Jaroslava Blažková – originálna spisovateľka aj symbol odvahy

Prezývali ju slovenská Saganová. Mala dvadsaťsedem, keď svojím debutom Nylonový mesiac rozvírila hladinu slovenskej literárnej scény. Príbeh architekta Andreja a krásnej nekonvenčnej Vandy, do ktorej sa bezohľadný cynik po prvý raz skutočne zaľúbi, bol celkom z iného súdka, ako vyžadoval kánon dogmatického socialistického realizmu.

21.02.2017 18:29
Jaroslava Blažková Foto: ,
Jaroslava Blažková pri svojej poslednej návšteve Slovenska v roku 2014.
debata

„Ak chcú spisovatelia a herci vo svojom odbore prežiť, musia ostať vo vlastnej krajine. Autorskú zdatnosť v cudzej reči predstierať nemôžeme,“ povedala pre Pravdu Jaroslava Blažková. Spisovateľka, ktorú po invázii „spriatelených vojsk“ vymazali z encyklopédií literatúry, hoci jej knihy boli v šesťdesiatych rokoch bestsellermi, zomrela v pondelok v noci v Kanade vo veku 83 rokov. Spoza oceána, kam s manželom odišli v roku 1968, sa po „nežnej“ na Slovensko sporadicky vracala pri príležitosti vydania svojich nových aj starších kníh.

Prostredníctvom svojej tvorby, odmietajúcej umelecké i mravné konvencie, stala sa symbolom mladosti a odvahy. Svojimi dielami oslovovala mladých ľudí, ktorí rovnako ako ona túžili po slobode, ale aj deti a tínedžerov. V jej prózach dominoval humor, fantázia a živý jazyk. „Bola som jedným z prvých slovenských autorov, ktorí prinášali humor a komiku do detských textov, a mnohí to potom aj napodobňovali či posúvali ďalej. Ale môžem povedal, že som bola prvá, kto s týmto uhlom pohľadu prichádzal,“ pokračovala v spomínanom rozhovore.

Moc ju vyhlásila za nežiaducu

„V mojom živote najzásadnejšia bola práve Bratislava. Obdobie, keď som tu žila, v ňom zohralo najväčšiu a najdôležitejšiu rolu,“ spomínala Jaroslava Blažková po rokoch. S rodičmi prišla rodáčka z Velkého Meziříčí do mesta na Dunaji, keď mala deväť.

Po maturite na gymnáziu začala popri zamestnaní študovať na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, štúdiá však nedokončila. Pracovala ako redaktorka v Československom rozhlase, neskôr v denníku Smena. Bola jednou z kmeňových autoriek Mladej tvorby, v šesťdesiatych rokoch patrila k najčítanejším, najdiskutovanejším a najoriginálnejším osobnostiam našej literárnej scény.

Jej knihy vychádzali jedna za druhou: Ohňostroj pre deduška (1962), Ostrov kapitána Hašašara (1962), Jahniatko a grandi (1964), Daduška a Jarabáč (1965), Ako si mačky kúpili televízor (1967), Môj skvelý brat Robinson (1968)… Za jazykové majstrovstvo cenou Mladých liet odmenené Rozprávky z červenej ponožky, ktoré vyšli v roku 1969, už museli do šrotu. Politická moc stiahla knižku z pultov kníhkupectiev aj knižníc. A jej meno sa dostalo na zoznam zakázaných spisovateľov.

V Československu sa nad ňou po okupácii začali sťahovať mračná. Emigrovať nikdy nechcela, keď však jej manžel dostal pozvanie Torontskej univerzity, aby tam prednášal, odišla celá rodina. „Môj muž bol redaktorom Literárnych novín a potom pôsobil štyri roky v akadémii vied a na univerzite v Bratislave. Príliš sme si omočili prsty a boli sme veľmi nežiaduce objekty. Hneď po odchode ma odsúdili na dva roky väzenia. Už ani neviem prečo, a ani ma to nezaujímalo,“ vysvetlila pre Pravdu.

Nebolo jednoduché udomácniť sa v novom svete. Netrvalo dlho a jej manžel sa z hosťujúceho stal riadnym univerzitným profesorom. Ako spisovateľka sa hľadala dlhšie. A nielen preto, že okrem bežných problémov musela zdolávať aj problémy s jazykom. Pre mladých ľudí s vášňou pre moderné umenie aj spôsob života bola komunita emigrantov, ktorú tvorili zväčša ľudia staršej generácie, „staromilcami“. Keď sa organizoval krajanský bazár, chceli, aby predávala koláče v tradičnom kroji. „Doma som patrila medzi bratislavských bohémov a naraz som sa mala prestrojovať za členku Lúčnice,“ priznala s úsmevom po rokoch.

„V mojom živote najzásadnejšia bola práve... Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Jaroslava Blažková „V mojom živote najzásadnejšia bola práve Bratislava. Obdobie, keď som tu žila, v ňom zohralo najväčšiu a najdôležitejšiu rolu,“ spomínala Jaroslava Blažková v rozhovore pre Pravdu v roku 2014.

Záchranné koleso hodili Jaroslave Blažkovej manželia Škvoreckí, ktorí vydávali česko-slovenský krajanský týždenník Nový domov. Dva roky pôsobila ako jeho šéfredaktorka. „V čase, keď som doň vstupovala, mal už dlhú tradíciu. A prijali ma až po dôslednom skúmaní a preverovaní, či som náhodou predsa len nebola doma v Československu komunistkou – to bola v tých kruhoch zásadná otázka,“ spomenula.

Písala pre kanadský rozhlas. Aj za oceánom napísala celý rad knižiek, ale takmer vždy boli ich aktérmi slovenské rodiny a ich osudy v Kanade. Alebo zvečnila vlastné životné príbehy.

Titul vytiahla mame z úst

Ohňostroj pre deduška vyniesol Jaroslave Blažkovej čestný diplom UNESCO aj cenu Hansa Christiana Andersena. Francúzske vydavateľstvo Nathan knihu vydávalo dvadsaťsedem rokov vždy v nových exemplároch.

Jej staršie texty začali po roku 1989 u nás vychádzať v reedíciách. A vydania sa dočkali aj nové – Traja nebojsovia a duch Miguel, Svadba v Káne Galilejskej, Happyendy… Autobiografická kniha To decko je blázon, ktorá získala nomináciu na prestížnu literárnu cenu Anasoft litera, ju koncom leta 2014 priviedla na Slovensko naposledy.

Profil Jaroslavy Blažkovej čítajte v sobotňajšej prílohe Víkend.

„Bola som divoch a moja mama to zistila veľmi skoro. Vždy, keď som sa v útlom detstve nejako svojsky prejavovala, ona si len trhala vlasy a opakovala: To decko je blázon, to decko je blázon! Titul knihy som mame vytiahla priamo z úst,“ povedala autorka pre Pravdu.

Zvedavcov rada odkazovala na staré antické príslovie: neslobodno hovoriť o jeleňovi, ktorého ste ešte nezastrelili. Považovala za nešťastie rozprávať dopredu o témach svojich kníh, pretože je takmer isté, že ich autor nedokončí. Nových literárnych zážitkov z pera Jaroslavy Blažkovej sa už nedočkáme, ale aj knihy, ktoré ostali, ponúkajú jedinečné čitateľské dobrodružstvá. Stojí za to si nad ich stránkami spomenúť na talentom obdarovanú spisovateľku.

Jaroslava Blažková
Narodila sa 15. novembra 1933 vo Veľkom Meziříčí. Od roku 1948 žila v Bratislave, kde študovala na gymnáziu a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Bola redaktorkou v rozhlase a potom v denníku Smena. V 60. rokoch najčítanejšia slovenská spisovateľka emigrovala po roku 1968 s manželom a dvoma synmi do Kanady. Usadili sa v Toronte. Spolupracovala s nakladateľstvom '68 Publishers. Na Slovensku jej tvorba opäť začala vychádzať až po novembri 1989. Debutovala v roku 1961 novelou Nylonový mesiac (filmovú adaptáciu režíroval Eduard Grečner), nasledovali knihy Jahniatko a grandi, Môj skvelý brat Robinzon, Tóno ja a mravce, Ohňostroj pre deduška, … ako z gratulačnej karty, Svadba v Káne Galilejskej, Happyendy, Minka a Pyžaminka, Traja nebojsovia a duch Miguel, To decko je blázon. Žila v kanadskom mestečku Guelph, spolupracovala so slovenskými vydavateľstvami Aspekt a Q 111. Zomrela 20. februára.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #úmrtie #Jaroslava Blažková #Nylonový mesiac #Ohňostroj pre deduška