Pavel Vilikovský hovoril o každom a za všetkých

"Všetko sa raz pominie. Večný je iba Šabľový tanec Arama Chačaturjana,“ to sú posledné slová z posledného románu Pavla Vilikovského RAJc je preč. Dielo a život tohto aristokrata slova, ktorý s citlivou iróniou trpezlivo analyzoval mentalitu doby, sa uzavreli v pondelok 10. februára 2020. Posledná rozlúčka s Pavlom Vilikovským bude v pondelok 17. februára o 12.30 h v bratislavskom krematóriu.

16.02.2020 07:00
Pavel Vilikovský Foto: ,
Pavel Vilikovský na parížskom knižnom veľtrhu Livre Paris 2019.
debata

Vo vianočnej pošte roku 2019 nám zrazu chýbal jeden list. Nie preto, že by sme boli rátali počty sviatočných pozdravov, ale preto, že jednu obálku zo všetkých sme za dlhé roky dokázali vždy presne určiť – áno, je to ona: kaligrafické písmo, ktoré sa nedalo pomýliť s iným typom, použité zásadne čierne pero, vnútri obálky preložený papier spravidla okrovej farby, na ktorom bolo stručné novoročné želanie a malé výtvarné dielo. Všetko zabalené, poskladané, napísané a nakreslené s veľkou mierou estetickosti a s podpisom. Uplynulé Vianoce nám takýto list z Bratislavy neprišiel.

Možno sme vinili poštu, možno sme mysleli na nedostatok času, …jednoducho, človek si na príjemnú tradíciu zvykne. A radi sme si zvykli aj na to, že si Pavel Vilikovský začal svoje knihy ilustrovať sám.

Farebné či čiernobiele kresby, ktoré svojím minimalizmom pripomínajú haiku v poézii – majú vysokú výpovednú hodnotu. Sú lyricky abstraktné, ale dajú sa v nich vycítiť a nájsť prírodné motívy malých objektov v spojitosti s veľkými, napríklad malá rastlina a veľká rieka, čo dokopy symbolizuje priestor. Ten priestor, vytvorený niekoľkými ťahmi štetca, pastelky či ceruzky, však predstavuje široký obraz ľudskej duše. Autorov záujem o výtvarné umenie vznikol už v detstve, keď s mamou chodieval do galérií a keď spolu kupovali obrazy v Diele.

Prišiel tohtoročný 10. február a nočné správy v rádiu nám „chýbajúcu“ zásielku vysvetlili – „jej“ autor už nie je medzi živými a jeho výtvarné miniatúry v obálkach s kaligraficky napísanými adresami nebudú pribúdať v našej zásuvke. A na policiach knižnice ani knihy, ktoré od 60. rokov 20. storočia doteraz vytvoril. Všetky ich máme a nové, žiaľ, už nevzniknú. Vytvoril ich desiatky – pôvodnej literatúry i prekladov. Ako originálny, výborný autor a veľmi erudovaný literát ovládal celý produkčný proces.

Prostredníctvom svojho altruistického založenia zohral významnú rolu i pri povzbudzovaní a uvádzaní iných autorov. Nikdy to nebolo povrchné, zakladalo sa to na dôkladnom poznaní textu, z ktorého vedel i pri počiatočnej prípadnej nepriazni kritiky určiť pozitívnu perspektívu tvorby posudzovaných autorov. Bol dôveryhodný i v tom, že vedel vystúpiť (s jemnou iróniou) aj na opačnom póle. Nikdy nenadbiehal moci a výhodám, ktoré z toho mohli vyplynúť. Vždy bol samým sebou nielen vo svojej literárnej práci, ale aj v súkromí.

***

Pavel Vilikovský odišiel ticho ako „letmý sneh“. Zanechal nám bohatú tvorbu a príjemné spomienky na seba i na viacerých protagonistov svojich próz. Lebo pravdou je, že autor, chtiac-nechtiac, vytvoril aj také postavy, ktoré zodpovedajú niektorými (alebo mnohými) vlastnosťami jemu samému. Osobitne si to možno všimnúť v knihách, ktoré vyšli po roku 1989, a hoci niektoré sa označujú za autobiografické či čiastočne autobiografické, nemôže to platiť stopercentne. Sám autor sa v knihe Prvá a posledná láska vyslovil, že „so svojím rozprávačom často nesúhlasím“. Aj to je jedna z dôležitých čŕt jeho povahy – istá „produktívna skepsa“, ktorá „bola zdrojom jeho irónie“ i „silnej schopnosti sebairónie“, ako sa o ňom vyjadril Peter Darovec.

„Typickým znakom vášho rukopisu je britká irónia. Bránite sa ňou alebo útočíte?“ opýtala sa Pavla Vilikovského v rozhovore o jeho knihe Pes na ceste Tina Čorná. Autor, ako vždy, odpovedal premyslene, múdro, úprimne a slušne: „Ponechávam voľnú ruku čitateľom, aby si mohli vybrať, či sa bránim, alebo útočím. Jednoducho mám taký zlozvyk alebo zakorenené videnie, ktoré si ani neuvedomujem, a v bežnom živote mi to príliš nepomáha. Ide to samo od seba.“

V živote, v komunikácii s ľuďmi ironikom nebol. Sebaironikom skôr. Iróniu nepripúšťala ani jeho jemnosť, slušnosť, elegancia, s akou vystupoval na verejnosti, a decentnosť vo vyjadrovaní. A v jeho tvorbe chúlostivé témy majú tendenciu byť ironické alebo zafarbené humorom, pritom úspešne využíval aj jemný situačný humor.

Famózne dokázal narábať s kategóriou rozprávača a s kategóriou autora. Pre jeho texty je prirodzené, že tieto dve kategórie uňho často alebo splývajú, alebo sa zamieňajú. Vilikovského autor – postava neprežíva predovšetkým tvorivé muky, ale tvorivé rozpaky. Jeho rozprávač a autor sú postavení niekedy do pozície uvažovania o pravdivosti textu, jeho uveriteľnosti, autentickosti. A zrazu príde replika: „… neklamem a pri písaní naozaj vychádzam zo seba.“

***

Pavel Vilikovský jemne žartoval v reálnom živote a v próze rád čitateľa zavádzal, miatol, zneisťoval, čo jeho texty ozvláštnilo. A pre čitateľa pripravil aj inú „pascu“, keď sa v jeho textoch prelínajú časti reálneho života s časťami fantazijnými a reflexívnymi. V jednej i v druhej forme, hlboko vo vnútri sa však odohrávajú príbehy, ktoré môžu byť pravdivé, ale rovnako absolútne ireálne.

Psychika jeho postáv i rozprávačov je úžasne zložitá, pretože prežívajú príbeh „pravdivý“ a súčasne príbeh vlastných predstáv, ktoré za určitých okolností by mohli byť realitou. Asociácie a fantáziu autor – rozprávač zreálňoval a potom to vyznelo úprimne aj komicky – nastúpil zvláštny typ humoru. A ako autor hovorieval – „V ľudských príbehoch sú len dva pevné, nezvratné body: narodenie a smrť. Všetko ostatné záleží na ľubovôli rozprávača.“

Vilikovský však bol famózny aj v štruktúrach svojich próz, keď dômyselne používal leitmotívy. Tie predstavujú sémantickú súčasť príbehov alebo sú obrazom otvorených dverí do autorskej dielne, keď napríklad pred každou kapitolou použil výraz „Koho by to zaujímalo“ a na konci každej kapitoly zasa „Ale koho by to zaujímalo“. Takéto hry s čitateľom sú zo strany autora priateľské, tak ako bol srdečný jeho jemný humor pri osobných stretnutiach s ľuďmi – na prezentáciách, besedách alebo v súkromí.

Napriek tomu nebolo možné Vilikovského „prichytiť“ pri nejakých kompozičných či sémantických nedôslednostiach. V jeho textoch je fikcia hodnoverná, všetko so všetkým súvisí, jedno do druhého zapadá a rozprávač príbehu vie zrekonštruovať spomienku aj na základe pocitu, ktorý kedysi prežíval. V knihe Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa, ktorá je istou hrou na autora i na postavu, povie: „Nijaký príbeh nie je skutočný, skutočný je len rozprávač.“ Jeho rozprávač – protagonista hodnotí najmä sám seba, analyzuje vlastnú psychiku, uvádza svoje predstavy, ako by reagoval, ako by mal či mohol reagovať na repliky iných ľudí – postáv, lebo „na to, aby sme boli sami sebou, potrebujeme druhých“.

V autorovej tvorbe je však aj epický hrdina – typ slušného, introvertného, zraniteľného človeka, žijúceho podľa pravidiel. Je utiahnutý, tichý, priam hanblivý, najradšej je sám, od mladosti je utiahnutý samotár, trémista, ktorý „má právo byť citovo slobodný“. Odúča sa osamelosti a učí sa samote. Téma samoty je vo Vilikovského knihách silná, rovnako ako decentná nostalgia za uplynulým. Spomienky sú clivé, jemné, ale nesentimentálne, dokonca zo starnutia a z postupného odchádzania vedel urobiť aj žarty.

***

V roku 2002 v jednom rozhovore s Ľubicou Suballyovou povedal: „Pravdaže, čerpám z vlastných vnemov, postrehov, zážitkov, ináč to nejde, ale chcem hovoriť o každom a za všetkých.“ V jeho poslednej knihe RAJc je preč z pozície malého dieťaťa je smrť a pohreb otca vec vážna, „mal som pocit, že zažívam významný sviatok“. Jemne, bez nejakej obraznosti, no pritom výstižne, nie priamo, ale decentne stvárnil odchádzanie starej mamy z pohľadu mladého človeka, ktorý „pred starobou a chorobou inštinktívne uhýba pohľadom“.

Témy starej mamy, otca a najmä mamy sú u protagonistu základné a tvoria jadro spomínaní. Predčasná smrť otca, a teda jeho neprítomnosť od útleho detstva hrdinu sa usiluje nahradiť mama. Príjemne pôsobí motív, keď spomienky na vysokoškolské štúdium v Prahe sa prelínajú s úryvkami z listov, ktoré mu píše mama. „Na čas strávený s otcom mi zostalo veľmi málo spomienok.“ Mama bola po smrti otca veľmi dôležitá. „To bola mama, ktorá sa stala mojím Piatkom.“

Robinsonovým Piatkom bola pre protagonistu aj stará mama, ktorá mala v jeho živote, a teda aj v knihe osobitné a osobité postavenie. Bola priam monumentom jeho detstva, lebo s ňou sa spájalo príjemné prostredie vidieka, ale aj uvedomenie si odchádzania človeka. V inom rozhovore (s Iris Kopcsayovou), z roku 2018 sa vyjadril, že „svojím spôsobom každá moja knižka je autobiografická. Používam materiál zo svojho života“. A preto si môžeme naozaj mnohé o Pavlovi Vilikovskom potvrdiť na základe jeho kníh.

***

V tvorbe i v živote tohto autora nachádzame úsečku – dieťa, vysokoškolák, robotník – brigádnik i redaktor, dospelý muž v produktívnom veku i v kvalitnej literárnej činnosti (próza, preklady) a napokon starnúci človek. A týchto etáp sa týkajú aj úvahy o živote, jeho zániku, o samote, o stave myslenia človeka v mladosti a v pokročilej dospelosti a starobe.

„Rozmýšľam o budúcnosti, a moja budúcnosť je minulá.“ V dvoch posledných jeho knihách zaznieva istá nostalgia za minulosťou – u autora, u postáv i u rozprávača. Objavuje sa aj motív ľudskej staroby a autorského vyčerpania. Prepájanie spomienok je zaujímavé, Vilikovského hrdina myslí na to, čo má človek v živote nedoriešené, a keďže si na všetko nemôže pamätať, a nemá mu to kto porozprávať, môže sa iba domnievať a môže dotvárať.

Vo svojich spomienkach sa cítil dobre, išlo mu len o to – „prežiť všedný deň“, „prežiť celý život“.

Pavel Vilikovský ho prežil zmysluplne, múdro, statočne, užitočne a hodnotne. „Nijaký príbeh nie je skutočný, skutočný je len rozprávač,“ tvrdí Vilikovského fiktívny autor – postava z knihy Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa. Absolútne záverečná, posledná veta jeho poslednej knihy (RAJc je preč), ktorá je súčasne leitmotívom, znie: „Všetko sa raz pominie. Večný je iba Šabľový tanec Arama Chačaturjana.“ A musíme dodať: Večné sú aj slová v knihách Pavla Vilikovského.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Pavel Vilikovský