Ide však o výrazného predstaviteľa prúdu českej katolíckej moderny, ktorý sa etabloval už v čase prvej ČSR v medzivojnovom období, a to napr. zbierkami poviedok Dvojí domov (1926), Děravý plášť (1934), Modrá a zlatá (1938), Polní tráva (1946) či románom Hranice stínu (1935). V roku 1948 odišiel do emigrácie, až sa napokon usadil v Paríži a v roku 1954 oženil s dcérou francúzskeho literárneho kritika Charlesa du Bosa. V exile Jan Čep rezignoval na prozaickú tvorbu a venoval sa najmä esejistike (O lidský svět, 1953; Samomluvy a rozhovory, 1959 či Poutník na zemi, 1965). Jeho posledné, autobiografické, dielo Sestra úzkost vyšlo posmrtne, zásluhou Kresťanskej akadémie v Ríme roku 1975. V roku 1962 mu pápež Ján¤XXIII. za celoživotnú tvorbu udelil pápežský Rad svätého Silvestra.
80 kníh
Jan Čep bol vo svojej vlasti od roku 1948 autorom nežiaducim, vytesneným z literárnej, pedagogickej či výskumnej prevádzky (azda s malými výnimkami v období odmäku 60. rokov). Až po roku 1989 sa jeho dielo začalo vracať do kultúrneho obehu. V 90. rokoch vyšlo v Česku niekoľkozväzkové vydanie jeho diela, niekoľko zväzkov korešpondencie (napr. s Janom Zahradníčkom, Vladimírom Peškom a i.), uskutočnili sa konferencie o jeho živote a diele, vyšli aj juvenílne prózy či mladícky cestopis Dojmy z Anglie (2007). Do celkového trendu sprístupňovania Čepovho diela a jeho prinavracania do kultúrnej komunikácie patrí i nedávna obsiahla kniha rozhlasových recenzií Jana Čepa, pôvodne určených pre kultúrne vysielanie Rádia Slobodná Európa do neslobodného Československa Kniha týždňa, ktorú edične pripravili Petr Komenda a Jan Zatloukal v spolupráci s celým editorským tímom.
Úloha tohto tímu nebola jednoduchá: šlo predovšetkým o základné spracovanie pomerne veľkého množstva dosiaľ neznámych Čepových textov, ktoré pred niekoľkými rokmi v archíve Inštitútu slovanských štúdií v Paríži objavil a v podobe kópií do Čiech vyviezol Jan Zatloukal. Neuveriteľná a mravčia editorská dôslednosť si vyžadovala získať všetky originálne vydania kníh, z ktorých Jan Čep pri spracovávaní svojich referátov vychádzal, a uviesť do súladu citované miesta s originálnou predlohou. Okrem toho výsledné vydanie obsahuje medailóny všetkých autorov, o ktorých Čep referoval, a ďalšie veľmi náležité benefity, ktoré čitateľ tejto zaujímavej publikácie iste rád prijme a ocení.
Jan Čep nastúpil ako kultúrny redaktor do Rádia Slobodná Európa v Mníchove na jeseň roku 1951 a zotrval tam až do jari roku 1955. Potom sa definitívne presťahoval do Paríža a s Rádiom ďalej spolupracoval len externe. Zmyslom vysielania Rádia Slobodná Európa bolo narušiť informačný monopol komunikačných prostriedkov v komunistických krajinách a priniesť poslucháčom za železnou oponou čerstvé informácie zo slobodného sveta. V kultúrnom vysielaní pôsobilo viacero redaktorov, takže periodicita Čepom pripravených rozhlasových recenzií západnej literatúry bola dvojtýždňová. Editori odhadujú pravdepodobný počet všetkých relácií Knihy týždňa, ktoré pripravil Čep, na 320; zachovalo sa ich asi 250 a v nami recenzovanej knihe je ich čosi vyše 80, pričom zachytávajú obdobie od roku 1951 do roku 1965.
Dobové novinky
Recenzované a uvádzané knihy boli všetko novinky, ktoré práve vychádzali, a to zo západnej, najmä francúzskej (ale aj nemeckej, anglickej, talianskej, švajčiarskej) literatúry, obohatené aktualizačne o diela emigrantov z východnej Európy, ktorým sa podarilo dostať na Západ a vydať tam knihu.
Je pochopiteľné, že pri výbere titulov Čep sledoval vlastné preferencie a vlastné osobnostné ustrojenie (katolícka orientácia), takže nás neprekvapí výrazný počet autorov tohto zamerania (George Bernanos, François Mauriac, Marcel Arland a i.). Čep, ktorému sa pravidelné čítanie a príprava recenzií stali chlebíkom každodenným, s veľkou pracovnou vyťaženosťou sledoval i ďalšie významné prúdy vo francúzskej literatúre povojnového obdobia, napríklad nový román (Michel Butor, Nathalie Sarrautová, Claude Mauriac a i.), ale aj spisovateľov iného zamerania ako Françoise Saganová, Hervé Bazin, Emmanuel Roblès, ba aj autorov, ktorí mu mohli byť aj trochu proti srsti (povedzme svojou komunistickou orientáciou) ako Roger Vailland.
Od kritiky k polemike
Pri písaní svojich recenzií Čep postupoval tak, že najprv podal širšiu charakteristiku autora a jeho dovtedajšej tvorby, ktorú aj prehľadne a systematicky vedel priradiť k príslušnému literárnemu prúdu, vyzdvihol prípadné ocenenie autorovej tvorby niektorou z francúzskych literárnych cien, často podal i dejovú charakteristiku a kompilovane predniesol vybrané úryvky z autorovho diela vo vlastnom improvizovanom preklade. Nevyberal si však na recenzovanie len knihy beletristické, často sa utiekal i k dielam autobiografickým či biografickým, k denníkom, literárnym zápisníkom (J. Green, F. Mauriac, G. Cattaui o Proustovi apod.) alebo aj k dielam esejistickým či filozofickým. Tie sa mu stávajú podnetom na polemiku s ideológiou a praxou komunistického režimu, ako to vidieť napríklad z tejto referencie o knihe Raymonda Arona Ópium intelektuálov (11. 5. 1955): „Marxizmus sa vydáva za vedu, ale v skutočnosti je to akési laicizované, zosvetštené náboženstvo, ba dokonca zosvetštená cirkev, ktorá má svoju hierarchiu, svoje dogmy, svoju inkvizíciu. Štát a jeho komisári pre veci kultúrne sú zvrchovanou autoritou, ktorá bdie nad správnym výkladom textov. Intelektuál, ktorý bol taký pyšný na slobodu a autonómiu ľudského rozumu, je nútený delegovať túto slobodu niekoľkým štátnym byrokratom a opakovať po nich, že oni predstavujú vládu a vôľu proletariátu a že uskutočňujú logiku dejín." (s. 161)
Podobne Čep polemizuje i pri referovaní o diele francúzskej klasickej filologičky Anne-Marie Guilleminovej Vergilius básnik, umelec a mysliteľ: „Terajší školský a výchovný systém v našich krajinách nie je príliš žičlivý voči klasickému štúdiu… My si však nemyslíme, že intelektuálny a duchovný pokrok spočíva v tom, že sa človeku odtínajú hlboké súvislosti stáročného duchovného vývoja." (s. 25, rok 1951)
S vnútorným zanietením
Českí editori pri každej jednotlivej položke z publikovaného korpusu uvádzajú aj to, či kniha bola niekedy (aj v neskoršom čase) preložená do češtiny. Vidí sa mi, že niektoré z kníh, o ktorých referoval Čep, boli do češtiny prekladané o 10 – 30 rokov neskôr, no zdá sa, že väčšina nebola preložená vôbec. Dovolím si aj ako slovenský recenzent uviesť kuriozitu: zaznamenal som jeden prípad, keď kniha nebola preložená do češtiny, ale editori uvádzajú jej slovenský preklad (išlo o knihu Thomasa Manna Oklamaná a jej slovenský preklad Nory Krausovej z roku 1972).
Na záver chcem vyzdvihnúť chvályhodné úsilie českých editorov o sprístupnenie dosiaľ neznámej časti tvorby Jana Čepa. Domnievam sa, že jeho referáty predchnuté typickým vnútorným zanietením a zasvätením môžu i súčasnému čitateľovi, zaujímajúcemu sa o západnú, najmä francúzsku, literatúru 50. a 60. rokov, poskytnúť veľa dobrých a užitočných informácií.
