Zvláštna pozornosť je venovaná teórii a praxi sociálnej nenávisti i etnickej identity a diverzity a procesu vyrovnávania sa s dôsledkami holokaustu, najmä jeho neskorými dopadmi, ktoré sú prevažne politické a etické. Vedľa retrospektívneho rozboru sociálno-psychologických mechanizmov fašizmu, jeho zločinov a obrany jeho väzňov a iných obetí sa táto kniha pokúša o „prospektívnu“, teda do budúcnosti zameranú analýzu súčasných a potenciálnych masových hrôz. Holokaust sa stáva v tomto poňatí metaforou neľudskosti a masového vraždenia, ktoré, ako sa autor domnieva, nie je vylúčené a hrozí i naďalej.
Tomáš Radil (1930) v roku 1955 ukončil štúdium na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Krátko pracoval ako klinický neurológ v Komárne. Od roku 1960 dodnes pôsobí vo Fyziologickom ústave Akadémie vied Českej republiky ako vedecký pracovník v oblasti neurofyziológie a psychofyziológie. Ako hosťujúci profesor a vedecký pracovník prednášal na mnohých svetových univerzitách. Viac ako 25 rokov sa paralelne zaoberá problematikou holokaustu a jeho spoločenskými dôsledkami. Je jedným z mála väzňov, ktorí prežili Osvienčim, kam ho deportovali vo veku 13 a pol roka. (česky)
Academia
