Foto: Sociologický ústav SAV, Bratislava 2015
Alieva monografiou dovršuje výstavbu sociológie každodennosti ako odvetvia, ktoré začala budovať ešte v druhej polovici 80. rokov. Svoje bádanie pretavila do priekopníckych štúdií o každodennosti ako objekte sociologického bádania, jej štruktúrach a procesoch a zúročila v mnohoročnom prednášaní rovnomenného kurzu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.
Štúdie, ktoré včlenila do monografie, vznikali počas takmer tridsaťročného systematického výskumu a viaceré sú prvolezcami v príslušnom teoretickom teréne. Juraj Schenk, jeden z oponentov publikácie, konštatuje, že v súčasnej domácej sociológii len ťažko možno nájsť obdobné syntetizujúce a erudované štúdie, ktoré sú výsledkom dlhoročného výskumníckeho úsilia a poskytujú ucelený obraz o rôznych dimenziách skúmanej oblasti.
Každodennosť bola pred desaťročiami pre autorku vnútorným azylom, do ktorého unikala pri nespokojnosti s oficiálnym diskurzom. Jej prvá štúdia, ktorá rehabilitovala každodennosť ako pojem a reáliu (1987), mnohým naznačila možný únik z obmedzujúcich ideologických schém. Autorka vychádzala z predpokladu objektívnej povahy každodenného života, ktorý od dejinných udalostí neoddeľuje čínsky múr a jeho usporiadanosť nie je len dôsledkom prirodzenej fenomenologickej pozície jednotlivca voči okolitému svetu. Osobitnú celistvosť mu dáva aj časová kontinuita a modality sociálneho času, podľa ktorých sa tvorí každodennosť.
Nové podoby ľudskej družnosti
Monografia je rozčlenená do piatich častí. Prvá predstavuje základné kategórie skúmania každodennosti a tvoria ju tri štúdie publikované v rokoch 1987 až 1996. Autorka v nich okrem iného analyzuje možnosti fenomenologickej perspektívy a presadzuje procesuálne a celostné skúmanie každodennosti. Na rozdiel od sociológie spôsobu života a jej popisného prístupu k ľudskej skúsenosti otvára témy, ktoré predstavujú existenciálne, dramatické zápletky ľudského života. Týkajú sa jeho autenticity a momentov, v ktorých sa všednosť ľudského života otvára neobyčajnému, či v ktorých subjekt vychádza za hranice dôverne či únavne známeho života.
Kľúčovú pozornosť v druhej časti knihy venuje Alieva rozboru koncepcie francúzskeho sociológa Michela Maffesoliho a výskumného programu jeho sociologickej školy, ktorej jadrom je Centrum pre výskum aktuálneho a každodenného (CEAQ) na Univerzite Paríž V Reného Descarta. Práve priekopníckym štúdiám Dilbar Alievy a jej osobnej iniciatíve vďačíme za Maffesoliho početné prednáškové pobyty na Slovensku, za pozornosť odbornej verejnosti k jeho prácam a ich následné preklady do češtiny a slovenčiny. Alieva približuje Maffesoliho skúmania kmeňovej štruktúry súčasných miest, dionýzovských a apolónskych prejavov každodennosti, a jeho ďalšie pojmové inovácie, ktoré zachycujú rozmanité nové podoby ľudskej družnosti.
Krásna literatúra a veda
Najrozsiahlejším textom tretej časti monografie (Všedné a nevšedné) je štúdia Dobrodružstvo z pohľadu sociológie každodennosti. Jej základnou inšpiráciou je tu práca Georga Simmela, no s jeho aristokratickou verziou dobrodruha autorka úspešne polemizuje. Štúdia Alievy je vynikajúcim príkladom holistického skúmania. Ukazuje, ako sa historicky vyvíjala reflexia dobrodružstva a menili sa jeho formy aj aktéri, ako sa dobrodružstvo mení v čase, demokratizuje, banalizuje, prelína s každodennosťou, stáva priemyslom atď.
Texty zahrnuté do štvrtej časti Konštruovanie identít v každodennom živote reagujú na vykoľajenie každodennosti širokých vrstiev obyvateľstva v 90. rokoch v dôsledku ekonomického a sociálneho prepadu. Zaoberajú sa otázkami identity v situácii, keď „otázky zmyslu a hodnoty života vtrhli do každodennosti celých sociálnych vrstiev, generácií“. Skúmajú identifikačné stratégie ľudí, ktorí stratili svoj spoločenský status „vo svete bez transcendentných pút“, či ľudové predstavy o chode dejinného času.
Osobitnou témou spojenou s každodennosťou je obraznosť a vzťah obrazov, umenia a reality. Autorka sa jej venuje v piatej časti monografie Obrazy každodennosti. Tvoria ju dve nové štúdie La Traviata na železničnej stanici alebo novodobá ikonoklastika a Všetky farby chudoby: Dostojevskij a jeho „biedni ľudia“. Ako prezrádza názov, prvá štúdia skúma spoločenské a umelecké súvislosti inscenovania klasických opier, ktorým sa odstraňuje ich historický a sociálny kontext. Autorka tu uvažuje o dôsledkoch, ktoré podobné inscenačné snahy o nadčasovosť môžu mať pre historické povedomie ľudí a ich chápanie zmyslu pre čerpanie poučenia z histórie.
Štúdiu venovanú Dostojevského románu treba vyzdvihnúť ako ďalšie príkladné uplatnenie holistického prístupu a zároveň ako u nás zriedkavú prácu z oblasti sociológie literatúry. Alieva nerozoberá len dielo, ale aj jeho literárno-kritické recepcie, spoločenský a umelecký diskurz obdobia jeho vzniku a sociálno-ekonomické pomery nižších stredných vrstiev vo vtedajšom Rusku. Dostojevského epištolárny román s neobyčajnou drobnokresbou sprítomňuje prežívanie ľudí zápasiacich s tvrdým materiálnym nedostatkom a beznádejou. Autorka nás upozorňuje, že tu nachádzame zárodky viacerých dôležitých sociologických pojmov, ktorými sa dnes opisuje chudoba a sociálne vylúčenie.
Krásna literatúra pre svoju schopnosť nachádzať slová na uchopenie rôznych existenciálnych zážitkov môže podľa Alievy aj dnes ponúkať sociológii konceptuálne inšpirácie a posúvať tak teoretické uvažovanie o rôznych stránkach spoločenského života.
Životná opatera knižnice
Každodennosť spájame aj s domovom a jeho ohniskami vrúcnosti a energie. Pre Dilbar Alievu, ako prezrádza v jednej zo štúdií monografie, je tým jadrom a zdrojom bezpečia knižnica. Knižnica je aj vysvetľujúcim kľúčom k jej špičkovému dielu. A to hneď vo viacerých významoch.
Inštitút knižnice umožňuje, aby autorka stavala na tom najlepšom z disciplíny. Jej monografia sa opiera o kritické preskúmanie a dôvernú znalosť prác početných sociologických autorov a je kritickou synergiou ich úvah. Spomeňme z ich rozsiahleho zástupu aspoň fenomenologické bádania Alfreda Schütza, sociológiu Georga Simmela, Maxa Webera, diela Ervinga Goffmana či už zmieneného Michela Maffesoliho.
Alieva zaisťuje orchestráciu rôznych pozorovaní a konceptualizácií a sama prichádza s novými návrhmi a riešeniami. Majstrovsky tak uplatňuje princíp, ktorý sa snažila vštepiť dvom generáciám študentov sociológie, že bez preskúmania a zúročenia výkladov predchodcov v bádaní dobrá sociológia nie je možná – v najlepšom prípade zostane usporiadanejším zdravým rozumom.
Knižnica je intrigujúcim hráčom a účastníkom jej bádaní aj v druhom význame, ktorý je pre skúmanie každodennosti možno podstatný. Autorkino vyrastanie „v bezpečí a životnej opatere knižnice“ a osvojenie si životného habitu, v ktorom je knižnica usporadúvajúcim rámcom i zdrojom pohybu, rozvíjalo jej schopnosť nevnímať každodennosť ako hermeticky oddelenú od nevšedného, dobrodružného, posvätného či od „veľkých dejín“. Vďaka emocionálnemu prežitiu toho, ako knižnica votkáva do všedných dní nevšedné, dobrodružné či mystické zážitky, mohla nadobudnúť neobyčajnú vnímavosť pre pohyblivé hranice každodennosti a prelínanie posvätného a obyčajného, rutinného a neznámeho.
Monografia Dilbar Alievy azda najsilnejšie osloví tých, ktorých výskum sa k ľudskej súčinnosti, životu spoločenstiev a situácii jednotlivcov približuje takpovediac tvárou v tvár. Rovnako ako jej recenzent som však presvedčená, že po Sociológii každodennosti s chuťou siahne každý, kto má rád náročný, no intelektuálne inšpirujúci a naplňujúci text. A tiež, že poteší všetkých, ktorí majú radi pekné knihy. Monografia je totiž, čo je pre sociologické práce nezvyčajné, ilustrovaná. Úsporné bezslovné karikatúry Jakuba Suchého niekedy tvoria kontrapunkt, inokedy zdôrazňujú pointu tej-ktorej štúdie. V každom prípade však znásobujú radosť z vynikajúcej sociologickej práce.
