Foto: XYZ
Bol sólistom, ale len čo sa na pódiách zaskvel, objavili sa Beatles a vkus publika sa zmenil. Diváci chceli spievajúce kapely a chceli aj iné pesničky. Miki Volek zrazu akosi nikam nezapadal. Aj o tom píše v knižke s názvom Miki Volek – nespoutaný život krále českého rock and rollu jej autor Jaroslav Kříženecký.
Autor podáva podrobné svedectvo o osude hudobníka a speváka, ktorý očaril davy a potom zhasol. Opisuje (a dokladá) Mikiho život odmalička až po obdobie, keď sa mu prestalo dariť. (Miki Volek sa narodil 21. mája 1943 v Uherskom Hradišti a zomrel 14. augusta 1996 v Prahe.)
V čase nástupu Beatles pôsobil Volek v kapele Olympic. Petr Janda však už s ním nebol spokojný – povedal mu, že ak sa neprispôsobí novým trendom, bude musieť odísť. Miki vraj ešte rok so skupinou koncertoval, ale nebolo to ono. Napokon odišiel a už si nikdy nenašiel pevnú parketu pod nohami. Patril síce do hudobného sveta, vystupoval na rôznych koncertoch s rôznymi skupinami, ale svoj talent rozdroboval a fyzicky sa ničil. Čoraz častejšie siahal po alkohole a rôznych liekoch (ozajstné drogy sa nedali zohnať, kombinoval, na čo prišiel) a to ho deformovalo aj telesne. Dovtedy bol naozaj nespútaný, správal sa nekonvenčne, žil búrlivo, ale potom pribral, chodil o barlách, zlaté vlasy ovisli…
Ako to už býva, takíto ľudia sú v kolektíve najprv obľúbení, lebo je s nimi „sranda“, ale keď sa z nich stane problém, každý sa radšej vzdiali. Postihlo to aj Mikiho. Mama, ktorá nad ním bdela, zomrela. Osud miláčika publika sa skomplikoval najmä po revolúcii v roku 1989, keď bolo všetko zrazu drahšie a on nemal ani na nájomné a stal sa bezdomovcom. Utiahol sa, aby ho napokon našli – až pár dní po smrti – v úbohom požičanom byte. Pochovali ho priatelia a kolegovia, veľmi sa angažoval napríklad práve Petr Janda, ktorý mu dal urobiť aj pomník na hrob (Volekovu bustu v typických slnečných okuliaroch vytvorila herečka a výtvarníčka Jana Krausová). Tragický osud Mikiho Voleka oslovil mnohých tvorcov, napísalo sa o ňom veľa článkov a štúdií – Igor Chaun o ňom napríklad natočil film.
Miki začínal ako jedináčik z dobrej rodiny, nadaný anjelik (hovorí sa o ňom aj ako o možnom nemanželskom synovi spisovateľa Františka Kožíka, ktorý mal vzťah s Mikiho mamou), bol skrátka dieťa šťasteny. Žiaľ, životné dary nedokázal uniesť. Knižka o ňom, ktorá v nakladateľstve XYZ vyšla k dvadsiatemu výročiu Volekovej smrti, nie je ale pesimistická. Potvrdzuje, že hodnoty pretrvávajú a ani tragický záver hudobníkovho života nevyznieva len pesimisticky. Autor dokazuje, že Volek si udržal kritického ducha, sebavedomie a istú dôstojnosť až do konca. Bol si vedomý svojho významu, ale aj toho, že život hudobníka nezvládol. V knižke sú zaujímavé citáty z jeho uvažovania, sú tam texty jeho piesní a rôzne dokumenty dokresľujúce Volekovu osobnosť.
Novinárka, ktorá s ním robila posledný rozhovor nie dlho pred smrťou, vyhlásila, že takú dôkladnú autorizáciu textu dovtedy nezažila. Čiže, Volek zostal na duchovnej úrovni, len už nevládal žiť. Začínal s mnohými nádejami, chcel študovať vysokú školu, oženil sa, písal historické články do Mladého světa, ale všetko mu skrachovalo. A predsa je veličinou. Niekedy je po páde ešte možný vzlet. Potvrdzuje to aj nová životopisná knižka o Mikim Volekovi.
