Kniha týždňa: Keď veľkosť knihy rovná sa jej hodnote

Foto: Slovart, VŠVU

Daniel Fischer Jana Geržová, Juraj Mojžiš: Daniel Fischer

Napriek náročnej manipulácii s touto 400-stranovou takmer päťkilogramovou knihou čitateľ si nevie, ale ani nechce oddýchnuť od námahy rúk a očí – na každej strane všetko zaujme (fotografie, reprodukcie, kresby, maľby, skice, texty rôznych žánrov, venovania, poznámky, citáty, eseje, štúdie…). Je to také zvláštne – prelistujete pár strán, ale vzápätí sa vrátite a všetko skúmate ešte raz. Čosi uniklo – napríklad na prvej strane „venované“ (a pod tým menej čitateľným rukopisom) „tichu, kultúre, sústredeniu, vedomiu, ohľaduplnosti, celistvosti a intuícii“.

Aj autorstvo textov je kompozične netradičné, paralelné – Jana Geržová a Juraj Mojžiš súbežne hodnotia umeleckú osobnosť Daniela Fischera (1950), analyzujú jeho diela a pre čitateľa je zaujímavé sledovať odborný vzťah oboch kunsthistorikov k jeho tvorbe. Výsledky svojich výpovedí o umelcovi dotvárajú zaujímavou, netradične umiestnenou bibliografiou a ukážkami tvorby na každej strane. Ozvláštňujúco pôsobí niekoľko rukopisných poznámok výtvarníka.

Úvaha o výtvore

V knihe nájdeme reprodukcie i takých artefaktov, ktoré boli zničené alebo sa nachádzajú v súkromných zbierkach (aj v cudzine). Fischerove obrazy priťahujú i v takejto reprodukovanej podobe, reprodukcie v knihe sú totiž také kvalitné, že príjemca potrebuje vrstvy farieb priam ohmatať. Niektoré svoje artefakty s rôznymi technikami nazval Obrazobásne (Pocta Chlebnikovovi, Pocta Rembrandtovi, Pocta Kolářovi), zaujme aj téma Prítomnosť geometrie a podmaňujúce sú obrazy cyklu Maľba v krajine.

Cyklus Obrazobásne spolu s cyklom Maľba v krajine sú najpôsobivejšie – text a obraz/fotografia a obraz majú „vysoký stupeň konceptualizácie“. Upúta samizdatový text Romana Bergera z roku 1979, ktorý odznel na otvorení výstavy, i fotografia prvej monografie z toho istého roku, ktorá vyšla v samizdate (náklad 50 kusov) s rozmermi 11,5 × 8,3 cm. Fotografiami reality v konfrontácii s olejomaľbami (alebo inými technikami) môžeme sledovať umelcove pohľady, vnímať, reflektovať skutočnosť spolu s ním. Bez vystavenia fotografie, uvádza Geržová, by boli Fischerove maľby „iba“ brilantnými ukážkami maliarovej intuície. Mojžiš dodáva, že „vytváraniu predchádza úvaha o výtvore. Tá úvaha je rovnako lingvistická ako výtvarnícka“. Fischerovo umenie je dôkazom vysokého estetického zážitku, aký by umenie malo mať bez toho, aby mu človek „porozumel“. Vysvetlenie tohto účinku nájdeme v odborných výkladoch Geržovej a Mojžiša.

Etienne Cornevin na margo Fischerových obrazov vysvetľuje princíp jeho artefaktov: „…robí zázraky. Maľbou. Prenesie už začatý obraz do krajiny… nainštaluje oko fotoaparátu… niekoľko metrov pred plátnom a spracováva prvú maľbu dovtedy, kým nezmiznú hranice medzi maľbou… a prírodou.“

Do inej reality

Daniel Fischer svojou tvorbou komponuje zázraky v priestore, v štruktúre i vo vybraných technikách. Čas a priestor, osobitne hraničné situácie sú v jeho diele dôležité. Vzácnu časovú a priestorovú chronológiu využíva vo videách a zvukových inštaláciách. Mojžiš nazýva Fischerove postupy prienikom „zázračna do racionálneho vnímania sveta…“ a Geržová ako možnosť „nazrieť do inej reality…“ Napríklad obálka knihy je zachytením 7-minútového videa s názvom Spontánne procesy usporiadania.

Podobne je stvárnené dielo Sedem blahodarných duchov, čo predstavuje inštaláciu v sedemstennom priestore s variabilnými rozmermi. Inšpiráciou pre umelca bolo sedem dobrých, blízkych ľudí, ktorí „zohrali dôležitú úlohu v mojom živote“. A na základe faktu z augusta 1968 vytvoril inštaláciu Vynáranie – osem statočných protestujúcich sovietskych občanov na Červenom námestí v Moskve. Martin Bútora to v eseji charakterizoval, že sa „vyslovil k mravnému rozmeru našich dejín i našej súčasnosti“, a Marián Mudroch zasa hovorí o vizuálnych metaforách, ktoré sa „odohrávajú na pozadí krajín našej mysle“.

Kým Jana Geržová sa zaoberá Fischerovou tvorbou pomocou náučného, vedeckého štýlu, mapuje spôsob jeho tvorby, jej technológie, Juraj Mojžiš zvolil prevažne esejistický žáner, ktorým odpovedá na to, prečo Daniel Fischer tvorí takto, a nie inak, čo a kto ho inšpiruje, aké sémantické hodnoty nájdeme v jeho tvorbe, aké sú jeho intelektuálne postoje aj jeho osobný príbeh času a priestoru. Prostredníctvom zobrazovania rôznych metamorfóz mení objektívny priestor na subjektívny a sprítomňuje čas „zobrazením pohybu na obrazovej ploche“.

Geržová hovorí o výslednom tvare Fischerových obrazov „nabitých emotívnou kvalitou“. Fischer vizualizuje vrstvenie štruktúr na obraze aj v podobe textového záznamu. V jeho tvorbe sa spája slovo s obrazom a vznik maľby predchádza fotografickému záznamu. Podľa Geržovej sa Fischer pohráva s divákovým vnímaním, využíva optické klamy, vytvára ilúzie. Tvorba umenia, ako zdôrazňuje Fischer, nesmie byť degradovaná na výrobu tovaru, predmetov dekorácie. Takto vzniknutá kríza „súvisí s problémom chaosu v hodnotových kritériách – neschopnosťou rozlišovať medzi umením a zábavou“. A ešte pripomína, že kultúra funguje ako regulátor úrovne vedomia človeka, vedomia spoločnosti, kvality myslenia, prelína sa v nej estetické s etickým.

Memento

Ku koncu tejto pozoruhodnej knihy nájdeme rozsiahle biografické a bibliografické údaje s bohatou fotogalériou. Dozvieme sa, že Daniel Fischer navštevoval husľové kurzy, reprezentačne hral volejbal, absolvoval súkromné prednášky filozofie Milana Šimečku, podpísal Několik vět, petíciu za prepustenie Václava Havla i petíciu za prepustenie „bratislavskej štvorky“. Bol spoluautorom publikácie Bratislava nahlas. Pôsobí ako pedagóg na VŠVU a svoj ateliér pomenoval „+ – XXI“. Ako hosťujúci profesor pôsobil na univerzitách v rôznych krajinách sveta. Jeho hlavným pedagogickým nástrojom je dialóg. Za svoju výtvarnú tvorbu získal viacero ocenení.

V knihe vidieť a cítiť náročnú a vo výsledku veľmi hodnotnú a úspešnú prácu väčšieho počtu zainteresovaných. Fascinujú artefakty Daniela Fischera, zaujmú štúdie a eseje Jany Geržovej a Juraja Mojžiša i viacerých iných kunsthistorikov, kurátorov, výtvarníkov, filozofov – tých, ktorých zaujala nevšednosť a objavnosť tvorby Daniela Fischera. Geržová hovorí o jeho vnútorne štruktúrovanej, polyfónnej tvorbe, Mojžiš mu dáva atribúty: asketický perfekcionalista, solitér, experimentátor… Daniel Fischer v jednej zo svojich inštalácií (Memento) artikuloval, že spoločnosť „ovládla lož, arogancia, hlúposť, nenávisť, intolerancia, egoizmus, túžba po moci, agresivita, závisť, ľahostajnosť, cynizmus, pýcha a fanatizmus“.