Foto: Odeon
Tereza Boučková má pre autentickú literatúru prirodzenú veľkú tému – je dcérou kontroverzného spisovateľa Pavla Kohouta, čím sa dostala do výnimočnej životnej situácie. Bola dieťaťom disidenta, čo ovplyvňovalo jej detstvo i neskorší osud. Navyše, rodičia sa rozišli a jej mama – inak veľká krásavica – bola v mladosti priateľkou Václava Havla. (Toto obdobie je stvárnené vo filme režisérky Ireny Pavláskovej Zemský ráj to na pohled, ku ktorému Boučková napísala scenár.)
V dielach Terezy Boučkovej, ktoré sa mimochodom aj výborne čítajú, je vzácna morálna hodnota: Poctivo opisuje svoj vlastný zápas o dôstojnú existenciu, o čisté svedomie, o to, aby si sama seba mohla za svoje skutky vážiť. Zaznamenáva svoje činy a myšlienky v toku všedných dní, hodnotí svoje vzťahy v rodine, so susedmi (žije na vidieku), ku zvieratám, k prírode a ku všetkému, čo sa deje vo svete a prúdi k nej cez médiá, knihy a jej cesty mimo domov. Tento čistý prúd v jej tvorbe je nespochybniteľný. Keďže však Boučková pracuje s faktami a reáliami, nemusí sa čitateľ s jej postojmi vždy stotožniť. Bude ju však rešpektovať a v tom je tajomstvo veľkého umenia i obyčajnej ľudskej znášanlivosti (schopnosti kooperácie s protikladom), ktorá dnes už takmer vymizla.
Mnohí ľudia asi poznajú Terezu Boučkovú cez film Smradi z roku 2002, ku ktorému napísala scenár. Spracovala v ňom tiež vlastný príbeh: keďže sa nemohli s manželom dočkať dieťaťa (až neskôr sa im narodil syn), adoptovali si dvoch rómskych chlapcov. Týmto činom spisovateľka získala ďalšiu veľkú tému, žiaľ, veľmi dramatickú – chlapcov nezvládali. Museli sa ich vzdať, čím Boučková vyvolala – keďže svoj život zverejňuje – vlnu odporu. Polemiky, ktoré musela podstúpiť, boli pre verejnosť oveľa poučnejšie než rôzne proklamatívne texty. V tejto téme tiež pokračuje aj vo svojej novej knižke Život je nádherný – rómski chlapci sa stále vracajú do jej života, sú už dospelí, majú frajerky, zakladajú rodiny, hľadajú zázemie, ale – nezmenili sa. Prinášajú stres. Toho má autorka ale už dosť: Kedysi krásna a vtipná mama trpí Alzheimerovou chorobou, žije sama v Prahe, dcéra sa snaží pomáhať jej. Pocíti pri tom – okrem bolesti zo stavu mamy – aj byrokraciu, ktorá pretrváva, hoci sa režimy menia.
Samozrejme, aj v tejto knižke pokračuje motív vzťahu s otcom, spisovateľom Pavlom Kohoutom. Ani tu ho neberie dcéra na milosť, dokonca – v rámci celkového účtovania so životnými problémami v závere rozprávania – ako keby s ním definitívne skoncovala. Z textu však presakuje, čo pre ňu znamená (znepokojenie, výzva), ako ho stále cíti a vníma. Je to skrátka umelkyňa, ktorá síce píše takmer literatúru faktu, ale v jej knihách je viac než slová. A tým – vysloveným i nevysloveným – dokáže dokáže povznášať a uzemňovať zároveň.
