Foto: archív J. M.
„Veľmi neuveriteľným príhodám fotografov neverte, budú prifarbené,“ hovorí vám Američan John Loengard. Vypočuli ste si počas rozhovorov s 28 fotografmi aj také príhody?
Verím, že boli autentické, možno len intonáciu prifarbila emócia. Nemám prečo pochybovať o tom, keď mi Antonín Kratochvíl v prvom diele tvrdí, že pod džípom s príslušníkmi cudzineckej légie v Čade vybuchla mína a všetci jeho spolubojovníci zahynuli. On jediný prežil. Nemám dôvod mu neveriť, ak mi hovorí, že keď potom ležal zranený v nemocnici v Marseille a prišli za ním velitelia, aby mu oznámili, že po vyliečení ho opäť nasadia do bojov, ušiel. Jednoducho odmietol znovu nastúpiť do zložiek Francúzskej cudzineckej légie. Fotografi, s ktorými som sa rozprával, sú výnimoční a ja im verím.
Čo vás fascinuje viac? Fotografie alebo životné príbehy ich autorov?
Fotografie autorov, s ktorými som robil interview. Sú predsa odrazom ich naturelu, schopnosti vžiť sa do fotografovanej skutočnosti a ambície ukázať nám svet tak, ako ho spoznali. Jeho obnaženú podobu.
Je pre diváka dôležité dozvedieť sa viac o vzniku fotografie?
Rozhodne je zaujímavé vedieť to. Ron Haviv napríklad zachytil na jednej snímke z prostredia bývalej Juhoslávie človeka, ktorý dvíha ruky na znamenie, že sa vzdáva členom srbskej militantnej skupiny Tigers. Haviv po rokoch zistil, že na druhý deň toho chlapíka zastrelili. Jeho fotografie z knihy Krv a med: Balkánsky vojnový denník slúžili dokonca ako dôkazový materiál pri identifikovaní a súdení vojnových zločincov na medzinárodnom tribunáli v Haagu.
Nezainteresovanému čitateľovi mená fotografov veľa neprezradia. Napríklad Abbas…
Vo „štvorke“ je tento dlhoročný člen agentúry Magnum asi najväčšie eso celej sedmičky. Nestor. Mohol by byť starším bratom a radcom ďalších šiestich, má z nich najväčšie fotografické skúsenosti. Priatelil sa s Henrim Cartierom-Bressonom. Bol pri všetkých dôležitých udalostiach, ktoré sa v 20. storočí odohrali. Okrem svetových náboženstiev fotografoval napríklad aj hladomor v Biafre…
Ľudia odsúdení na smrť, chorí na AIDS, slepé deti, prostitútky… Prečo si Jane Evelyn Atwood vyberá boľavé stránky života?
Lákajú ju ťažké témy. Vie sa do nich zahryznúť a pracovať na nich niekoľko rokov. Nezisťoval som už, kto jej platí čas, počas ktorého sa tej-ktorej téme venuje. Zrejme má vlastné prostriedky, žije v pomerne skromnom byte mimo centra Paríža. Je to pokorná žena plná nesmierneho entuziazmu a chuti do práce.
Foto: Ron Haviv
Sergej Maximishin začal fotografovať ako tridsaťročný na príkaz veliteľa sovietskej základne na Kube.
Keď má fotograf taký silný príbeh ako on a vie ho aj rozpovedať, je radosť ho počúvať. A rozhovor potom aj čítať. Žiaľ, fotografie z kubánskej anabázy nemal. Škoda! Ani fotografiu žaby, o ktorej veliteľ povedal, že bola oveľa lepšia ako fotografia Fidela Castra. Prvou jeho úlohou bolo totiž zdokumentovať návštevu legendárneho revolucionára v posádke, v ktorej na Kube slúžil. Lenže nevyšli.
Hans Jürgen Burkhard zbehol zo štúdií biológie a s fotoaparátom precestoval celý svet.
Jeho najznámejšie fotografie vznikli počas ciest s organizáciou Lekári bez hraníc v Sudáne a Angole. Tento zaujímavý chlapík pôsobí od roku 1989 ako detašovaný fotograf časopisu Stern v Rusku, kde prežil prelomové obdobia krajiny a pomerne detailne si na ne spomína. Všetky peniaze, ktoré v Rusku zarobil, mu prepadli v investičných akciách istého módneho domu. Jediné, čo mu ostalo, sú zážitky a to, čo vypovedal svojimi fotografiami.
Fotografie Patricka Warda hovoria o mužovi so zmyslom pre typický britský humor. Prejavil sa tak aj pri interview?
Keď som listoval v jeho knihách, myslel som si, že to bude človek iskriaci humorom. Aj som si pripravil otázky, ktoré tento zmysel mohli provokovať. A zistil som, že je to pomerne racionálny, skôr introvertný autor, ktorý nehovorí o tom, ako čo robí. Jednoducho pracuje. Chodí s fotoaparátom a zaznamenáva úžasné okamihy. Jeho sila je vo fotografiách, nie v rozprávaní o nich. Radšej mi ukazoval fotografie alebo knihy, ktoré sa ešte len chystá vydať.
Čo napríklad?
Povedzme o Temži od prameňa po deltu. Rieku fotografuje aj s príbehmi ľudí, ktorí pri nej žijú. Knihu si sám pripraví, zalomí a vytvorí jediný exemplár. Keď sme v nej listovali, spýtal som sa, kde vyšla. On na to, že ešte nie, zatiaľ ju len ponúka vydavateľom. Aj takéto strastiplné sú niekedy cesty, aby sa renomovaný fotograf presadil aj v komerčnej sfére.
Obal knihy láka Loengardovou fotografiou Beatles. Magnet pre čitateľa?
Vždy stojím pred otázkou, ktorú fotografiu dať na obal, aby upútala pozornosť. Chcem, aby sa v kníhkupectve potenciálny čitateľ pristavil, siahol po knihe, zalistoval si v nej… Loengardova fotografia prežila desaťročia a stále je o ňu záujem.
Ako skladáte tú-ktorú „sedmičku“?
Kritériom je výber medzinárodne renomovaných a oceňovaných fotografov. Dbám na žánrové rozvrstvenie a do puzzle knihy sa snažím vyberať autorov, ktorí sa venujú nielen fotografovaniu vojnových konfliktov, ale aj sociálnej či portrétnej fotografii.
Apropo, vojny. Tibor Huszár tvrdil, že v bojových konfliktoch má fotograf pomáhať, nie fotografovať. Nepýtali ste sa ich na to?
Vždy sa na to pýtam. Odpoveďou je konštatovanie, že nemajú mandát pracovníka záchranného tímu OSN. Ich mandátom je zostať fotografom. Ale ako som ich spoznal, majú morálny kredit na to, aby dokázali v prípade potreby podať aj chlieb, vodu, ruku.
