Plant Room - jas vedenia a hĺbka citu

Ostatné zbierky Mily Haugovej sa vyznačujú priezračnejšou poetikou a menej experimentujúcim jazykom. Platí to v porovnaní s časťou jej tvorby spred knižky Terče. V kontexte slovenskej poézie, tobôž písanej ženami, totiž ide zakaždým o vývinovo produktívnu, až subverzívnu tvorbu. V novej knihe sa navyše opätovne vynára i komplikovanejšie "seba/vnášanie" do textu.

02.05.2012 06:00
debata

Haugovej písanie je cizelované každou zbierkou. Hrdinka postupuje po „špirále osudu“, každý záhyb subtílne odráža jej aktuálne prežívanie a vyrovnávanie sa s ním, ako aj so životom samotným či s faktom jeho konečnosti. A to tak v súvislosti so sebou, ako aj blízkymi. Téma matky, ktorá výrazne tienila verše knihy Miznutie anjelov, je tu prítomná len výnimočne alebo nepriamo. Rovnako partnerstvo je sprítomňované skôr v zábleskoch (aj zraňujúcej) spomienky.

Autorka naďalej pocitovo silno, no nebanálne zrkadlí vlastné „odchádzanie“. Variované pokusy o ozmyslení smrteľnosti, jej napájanie na presahy rôzneho druhu (rodina, tvorba, ekológia…) tvoria jeden z najpôsobivejších plánov zbierky. Presvedčivosť je znásobená aj vnútorne motivovanou dvojznačnosťou v hrdinkinom pohľade. Jej prelínaním sa s okolím, ktoré tentoraz výraznejšie sprevádza brutalita.

Reflektuje svoje zapojenie do fauny a flóry cez scudzujúcu terminológiu. Na druhej strane si takmer vymení miesto s laňou tak, ako si to želala v inej zbierke, keď došlo k zrážke tohto zvieraťa autom. Na smrť však ešte nie je pripravená. Jej čas a podobu si túži určiť sama. Veršovanú dynamiku aj z tohto dôvodu chvíľami spomaľuje.

Haugová si vytvára ochrannú bariéru nielen cez racionálny odstup, ktorý sprevádza aj funkčne patetické vychýlenia, ale znovu aj cez clonu fotoaparátu, kamery či prostredníctvom výsledkov rôznych umení. Chvíľami pomenúva javy vecne či prostredníctvom gnóm. Vnára sa do mytologických a náboženských prameňov, alebo do „oblohy, ktorá začína byť / nebom“. Pri pohľade „hore“ však využíva i astronomické poznatky. Odráža našu relatívnosť nielen z „pohľadu Boha“, ale i v kontexte vesmíru: oboje vníma ako simultánne. To všetko – spolu s výraznejším zapájaním civilných motívov – prehlbuje komplexnosť jej textov. O to silnejšie vyniknú prosté vety ako: „Veriť, že nikdy nezomriem.“

Len výnimočne nás vyruší redundancia („vertikálne padal“) či prvoplánový paradox („sneh/ktorý horí“). Občas som mal pocit, že niektoré pasáže sú prehnané cudzojazyčnosťou a intertextuálnymi významami. Sú však zapájané funkčne, kultivujú čitateľa a zrkadlia zložitosť hrdinkiných – priebežne spochybňovaných – dní, „ktoré prídu a na ktoré sa už nepamätám“.

Haugová, Mila. 2011. Plant Room. Bratislava: Ars Poetica. Edícia Ambit.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba