Spomienky priamych účastníkov a fakty si totiž mnohokrát protirečia, takže mozaika udalostí len ťažko môže byť kompletná. S týmto predpokladom pracoval aj publicista Juraj Hradský. Jeho kniha o Štefanovi Kiripolskom s názvom Odsúdený č. 3359 ponúka hneď niekoľko pohľadov na život politického väzňa, počnúc jeho memoármi, svedectvami spoluväzňov až po dobové dokumenty.
Keď život nemá cenu
Začnime faktami. Štefan Kiripolský emigroval do Rakúska v roku 1951, vo Viedni sa stal reportérom Rádia Slobodná Európa a pôsobil tiež ako agent americkej kontrarozviedky CIC. O tri roky neskôr ho uniesli sovietski vojaci a odovzdali do rúk československej ŠtB. V rôznych väzniciach strávil takmer pätnásť rokov, jeho život sa však nezbavil pachute väzňa ani po páde železnej opony.
Vyrozprávaný vlastnými slovami je jeho príbeh menej presný, ale o to drsnejší. Prvú časť knihy tvorí Svedectvo, teda dosiaľ nepublikované pamäti tohto politického väzňa. Stručné a pritom hrozivé spomienky z nedávnej minulosti štýlom pripomínajú priam Charrièrovho Motýľa, známe tuzemské prostredie však čitateľ vníma oveľa intenzívnejšie. Kiripolský hovorí o svojom únose (i keď nespomína svoju spoluprácu s CIC), vypočúvaní a podmienkach vo vtedajších väzniciach priamo a autenticky.
„Život väzňa, ešte k tomu s nálepkou ,politický‘, nemal žiadnu cenu. Svedčí o tom aj ďalšia udalosť, ktorá sa odohrala v leopoldovskej väznici. Bol tu jeden bachar, ktorému dali väzni prezývku Partizán. Väčšinou slúžil na strážnej veži. V päťdesiatych rokoch neboli v niektorých miestnostiach záchody, a tak sa chodilo na kýbeľ. Jeho obsah sa potom vynášal do žumpy na dvore. Zo strážnej veže tam bolo vidieť. Keď raz prišli dvaja väzni, aby vyliali do žumpy výkaly, ozval sa výstrel. Partizán jedného z nich zastrelil… Náčelník si v tejto veci predvolal niekoľko väzňov, medzi inými aj mňa. Upozornil nás, že komunisti si rozvracať republiku nedajú a na jej ochranu majú spoľahlivých ľudí, ako je aj Partizán. Takých ľudí, nech by sa dopustili čohokoľvek, si budú brániť, a ak si myslíme, že pôjde pred súd a za mreže, sme na veľkom omyle.“
Ako píše Kiripolský, hlavným cieľom útokov a zosmiešňovania bolo potupiť ľudskú dôstojnosť. On odmietol spoluprácu s ŠtB a rozhodol sa neskloniť hlavu pred nepriateľom. Niektorí z jeho spoluväzňov však prijali svoj údel s pokorou a takmer bez problémov sa znova začlenili do spoločnosti. Ďalší sa zas neštítili zbierať informácie a dúfať, že im donášanie pomôže dostať sa na slobodu.
Obdobie zmätku
V druhej časti knihy Juraj Hradský predostiera práve zozbierané dokumenty, ktoré odhaľujú výpovede väzenských konfidentov. Autor upozorňuje, že pravdivosť takýchto informácií je sporná, pretože správy boli subjektívne a o ich konečnej podobe rozhodoval policajt. Napriek tomu tvoria tieto „sporné“ svedectvá 40 strán knihy. Ponúkajú nám odlišný pohľad na Kiripolského. Údajne išlo o sebaistého človeka, ktorý sa rád „hral na hrdinu“ a ktorého mnohí opisujú ako člena akejsi protestnej skupiny hlásajúcej návrat Slovenského štátu. Toto tvrdenie odmieta záverečná správa, ktorú vypracovala väznica pred jeho prepustením v rámci amnestie z roku 1968. „Po dobu jeho pobytu vo Valdiciach nebolo zistené, že by tu prevádzal nejakú podvratnú činnosť, alebo že by okolo seba sústreďoval osoby so sklonmi k separatizmu.“ Píše sa v nej aj to, že mu nikdy nebola ponúknutá spolupráca s ŠtB, napriek tomu, že to o sebe vyhlasoval.
Kiripolského Svedectvo a neskôr dokumenty priamo z väzníc sú, bohužiaľ, obsahovo skromné. Ďalšie kapitoly neponúkajú také zaujímavé postrehy či fakty, sú len zbierkou rozličných poznatkov viažucich sa k osudu politického väzňa. Obraz o Kiripolskom však skôr len komplikujú, ako vysvetľujú.
Jednou z načrtnutých tém je údajná milenka Štefana Kiripolského, Elena Neumannová, s ktorou v roku 1951 emigroval do Viedne, a hoci ich podľa informácií spoločne zadržali a uniesli, vo svojom svedectve ju Kiripolský vôbec neuvádza. Aj autor sa priznáva, že po jej spisoch nepátral, a teda ide len o domnienky.
Kiripolského osud sa rozoberá aj v ďalšej kapitole, prepise prednášky bývalého bezpečnostného riaditeľa Rádia Slobodná Európa, Richarda Cummingsa. Tá však už v úvode nesie niekoľko faktografických prešľapov, ako aj okatý omyl v roku Kiripolského emigrácie. Tieto pochybenia a nedostatočné vysvetlenia v čitateľovi chtiac-nechtiac prebúdzajú pochybnosti.
Až takmer v závere sa k nám dostáva Kiripolského životopis, kde sa okrem iného uvádza, že bol členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany aj Demokratickej strany. Ide pritom o kľúčové údaje, ktoré by možno pomohli čitateľovi objasniť dôvod jeho emigrácie a zadržania a najmä obsah výpovedí väzenských konfidentov tvoriacich nosnú časť knihy. Je pochopiteľné, že na niektoré fakty nechcel autor upozorňovať, aby zbytočne neznížil samotnú Kiripolského výpoveď. Bez dostatočných informácií však len ťažko podať ucelený obraz o životnom osude. Môže sa stať, že emócie a záujem čitateľa po emotívne silnom úvode postupne ochladnú.
S povrazom na krku
Význam knihy však tkvie v inom, než vo faktografii. Mučenie a týranie politických väzňov je téma, ktorá by nemala chýbať v súčasnej literatúre. Na Slovensku bolo v tomto období odsúdených 70-tisíc mužov a žien, ktorých kruté podmienky vo väzniciach poznačili na celý život. Jedným z nich bol aj kňaz Anton Srholec, ktorý ku knihe Odsúdený č. 3359 napísal doslov: „(Kiripolského) svedectvo je oknom do väzníc päťdesiatych rokov, kde sa diali zločiny na úrovni vyšetrovaného a vyšetrovateľa, väzňa a dozorcu, aj na úrovni ľudí, ktorí sa zapredali, a odsúdených, ktorí si zachovali zmysel pre pravdu, česť a súcit so spolutrpiacimi. Hrozná atmosféra, v ktorej žil po celé roky v blízkosti smrti, s ‚povrazom na krku‘.“
