"Logika viditeľného v službách neviditeľného,“ tak znie sebacharakteristika francúzskeho maliara-mystika Odilona Redona, ktorá však neplatí iba naňho. Daniel Hevier vo svojom iluminovanom románe Tajné dejiny bielej kaligrafie definuje bielu kaligrafiu v prvom rade ako zviditeľňovanie nevideného, oživovanie zabudnutého, kriesenie umŕtveného. Má na mysli nesmiernu sumu ľudského poznania, o ktorú sa zaslúžili géniovia zo všetkých oblastí umenia, vedy a techniky, filozofi, vynálezcovia, objavitelia a iní, na rozdiel od politikov a štátnikov, právnikov či vojenských stratégov…
Čas má čas
"Úžitková hodnota bielej kaligrafie“ je "rovnaká ako varovania starozákonných prorokov“. Keď jej "predpovede a proroctvá“ nenájdu "uši“, čo nie sú "zaliate voskom“, počká aj niekoľko storočí, a medzitým "vyhubí mesto, krajinu, civilizáciu“. Čas má čas, hovoria nám jej tajné dejiny v Hevierovom podaní.
Kto sú však vybraní jedinci, ktorým je biela kaligrafia "zverená do opatery“? Rámcovo sú to autorovi dvaja hovorcovia, "skromní fabulátori“ a "náhodní pisári“, pisatelia a zapisovatelia skutočných i virtuálnych príhod a udalostí, ktorí v konečnom dôsledku splývajú do jedného lúštiteľa stôp a znamení, vykladača ich zmyslu slovom i obrazom. Prvý z nich sa volá Osoba, no keď sa v polovici knihy vykľuje z jeho príbehu halucinácia či sen a z jeho tela sa stane "živá, pulzujúca kniha“, ukáže sa, že má "také zvláštne meno, možno to bola iba prezývka alebo nick. Person“.
Foto: TRIO PUBLISHING
Person, čiže osoba-persóna v mužskom rode, čiže "nik“ (ako kapitán Nemo Jula Verna), presne ako vo francúzštine, kde "personne“ znamená osoba aj nikto. Tento "chudobný slovenský komiksár“, starý mládenec v strednom veku, ovláda takmer celú plochu románu, kým druhý rozprávač, Autor Apendixu k zápiskom muža zvaného Person, vystupuje ako autor knihy. Formálne sa zjaví až v závere, keď sa jeho pričinením (na základe úspešného lúštenia obrázkovej pozostalosti po pacientovi na psychiatrii menom Tibor Kucan či Kurt Cobain) vraciame na začiatok Osobovho/Personovho príbehu a príbehov s ním zviazaných.
Ako umenie vidieť nevidené a predvídať nepredvídateľné je biela kaligrafia u Heviera predovšetkým vecou (poslaním) ľudí, ktorých Osoba/Person a Autor Apendixu stretajú na dnešných "smetiskách civilizácie“, v opustených (pred)mestských areáloch a továrenských halách na okraji Bratislavy, no aj v ľudoprázdnej čajovni a anti-antikvariáte alebo na preplnenej onkológii či psychiatrii, nehovoriac už o simultánnych časopriestoroch ako Prešporok pred tristo rokmi. Na ústrednú, v kruhu sa útržkovite rozvíjajúcu i zavíjajúcu históriu Osobu/Persona, ktorý sa v čakárni u lekára stretne – so svojím predurčením (skvelá úvodná scéna, groteskný výjav z dôverne známej reality dnešného "lekárskeho priemyslu“), sa tak namotávajú ďalšie a ďalšie príbehy, "nepravdepodobné náhody“ a "nenáhodné stretnutia“ – okrem iného s rozkošným Bohom dieťaťom a s jeho večným protipólom, "služobníkom zániku“ Škrtačom – ľudí, národov, kultúr, civilizácií. "Byť v Bohu“ či "byť ako Boh“ – to je (základná) otázka. Pre človeka i pre ľudstvo.
Foto: TRIO PUBLISHING
Slovenský panteón
Do Osobovej/Personovej histórie je vložený príbeh štyroch členov tajného spoločenstva na bratislavskom gymnáziu začiatkom stalinistických päťdesiatych rokov 20. storočia, ktorí predstavujú akúsi vzorku obyvateľstva na našom fliačiku zemegule – Čech Čeněk Černý je "odsúdený do temnoty“, Žid s výzorom Hermanna Hesseho, no s menom Herbert Mann (nem. – muž, človek) je neúnavným hľadačom múdrosti a Nemec Oskar Weiss (nem. – biely) čoraz väčšmi baží po bohatstve a moci. Ich múzou je budúca vedkyňa, múdra, krásna, emancipovaná a, ako sa neskôr ukáže, nestarnúca (sic) Mira Kilarová (žeby aj Mira Killer?), "Šalamúnka, ktorá chcela poraziť čas“ – zabiť ho?
Zápletka sa krúti okolo ich odlišných osudov po Čenkovej samovražde a zákonitom rozpade spoločenstva. Oproti pozitívnemu rozvíjaniu odkazu bielej kaligrafie, ktoré zosobňuje Mann a jeho "bratkovia“, stojí Weissovo elegantné, no cynické zneužívanie jej ohromného potenciálu, ktorý vzrástol na prelome storočí a tisícročí vďaka "revolučným technológiám“, až kým tento novodobý Faust nepodpíše zmluvu s mefistofelovským Škrtačom výmenou za "zneviditeľnenie“, čiže perspektívu nesmrteľnosti.
Pojem biela kaligrafia sa vzťahuje na tichú a trpezlivú, neúnavnú a neviditeľnú duchovnú činnosť "vidiacich“, ktorá posúva špirálu ľudského vývoja. Toto "bremeno daru, dar bremena“ autor prisudzuje na základe "tradovaných, ale nikdy neoverených svedectiev“ aj niektorým ťažiskovým i okrajovým či na okraj odsúvaným zjavom v našich kultúrnych dejinách. Nitky siahajú do raného stredoveku k pomocnému pisárovi biskupa Maurusa a k pisárom z okruhu Jána z Turca či priamo k nemu, k zberateľovi kníh a rukopisov menom Ján Sambucus, k mníchom v kláštore v Pruskom, kde pôsobil Hugolín Gavlovič, k oslepnutému Jánovi Hollému či k samovrahovi Kolomanovi Banšellovi.
Patria sem aj „vznešení muži s diagnózou duševnej choroby“ František Andraščík, Július Barč-Ivan, Štefan Krčméry, Ján Ondruš v ústave v Olichove, čudáci a samotári Marián Kubica, zememerač Ján Botto, predčasne zosnulý Ján Červeň a Paľo Oliva, umierajúci na tuberkulózu, Ján Francisci, zvaný Pekný, Ján Maliarik, ktorý si písal k menu Kňaz s veľkým¤K, Samo Bohdan Hroboň so svojou temnou rečou, Ľudovít Kubáni, prebodnutý pri kartách svojím švagrom, Ivan Laučík, zahrabaný v jaskyniach Liptova, Dušan Makovický pri Tolstom v Jasnej Poľane, Janko Matúška a Janko Silan s hrubými sklami okuliarov, Tichomír Milkin, tichý ako jeho meno, zabudnutý Bohuš Nosák-Nezabudov, Karolko Pém, opravujúci písacie stroje slávnejších spisovateľov, ako aj – František Švantner "vyčerpaný na smrť Životom bez konca…“
Foto: TRIO PUBLISHING
A tiež hŕstka žien, ako je Johanna de Latsny, čiže Johana Lačná z 18.¤storočia, „prvá slovenská beatnička“ Maja Kudláčová-Gáboríková a k nej kuriózne priradená „teta (sic) Ľudmilka (sic) Podjavorinská“.
Ako Umberto Eco v románových palimpsestoch spred štvrťstoročia Meno ruže a Foucaultovo kyvadlo a neskôr v Baudolinovi, a ešte pred Ecom frankofónna Belgičanka Marguerite Yourcenarová v Počatí kameňa (1968, slov. 1989) s renesančným polyhistorom a alchymistom, lekárom tela i duše Zenonom, odsúdeným inkvizíciou a duchovne koexistujúcim s prenasledovanými predchodcami i súčasníkmi, ako aj s tušenými nasledovníkmi, Hevier skladá hold všetkým tým, čo tvoria ohnivká reťaze a stavajú "most z brehu minulosti na breh budúcnosti, pod ktorým sa valí nekonečná rieka ľudského konania“.
Zoznam slovenských "vidiacich“ (a "prekliatych“) nás oblúkom bielej kaligrafie neúprosne vracia do našej reality a čitateľ či čitateľka si ho môžu doplniť po svojom, ako ich sám autor vyzýva na zadnej strane obálky.
Využijem teda príležitosť a doplním ho o Ľudovíta Štúra a M.¤R.¤Štefánika, o "divného Janka“ (Kráľa) a Jonáša Záborského, o Jána Lajčiaka, o divadelného "princa a mága“ Jána Jamnického, o Jána Johanidesa a Ruda Slobodu i o Antona Srholca a zo žien aspoň o Máriu Rázusovú-Martákovú a Lýdiu Vadkerti-Gavorníkovú, a tiež o maliarky Ester Šimerovú a Agnešu Sigetovú…
Text a obraz
V motte k Tajným dejinám bielej kaligrafie nás Hevier upozorňuje, že ide o „ilustrovaný manuál, iluminovaný román“, čiže text a ilustrácie hrajú v tejto výsostne autorskej knihe rovnocennú úlohu. Písaniu aj ako tvorbe "citátových-čitátových koláží“ (pozri už Hevierov prvý román pre dospelých, monumentálnu Knihu, ktorá sa stane, 2009) zodpovedajú ilustrácie vytvárané technikou koláže, plody "čítania“ a "prepisu“ už existujúcich vizuálnych artefaktov. V obidvoch prípadoch autor postmoderne recykluje niektoré prvky cudzích diel a zasadzuje ich do nových súvislostí, ktoré menia ich význam, pričom čerpá aj z foriem a žánrov konzervatívne pokladaných za "nízke“ (detektívka, triler, mystery, sci-fi či fantasy a tiež komiksy, meštiacka i ľudová výtvarná "produkcia“ a pod.)
Hevier ilustrátor-kolážista ide po stopách slovenských básnikov aj výtvarníkov Rudolfa Fabryho a Alberta Marenčina, no odpichuje sa predovšetkým od fascinujúcej mágie a nádherne slobodnej fantázie surrealistických "klasikov“ Maxa Ernsta a Reného Magritta. Programovo využíva iskrivé krátke spojenia, vznikajúce medzi fragmentmi rôznorodého obrazového materiálu od úžitkových tlačovín, reklám, plagátov, prospektov, novinových aj rodinných fotografií cez staré mapy, strelecké terče, anatomické atlasy po známe i menej známe skvosty prevažne európskeho maliarstva v toku čias. Frekventované témy Adama a Evy či Judity s Holofernovou hlavou a dojčiace Madony starých, najmä talianskych, nizozemských a nemeckých majstrov strieda s watteauovskými galantnými slávnosťami (v kombinácii s tancujúcim Tirolčanom) a s metafyzicky pustými dechiricovskými námestiami s arkádami…
Príbehy a obrázky sa odrážajú jedny od druhých a navzájom sa zrkadlia a umocňujú či aj spochybňujú, odkrývajúc prekvapujúce i mätúce súvzťažnosti. Nechýba čierny humor (koláž s obesencom "Čendom“ a s detailne rozfázovaným reklamným návodom, ako si správne uviazať motýlika) ani rozprávačská irónia a sebairónia ("Hlbinnú terapiu máme za sebou a pokračujme v akčnom deji.“).
Foto: TRIO PUBLISHING
Štvorité kódovanie – dvojité kódovanie textu v podobe vlastných autorských príbehov a reinterpretácií príbehov iných a obdobné dvojité kódovanie obrazového materiálu – má svoju vnútornú logiku a je plné nečakaných prekvapení aj potenciálnych významov. Plne sa tu uplatňuje "metóda asociatívnosti“, ktorú Hevier pokladá za "jeden z hnacích motorov literatúry, a poézie zvlášť“ (pozri esejistický Ťahák na básne, 2012). Hra na hrane, myšlienkové a estetické pokusníctvo i pokušiteľstvo sa však spája s pokorou pred umeleckým dielom (textom i obrazom) ako pluralitou interpretačných možností. Hevier vie – úlohou tvorcu je vyjadrovať nevyjadriteľné, no jeho právom je nevysvetľovať nevysvetliteľné!
Byť deťmi
Rozprávanie s premyslenou návratnosťou tém a motívov a ich cieleným posúvaním, niekedy však s priostrými strihmi, nikdy nenudí. Hevier tu i tam skĺzne do didaktizmu, zväčša však naťuknutím a nedopovedaním láka aj dráždi. A očarúva – metaforikou básnika ("Nikde nebolo áut, len zriedkavo prešiel tade voz, mľaskajúc v blate ako tupý nôž, brodiaci sa čiernym cestom na chlieb“, alebo: "… dvere za ňou ostali roztvorené ako živá jazva, ktorú musel Person zaceliť tým, že vošiel…“).
Vášeň objavovať a hrať sa vedie k tomu, že z rozprávania sa stáva rozprávka pre dospelých! A prečo nie? Veď v našom infantilne nezodpovednom, a pritom premúdrenom blazeovanom svete detský údiv, schopnosť žasnúť môže byť obranou proti gýčovitej oplzlosti a banalite, ktoré nás zavaľujú a vydávajú sa za odvahu a originálnosť. Nehovoriac už o tom, že v rozprávke, ako vraví jeden z Hevierových priznaných "učiteľov“ Italo Calvino, je "obsiahnuté všetko“ – "jednotná podstata všetkého, ľudí, zvierat, rastlín a vecí, nekonečná možnosť metamorfóz jestvujúceho“.
"Keď prestaneme byť deťmi, sme už mŕtvi,“ vyhlásil geniálny rumunský sochár a Parížan Constantin Brancusi. Odkaz na jeho vajíčko, ktoré je tiež vajíčkom Katalánca Joana Miróa, nájdeme, hneď ako otvoríme Tajné dejiny.
Vo veršovanej 20.¤kapitole Knihy, ktorá sa stane natrafíme na povzdych jedného zo štyroch (sic) rozprávačov: "wittgenstein bil svojich žiakov neskôr kvôli tomu plakal / ja si na nič nepamätám na duši mám šedý zákal / je mi smutno ako sove ktorá sedí na dne šera / v zrkadle som nenápadný podobám sa na heviera…“. Obidva romány Daniela Heviera však dokazujú pravý opak. Ich autor si pamätá veľmi veľa a je nápadný tým, že to vie aj inteligentne (to nie je nadávka, naopak), teda vzhľadom na svoj umelecký zámer funkčne využiť.
Áno, "Hevier vždy vie, čo chce, a uplatní všetko, čo vie a chce,“ ako povedal Jozef Bžoch o Hevierovej poézii. Plne to platí aj na básnikovu esejistiku a prózu pre dospelých.
Ako je hyperromán Kniha, ktorá sa stane holdom rozprávačskému umeniu v ústne šírenej i písomne zaznamenávanej podobe a ako je Ťahák na básne holdom poézii v postliterárnom a postknižnom treťom tisícročí, tak sú Tajné dejiny bielej kaligrafie holdom imaginácii, kráľovnej ľudských schopností, ktorá je v umení (aj slovesnom) nenahraditeľným nástrojom a prostriedkom, ako ísť do hĺbky, nazerať pod povrch vecí a javov aj do ľudskej duše a odhaľovať osídla a pasce, čo na nás striehnu v čoraz chaotickejšom svete.
Tu kdesi sa skrýva zmysluplná podstata a prínos Hevierovho mnohostranného umeleckého pôsobenia nielen v našom literárnom a kultúrnom kontexte.
