Debuty z vydavateľskej dielne Petra Šuleja spravidla nezapadnú prachom a nestratia sa bez stopy v mori iných, ktorých historická úloha sa vyčerpala samotným aktom vydania. Za viac ako dve desiatky rokov vstúpila pod značkou Drewo a srd do slovenskej literatúry celá plejáda básnikov a poetiek, ktorých tvorba od samého začiatku viac či menej zásadným spôsobom určovala alebo ovplyvňovala obraz slovenskej poézie. Táto skutočnosť sa neobmedzovala na zakladateľskú generáciu, ale má i podobu plynulej kontinuity a generačnej nadväznosti. V krajine a kultúre, kde má každý pocit, že pred ním nič neexistovalo, je vedomie živej tradície obzvlášť dôležité. Nie je teda vôbec náhoda, že zbierka Michala Talla vychádza na značke Drewo a srd.
Čo nás na Antimite môže zaujať ako prvé, je zrelosť tohto debutu. Potom je to jeho vyváženosť a kompaktnosť. A tiež striedmosť. V objeme, rozsahu knihy, ešte viac vo vyjadrovaní, vo výraze, v básnickom jazyku, najmä však v emóciách. Ďalšie slovo, ktorým by sme mohli Antimitu charakterizovať, by celkom iste bolo racionalita. Ak si ešte raz pripomenieme fakt, že máme do činenia s debutom, s debutom mladého, dvadsaťtriročného autora, je to pozoruhodné o to viac.
V Tallovej zbierke nenájdeme prejavy nijakého excesu, nijakých provokácií, nijakých gest. Nie je tu nič, čo by nás malo (malo, nie mohlo) vyrušiť. Nijaké žmurknutie, štuchnutie ani úder – pod pás či medzi oči. Iba zbierka poézie. Ktorá nijakým spôsobom nechce pritiahnuť našu pozornosť – nijakým iným spôsobom, ako tým, čo je a čo reálne ponúka – nenaťahuje sa s nami, nezavádza nás, nepredvádza sa, nemanipuluje, neohuruje. Je. Aké netradičné v dnešnej dobe, keď je často kniha najskôr marketingom a až potom literatúrou. Ale táto zrelosť a racionalita sú v súlade s tým, aký básnický svet Antimita stelesňuje. Slovo stelesňuje je pritom tým najmenej vhodným. Presnejšie by bolo: odtelesňuje. Je to tak trochu prízračný svet – prízračný v dištancii. Neosobný, bezkontaktný. „O čom“ teda Tallova zbierka je? Ešte predtým sa pozrime na jej možné literárne afinity.
Literárny rodokmeň
Svojím jazykom a výrazovými prostriedkami Tallo nadväzuje na poetiku Márie Ferenčuhovej, Kataríny Kucbelovej a Nóry Ružičkovej. Je to jazyk nebásnicky strohý, neosobný, popisný. Jeho básnická sila a napätie vznikajú za ním, nie priamo v ňom. Necháva nás chladnými a na prvý pohľad nezúčastnenými. Najbližšie má Tallova poetika k poézii Márie Ferenčuhovej. Nielen v jazyku a v stavbe verša, ale aj v spôsobe, akým spája súkromné a spoločenské, intímne a civilizačné, a tiež v identifikácii s médiom filmu a jeho technikami, či, s ohľadom na aktuálnu Ferenčuhovej zbierku, v tematizovaní chorobných stavov, resp. prejavov hypochondrie. Toto príbuzenstvo však nemožno chápať ako závislosť či nepôvodnosť – je to príbuzenstvo básnického videnia a básnického citu v službách autonómnej básnickej skúsenosti.
Ak budeme Tallovu zbierku čítať v potenciálnych vzťahoch a súvislostiach, potom si môžeme všimnúť, ako je v Antimite zavŕšený pohyb, ktorý sa v slovenskej poézii začal niekedy v polovici deväťdesiatych rokov 20. storočia. Zavŕšený, samozrejme, iba v zmysle estetickom a z pohľadu dneška. Popri prvej príbuznosti – nazvime ju anestetickou poetikou – tak funguje druhá príbuznosť – tú môžeme nazvať digitálnou estetikou. I tá má však pre Talla vo všetkých ohľadoch typickú a na všetkých úrovniach charakteristickú úspornú a nenápadnú podobu. Je tlmeným rozprávaním, nie manifestačnou gestikou.
Ak pred dvadsiatimi rokmi mladá básnická generácia pre poéziu objavovala a testovala digitálny priestor a virtuálnu realitu, v súlade s aktuálnymi civilizačnými, kultúrnymi a technologickými javmi, potom dnes, v Tallovej zbierke, prišlo, opäť v súlade s aktuálnymi civilizačnými, kultúrnymi a technologickými javmi, v istom zmysle, k domestifikácii tohto priestoru. Digitálny svet sa stal prirodzenou súčasťou nášho sveta a premenil ho, aj spolu s nami, na svoj obraz. Preto i Tallova anestetizácia je, domnievam sa, inej povahy ako anestetizácia Ružičkovej, Kucbelovej a Ferenčuhovej, a práve tak jeho digitalizácia je inej povahy, než digitalizácia Šuleja a, s odpustením, autora tejto recenzie.
Digitálny svet
Antimita je vo svojom finálnom rozuzlení knihou o nás, o nás všetkých, pretože dobrá poézia hovorí vždy o všetkých alebo jednoducho o človeku. O nás, ktorí sme uviazli v digitálnom raji/pekle, ale ešte o tom celkom nevieme, pretože stále cítime naše telá. Ešte stále cítime s našimi telami. Aj keď sú neprítomné. Aj keď tu nikto nie je. Iba naša zmenená myseľ. Už nie my určujeme a definujeme technológie, ale technológie určujú a definujú nás. Naše režimy bdenia. Naše režimy spánku. Naše aktualizácie. Našu dostupnosť. Našu ľudskosť. Antimita je teda kniha o nás. A vlastne, veľmi intímna, osobná spoveď. Básnický opis situácie, mapa odcudzenia, dotyk na tom najcitlivejšom mieste, ktoré máme skryté pod vrstvami každodennosti a všednosti a v ktorom sa prebúdza naša snaha o vyjadrenie a cit k zničujúcemu a pravdivému obrazu toho, čo sa stalo s našou prirodzenosťou, s naším prirodzeným cítením, vnímaním a bytím.
Tallov subjekt si od svojho Ja udržuje odstup: „Zdráhal sa hovoriť a mlčať v prvej osobe.“ Jeho odstup nie je hraný a nie je ani pózou: je autentickým vyjadrením seba samého a dištancie, ktorá ho definuje v rámci komunikácie. Jeho neosobnosť sa šíri všetkými smermi a pohlcuje vzťah k okoliu i k sebe samému. Mestská krajina pomaly, nezadržateľne prestupuje vidiek. Digitálny svet prepisuje fyzický svet. Vnútorné deje sa menia na procesy. Naratívy stroja sú silnejšie než naratívy organizmu. Vlastná telesnosť je to, čo vyvoláva znepokojenie a neistotu: obrátená do seba je predmetom sebapozorovania a sebaanalýzy. Je pochybnosťou. Príťažou. Neprirodzeným stavom. Digitálny priestor má jasné pravidlá. Technický jazyk je presný a bezpečný. Popis činností a postupov upokojuje. Svet tiel sa mení na svet dát a my sme tie dáta sediace v neexistujúcom, pretože neprítomnom svete, stratené v tomto svete, dáta sťahujúce dáta, tušenie človeka. Emócie sú iba podsvietením klávesnice, tlmeným, neosobným svetlom za chladnou obrazovkou skutočnosti. A predsa sú tým jediným, čo zostáva. Zatiaľ. Nenaplnené, blúdiace sieťou. Až do vypnutia.
Ľudský cit
Napriek pohlteniu ľudského sveta digitálnym, človek zatiaľ nedokáže žiť ani poznávať bez prítomnosti citu. Ten nás stále definuje, a to i tam, kde nezostáva nič, iba odcudzenie. Názov zbierky Antimita túto skutočnosť dobre vystihuje. Je to všetko také dôverné a zároveň také neosobné a bezkontaktné. Ak by teda mohla byť tým posledným rezultátom Tallovej knižky skúsenosť ľudského citu, potom tu máme do činenia s jej racionálnym básnickým opisom. O to dôveryhodnejšie a skutočnejšie pôsobí. A záleží iba na čitateľovi, či tento cit dokáže tiež racionálne uchopiť a, naopak, či v tejto racionalite bude tiež schopný identifikovať, prežiť a uchovať ľudský cit. Napríklad aj svoj vlastný.
