Kniha týždňa: Dve knihy ducha vzbury

Pražské vydavateľstvo Rubato sa ohlásilo hneď na úvod svojej edičnej činnosti s ambicióznou a sympatickou ponukou próz, ktoré môžu naplniť skôr špecifické a náročnejšie než konvenčné čitateľské očakávania.

30.11.2011 07:00
Jean Cocteau: Opium Foto:
Jean Cocteau: Opium
debata

Henri Michaux…
Útly zväzok textov Henriho Michauxa Cesta nepoddajnosti vyšiel knižne prvýkrát v roku 1980, teda už v záverečnej fáze života tohto francúzskeho básnika, spisovateľa a maliara. Napriek tomu máme do činenia s textom nápadne sviežim, rovnako nebojácnym, odvážnym a nepoddajným ako celé Michauxovo dielo.

Môžeme sa tu stretnúť hneď s tromi dôležitými aspektmi autorovho celoživotného umeleckého gesta: Cesta nepoddajnosti je dokladom Michauxovho bádania v oblasti mysticizmu a mágie, okrajovo tu zaznieva i vplyv autorovho experimentovania s psychedelickými látkami z prelomu 50. a 60. rokov 20. storočia, a najmä večne prítomný duch radikalizmu, vzbury a protestu, ktorý spolu s antiestetickým stanoviskom umeleckej tvorby a záujmom o neprebádané hĺbky ľudského vnútra spočiatku Michauxa zbližoval so surrealistami.

…a Cesta nepoddajnosti.
V štúdii-eseji Cesta nepoddajnosti sa Michaux venuje skutočnostiam, ktoré v rámci západnej kultúrnej skúsenosti zvyknú sa ešte i dnes považovať za „paranormálne“. Čitateľ sa tu môže stretnúť s výskumom fenoménov poltergeistov, levitácie či posadnutosti démonmi. Od uvádzania konkrétnych prípadov cez reflexie o povahe týchto javov, skúmanie motivácií ich vzniku a dosahu ich vplyvu dostáva sa autor až k širším kultúrnym úvahám a záverom.

Podstatné sú Michauxove postrehy o prejavovaní sa „vnútorného protivníka“ tam, kde subjekt nasledujúc ideál dobra smeruje k osobnému zdokonaľovaniu: miesto očakávaných „anjelov“ sa však objavujú „démoni“. Túto skutočnosť Michaux skúma v spojitosti s fenoménom svätosti a svätcov – odriekanie, pokánie, pôst, disciplína a poslušnosť sú tak paradoxne nasledované objavením sa síl, ktoré by sme mohli personifikovať ako „diabolské“. Ona „nutkavá“ potreba personifikácie, keď rastúce vnútorné napätie, prejavy iracionálneho konania a zdanlivej, prechodnej pomätenosti vysvetľujeme ako prácu démonov či diabla (inou jej podobou je napríklad konanie pod „príkazom“ ducha drogy) však nie je nevyhnutná.

Nemáme náhodou do činenia „iba“ s odpútaním temných síl samotného človeka, oslobodením nevedomia a potláčaných, neprejavených či skrytých tendencií a sklonov, ktoré z hĺbky prerážajú na povrch o to intenzívnejšie o čo silnejšia je prax očisťovania? Je to teda prirodzený proces, v ktorom nespokojnosť a rúhanie predstavujú stelesnenú formu kritiky, odboja, povstania proti dokonalosti, zákonu či systému – v mene samotného života, zmeny, pokroku, vývoja a evolúcie. Čo sa za týmto konštatovaním ukrýva? Azda najdôležitejšie posolstvo Michauxovho celoživotného umeleckého zápasu: nevyhnutná prítomnosť ideálu protestu, vzbury a popierania v živote jednotlivca i spoločnosti.

Jean Cocteau…
Tvorba a život iného francúzskeho umelca, básnika, spisovateľa, esejistu, kritika, divadelného a filmového režiséra, grafika Jeana Cocteaua napĺňa ideály avantgardy svojím vlastným, no v niektorých momentoch identickým spôsobom ako to bolo u Michauxa. Oboch autorov spája bytostná tvorivá nespokojnosť a permanentné hľadanie stále nových umeleckých foriem a vyjadrení, pričom umelecký experiment v ich chápaní možno iba ťažko oddeliť od samotného dobrodružstva života a pokusov vždy nanovo uchopiť, pomenovať či premeniť skutočnosť prostredníctvom umenia.

A je to i spoločná odvaha prijať nebezpečenstvo a vydať sa udalostiam či vlastným temným hĺbkam, ktoré do života prinášajú rozvrat a utrpenie, no istým spôsobom je nevyhnutné prijať túto skúsenosť a riskovať bezpečie a pohodlie spoločenských i umeleckých dohôd. Ako konštatuje Cocteau: „Utrpení nám po určité době přináší varování a upozorňuje nás na mnohé pasti. Pokud však nechceme žít životem bez chuti, je třeba některé pasti přijmout, a to navzdory jistotě, že způsobují osudné následky. Moudrost znamená být bláznem za okolností, které stojí za to.“

…a Ópium.
V roku 1923, po smrti svojho priateľa, básnika Raymonda Radigueta, prepadá 34-ročný Jean Cocteau závislosti od ópia. Kniha Ópium, s podtitulom Denník jednej detoxikácie, je svedectvom z odvykacej kúry na klinike v Saint-Cloud, kde sa Cocteau liečil od konca roku 1928 do apríla 1929. Kým kresby, ktoré nájdeme v knihe, sú, vlastnými autorovými slovami, „spomalenými výkrikmi utrpenia“, textové zápisy predstavujú „prechodovú fázu zo stavu považovaného za abnormálny do stavu považovaného za normálny.“

Tak ako predtým Michauxa experimentujúceho s halucinogénmi nezaujímal samotný zážitok, ale skôr fungovanie mechanizmov mysle, aj Cocteau opisuje svoju skúsenosť s ópiom s odstupom, na základe ktorého sú jeho úvahy prenikavou intelektuálnou a kultúrnou správou. To je však iba jedna rovina Cocteauovho denníka: ten môžeme čítať i ako doklad autorovej esejistickej, kritickej a mysliteľskej výnimočnosti, ktorá sa naplno prejavuje v záznamoch venovaných výtvarnému umeniu, divadlu, filmu, hudbe či básnictve a básnikovi. Azda najcennejšia je možnosť preniknúť k základom a pilierom Cocteauovej poetiky, ktorú tu pred čitateľom i sám pred sebou autor odkrýva a skúma z rôznych strán – reflexie vlastnej tvorby dopĺňajú úvahy o iných spisovateľoch od Oscara Wilda cez Paula Valéryho a Stéphana Mallarmého až po Marcela Prousta a Raymonda Roussela, ktorého si Cocteau cení najviac.

Mnohé z Cocteauových poznámok a myšlienok o umení zostávajú i pre dnešných umelcov a teoretikov umenia naďalej živou a aktuálnou výzvou, ktorej uskutočnenie si však vyžaduje opustenie konvenčných postojov a schopnosť či ochotu podstupovať riziká nepochopenia a odmietnutia. Ópium je fascinujúcim dokumentom Cocteauovho myslenia a – rovnako ako Cesta nepoddajnosti Henriho Michauxa – predstavuje ten typ textu, ktorý i napriek skutočnosti, že nie je súčasťou hlavného diela spisovateľa, získava časom na dôležitosti a môže sa stať až textom zásadného významu.

Jean Cocteau: Opium; Henri Michaux: Cesta nepoddajnosti, Ru­bato

debata chyba