Často bizarné medicínske príbehy prinášajú zaujímavé poznatky písané štýlom zrozumiteľným aj pre laikov. Spolu s lekármi sa autor teší z úspechov pri zápase o ľudský život, spolu s nimi sa smeje na humorných situáciách. Na jednej strane pristupuje k lekárom s rešpektom k ich profesii, na druhej však bez rešpektu opisuje psie kusy, ktoré občas vyvedú za účelom pobavenia seba i okolia. K mnohým z vtipných a zaujímavých príbehov s dobrým koncom nechtiac výdatne prispeli i pacienti.
Kniha sa začína estrádami nezabudnuteľného profesora patológie Františka Kleina. Nízky, guľatejší chlapík pútal pozornosť nemódnym zovňajškom, strapatým vlasmi a veľkými popolníkovými okuliarmi. Z diaľky ho prezrádzali šmatlavý krok a drevená valaška. Patril k najobľúbenejším profesorom Lekárskej fakulty v Bratislave a na jeho estrády z patológie chodili aj študenti práva a filozofie. Natrieskaná poslucháreň sa často otriasala smiechom, keď spustil svoj slovný koktail „prešpuráčtiny“ prešpikovaný jidišom, záhoráčtinou a hádam i "trnafčinou.“ Keď chcel odpáliť niektorý zo svojich fórikov alebo zdôrazniť dôležitosť myšlienky, ktorú chcel vysloviť, kopol nohou do katedry, tresol svojou valaškou po stole a zvolal: "Toto si píšte, lebo toto vám čašnýk v Metropolke nepoví.“
Študenti Kleina milovali. Niektorým súdruhom však prekážala jeho popularita a že sa vysmieval z hlúpostí, ktoré plodili vyznávači komunistického režimu. V Sovietskom zväze bola vedeckou hviezdou profesorka Oľga Borisovna Lepešinská. Vyzerala ako dobrotivá babka z kolchozu. Vo veku 50 rokov preplávala 50 metrov so samopalom nad hlavou, aby získala odznak zdatnosti. Dokazovala, že nositeľom životných procesov nie je bunka, ale nevykryštalizovaná "živá hmota“. Tým vlastne potvrdila materialistickú teóriu vzniku sveta. Stalin ju miloval. Odporcovia jej teórií končili v gulagoch alebo na popravisku. Na prednáške o Lepešinskej objavoch nechýbal ani profesor Klein. Študentom ju okomentoval: "Hentam som sedel a očúval, aká je ona múdra. Až sa mi z toho zježili chlpy. Tak som vstal a povedal, že tú Lepešinskú raz zavrú. Mal som z toho prevelice zle, ale mal som, tuším, pravdu. Ešte ju nezavreli, ale už jej moc nechýba.“
V tých rokoch doplnili lekársky stav viacerí lekári s urýchlenou robotníckou maturitou. Stranícky výbor sa rozhodol, že ich treba dosadiť do funkcií. Kvôli jednému z nich zavolali na dekanát profesora: "Čo by ste povedali na to, keby sme tomu súdruhovi dali docentúru?“ "Výborne,“ zajasal profesor. "Samozrejme, veď dokázal, čo sa doteraz nepodarilo nikomu. Ako prvý objavil marxizmus v patológii.“
Do niekedy až neuveriteľných komických situácií sa zaplietli aj profesori ako Alojz Ján Chura, Ernest Dlhoš, Dionýz Dieška, Karol Virsík a mnohí ďalší lekári. Na konci každého príbehu je stručný životopis ich aktérov, ktorých tak ľudsky približuje čitateľovi. Peter Valo tak pod pláštikom humoru do knihy „prepašoval“ aj kus histórie medicíny na Slovensku.
