Boha

Ivan Vyrypajev (1974) dnes patrí k najvýraznejším autorom ruskej aj európskej drámy. Rodený Irkutčan počas svojho života výrazne formoval divadelné dianie v Moskve, momentálne žije v Poľsku a tvorí prevažne na objednávky európskych divadiel.

15.07.2016 09:00
debata

V máji tohto roku prijal pozvanie festivalu Nová dráma/New Drama, kde vystúpil ako patrón, viedol majstrovskú lekciu a zúčastnil sa na prezentácii zbierky svojich hier. Diváci/čitatelia tak mohli autora aspoň čiastočne spoznať aj osobne. Publiku sa prihováral nenápadný, veľmi skromne pôsobiaci človek bez akéhokoľvek náznaku teatrálnosti. A predsa provokoval.

Ivan Vyrypajev: Hry
Ivan Vyrypajev: Hry Ivan Vyrypajev: Hry

Verný svojmu menu

Jeho názory o smrti drámy, režisérskom divadle, ale aj o vnímaní pravdy sa niesli celým festivalom. Vyrypajev, hoci v osobnom živote i tvorbe prešiel výraznou zmenou, je stále verný svojmu rýpavému menu. Mnoho dôkazov nájdete aj v piatich hrách, ktoré preložili matka a dcéra Eva Maliti-Fraňová a Romana Štorková Maliti.

Výber hier iste nebol pre zostavovateľku Romanu Štorkovú Maliti jednoduchý. Vyrypajev nie je slovenskému publiku neznámy a jeho tvorba je naprieč jediným desaťročím veľmi rôznorodá. Od hier, v ktorých verne zachytával dialógy narkomanov, až k svojím spôsobom euforickému hľadaniu dobra a pravdy.

Hry Valentínov deň (2001), Kyslík (2002), Genezis 2 (2004), Tanec Dillí (2009) a Opití (2012) sú prierezom, v ktorom možno vidieť autorov posun. Pravda, chýba prelomová hra Ilúzie (2011), tú však už diváci dobre poznajú vďaka dvom inscenáciám Eduarda Kudláča (SND a Mestské divadlo Žilina) a jej text je súčasťou bulletinu Činohry SND.

Hádka o závažných aj smiešnych témach

V hre Valentínov deň si Vyrypajev požičal tému populárnej sovietskej hry Valentín a Valentína autora Michaila Roščina, ktorú ďalej rozvíja a svojvoľne ju posúva v čase. Aj vďaka tomu čitateľ získava pocit filmového strihu. Dve starnúce ženy sa rok čo rok stretávajú v deň úmrtia muža, ktorého obe milovali. Hra ich však vracia späť v čase o 20 a 40 rokov a postupne dopĺňa skladačku príbehu. Podobný princíp – hľadanie pravdy, vysvetľovanie príčin a následkov, menenie uhla pohľadu s každým ďalším výstupom – sa u Vyrypajeva objavuje často.

Nasledujúca hra Kyslík je možno vrcholom Vyrypajevovho raného obdobia. Formálne, obsahovo aj jazykovo pôsobivá hra, v ktorej hrdinovia Saňok a Saša predstavujú generáciu, „na ktorú kdesi v studenom vesmíre prudkou rýchlosťou letí obrovský meteorit“. Ponurá lovestory dvoch antihrdinov používa biblické citáty aj formu popových skladieb (strofa, refrén, strofa, refrén…).

V momente, keď si čitateľ zvykne na štruktúru hry, Vyrypajev ju rozbíja. Rozprávanie príbehu ho prestane zaujímať a hru mení na diskusiu či presnejšie povedané hádku o závažných aj smiešnych témach. Už tu sa nedá prehliadnuť, že si Vyrypajev ako autor užíva vlastnú provokáciu. „Nemôžem to povedať, lebo si mi schválne nenapísal takýto text. Pretože aj keď rozprávaš o celosvetovom dobre a spravodlivosti, aj tak si text tohto predstavenia napísal tak, aby tu odzneli len tvoje názory…“

Všetci vieme, že je ešte niečo

Najnáročnejšia hra zbierky a možno aj celej tvorby je krajne dekomponovaná Genezis 2. Exkurzia do schizofrenickej mysle pacientky Antoníny Velikánovej je opäť popretkávaná biblickou či skôr pseudobiblickou symbolikou. Vyrypajev tu v istom zmysle nadväzuje na ruskú náboženskú mystiku, ktorú môžeme poznať od Dostojevského aj Bulgakova, no postava Boha je krajne nesympatická a, ako inak, provokujúca.

Velikánová je hľadačka pravdy, zmyslu života a Boh jej pri tomto snažení hádže polená pod nohy. Pravdaže, niekedy nie je celkom jasné, či ide o Boha samotného alebo o psychózou trýznenú myseľ pacientky. To, čo na hre zaujme, je naliehavý repetatívny a poetický jazyk. „Vo všetkom, vo všetkom, čo nás obklopuje, je ešte niečo, okrem toho, čo vidíme. Chlórové vápno ničí infekciu a ešte niečo. Luna – to je ešte niečo. V samodruhom bruchu ženy je okrem dieťaťa ešte niečo. Žena vie ešte niečo. Muž vie ešte niečo. Dieťa vie ešte niečo… Všetci vieme, že je ešte niečo. Vieme určite, že je ešte niečo. Je ešte niečo.“

Pocit výraznej zmeny zaznamená čitateľ pri čítaní hry Tanec Dillí. Aj tu ide o experimentovanie s formou, no autorov štýl sa akoby upokojuje, stáva sa vyrovnanejší, jazykovo jednoduchší a dôraz kladie na výpoveď. Tanec Dillí je ako hra s kaleidoskopom.

Východisková situácia – žena čakajúca v nemocnici na výsledok operácie svojej matky sa vyznáva z citov k ženatému mužovi – sa v každej novej verzii o máličko zmení. Vyrypajev navrhuje hrať každú zo siedmich jednoaktoviek izolovane a každú z nich v poznámkach ukončuje klaňaním hercov, no čitateľovi je jasné, že len všetky príbehy dovedna vytvoria celistvý zážitok. V hre na mnohých miestach zaznieva silná potreba po očistení, zmierení, naplnení. „Už je načase prestať hľadať vinníkov. Už je načase byť dospelým. Všetci musíme konečne dospieť. Všetci musíme konečne prestať hľadať vinníkov. Je to prvý príznak dospelosti, prestať hľadať vinníka.“

Prišiel čas ľúbiť aj niekoho iného ako seba

Opití, posledná hra zbierky vyvolala po svojich prvých uvedeniach (v Düsseldorfe a následne v Moskve) značne vyhrotené emócie. Vyrypajev napísal v podstate klasickú hru so štandardnými dialógmi, postavami a situáciami. Postavy naprieč celým sociálnym spektrom – od prostitútky až po bankárov – prežívajú svoje peklo piatkovej noci. Všetci sú opití, priznávajú sa k neverám a sú neverní, váľajú sa v blate, prepadajú melanchóliám a viac ako Čechova pripomínajú Larsa von Triera. Postavy sú také úbohé, až sa čitateľovi musia zdať smiešne.

Tu sa však Vyrypajev ozýva a v závere hry im dá šťavnatú, no veľmi zrozumiteľnú kázeň. „Neposrať sa – to je hlavný message Boha. A nefňukať! A pohnúť zadkom a vyliezť z tohto intelektuálneho, racionálneho lajna, v ktorom sme všetci až po uši… Totálny odrb je tá melanchólia. Ľúbte, buďte silní, meňte seba a svet okolo vás sa zmení, žite čo najčestnejšie, ako môžete a nebuďte z ničoho posratí… Dosť ste si honili, prišiel čas ľúbiť aj niekoho iného ako seba samého.“

Čítať a vidieť Vyrypajeva je zážitkom. Je to autor, ktorý sa rád opakuje. Každou repetíciou naberajú jeho slová na sile aj pri samotnom čítaní. O sile, ktorú spôsobujú na javisku, nehovoriac. Neprehliadnuteľná je aj jeho snaha o poetickosť, múzickosť, využitie tanca, hudby a hudobných štruktúr.

V neposlednom rade je to však autor, ktorý hľadá vyššie princípy. Iste, robí to spôsobom, ktorý nie je po chuti každému. Dráždi, je krutý, často poučuje, dáva najavo svoju autorskú prevahu. No je to autor, na ktorého hry nezabudnete.

Ivan Vyrypajev: Hry, Divadelný ústav Bratislava, 2016

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha týždňa #hry #Nová dráma/New Drama #Opití #Ivan Vyrypajev