Dvadsaťsedmička v názve znamená vek, v ktorom zomreli mnohí hudobníci, ale nebola to „až taká“ tragédia, lebo už boli slávni a vstúpili do neba legiend. Rozprávačka príbehu Angie je nervózna, lebo aj v jej živote sa blíži tento medzník a ešte nevytvorila dielo, ktoré by ju urobilo nesmrteľnou.
Keby ste nikdy nešli do Fínska, tak napíšete inú knihu?
Keby som nešla do Fínska, tak možno nenapíšem žiadnu knihu. Táto kniha sa zrodila vďaka tomu, že som prostredníctvom fínskej literárnej súťaže získala kontakt na vydavateľa a v súvislosti s tým, že som sa v súťaži umiestnila, odvážila som sa opýtať, či by prípadne nemali záujem o dlhší text.
Kniha je o ambíciách. Aké ste vy mali ambície?
V deň mojich dvadsiatych siedmych narodenín som si začala s humorom a nadhľadom písať denník, ale už asi po dvoch týždňoch som zistila, že text má skôr literárne než denníkové ambície. Môj prvý reálny zápis, autentický denníkový záznam, to je už vlastne prvá – Angiina – kapitola. Som rada, že tá kniha vyšla skôr, než som mala tridsať, lebo tridsiatka je tiež míľnik.
A čo teraz? Čo treba urobiť medzi tridsiatkou a štyridsiatkou?
Nič. Ja som už za vodou.
Budete si iba žiť? Spať na vavrínoch?
Vavríny rýchlo vädnú. Pospať sa na nich nedá, lebo človek začne mať hlad. Niečo treba robiť. Pripravujem zbierku pôvodných rozprávok. Vyjde po fínsky vo fínskom vydavateľstve, ale v spolupráci so slovenskou ilustrátorkou Martinou Matlovičovou.
Pašujete do Fínska ďalších slovenských umelcov?
Všetko je náhoda. Vôbec som napríklad nemala v úmysle vytvárať zbierku rozprávok, najmä nie po fínsky. Ani by mi to neprišlo na um, lebo som predpokladala, že na to nemám dostatočnú zásobu fínskych slov a skúseností, ktoré sa týkajú detstva a dospievania. Viem napríklad, čo teraz letí vo Fínsku medzi štvorročnými deťmi – dozvedám sa to prostredníctvom mojich detí – ale neviem, čo bolo in v roku 1984, keď som bola malá a žila na Slovensku. Náhodou som sa však zmienila, že píšem krátke rozprávky v slovenčine a vydavateľ sa o ne začal zaujímať. Presviedčal ma, aby som niečo na ukážku preložila. Slovo dalo slovo a dohodli sme sa na knihe.
Pre fínskych čitateľov bude asi slovenské prostredie – a vaše medzery vo výrazive – exotické…
V zbierke sú rozprávky, ktoré majú iné milieu, než je slovenské, ale sú tam aj inšpirácie, ktoré pramenia u nás. Je tam napríklad rozprávka o matke a dcére, ktoré chodia na túry, až kým si neprederú topánky. Fíni tiež chodia na túry, vandrujú, ale aj tak vôbec nepochopili, kde sa v rozprávke vzali hory. Vysoké končiare sú mňa samozrejmosťou, mám ich zažité, ale pre nich je to exotika. Fíni majú na severe síce hory, ale inak je to mierna pahorkatina, takže sa čudovali vysokohorským túram.
Fínsko žilo nedávno hokejom – všimla som si, že jeden fínsky hokejista sa volal Salmela ako vy. Čo to slovo znamená?
Salm je úžina. Koncovka -la vo fínčine znamená, že ide o súvislosť s miestom, čiže – Úžinský, Úžinská. Znie to ako žinčica.
Lepšie ako hokejistov asi poznáte fínskych umelcov – sú tiež takí ambiciózni ako umelkyňa z vašej knižky?
Poznám sa s niektorými spisovateľmi. Tam hovoria človeku, že je spisovateľ alebo umelec hneď po prvej knihe. V Tampere bol napríklad minifestival slovenského filmu, stáli sme v skupinke – Peter Šulej a pár mladých fínskych literátov. Hovorili, že majú dve-tri knihy a idú ako spisovatelia na pražský knižný veľtrh. Na to Peter Šulej vytasil svoj dlhý zoznam kníh a zapochyboval – možno som aj ja spisovateľ, neviem. Fínski autori boli prekvapení jeho pochybnosťami a sú prekvapení aj tým, keď sa ja nepovažujem až tak celkom za spisovateľku. Ja si myslím, že po jednej knihe to nie je také samozrejmé. Jedna lastovička leto nerobí.
V názve vašej knižky je číslovka 27 plus dôvetok „čiže smrť robí umelca“. Nie je to komplikované? Chápe to každý?
Myslím si, že kniha sa dá pochopiť najmä prostredníctvom hudby, a to hudby modernej, nie klasickej. Kto k nej nemá vzťah, tomu asi zostane tento fenomén cudzí. Predpokladala som, že kniha bude oslovovať ľudí, ktorí poznajú hudbu šesťdesiatych rokov, ale bola som prekvapená, keď si ju vzali za svoju aj panie v strednom veku. Sledovali najmä druhú dejovú líniu, ktorá nebola pre mňa až taká dôležitá, hoci jej postavy sú dôležité. Príbeh fínskej rodiny sa k primárnemu deju pripojí neskôr (tým je štart trocha pomalší) a čitateľky oceňovali práve túto dejovú líniu. Chápali to ako renesanciu literatúry o fínskom vidieku, lebo tá rodina žije v prírode. Od šesťdesiatych rokov sa totiž Fínsko začalo premieňať z poľnohospodárskej krajiny na priemyselnú a aj z literatúry ustúpila téma vidieka. Od osemdesiatych rokov ide stále len o mesto, mesto, mesto, aj literatúra je mestocentrická. Ja som si ani neuvedomovala, že vykresľujem fínsky vidiek.
Neurazil sa niekto? Fínska rodina je vykreslená z rôznych uhľov pohľadu – nie vždy lichotivo. Prečo myslíte, že sa napriek tomu kniha Fínom aj tak páči?
Vo Fínsku sa čakalo, že príde autor, ktorý je pôvodom odinakiaľ a napíše knihu po fínsky. Stalo sa to už vo všetkých západných literatúrach, aj vo Švédsku, a to je pre Fínov zásadná vec: Keď je niečo vo Švédsku, tak treba, aby to bolo aj vo Fínsku. Je to také smiešne, ale je to tak. Imigrácia je vo Švédsku staršia, takže mali skôr aj takú knihu. Ja som sa k tomu kontraktu dostala vďaka už spomínanej literárnej súťaži Európsky rok multikultúrnosti, ktorá bola asi pred štyrmi rokmi. Ministerstvo kultúry s vydavateľstvom zorganizovalo súťaž pre autorov, pre ktorých nie je fínčina materinským jazykom, alebo ktorí pochádzajú z bilingválnych rodín. Nemali to však byť Švédi, ktorí hovoria aj po fínsky. Ja som sa v súťaži umiestnila ako druhá, dostalo sa mi trošku pozornosti. Neboli to veľké recenzie, iba meno spomenuté v minirecenzii. Moju poviedku hodnotili ako najliterárnejšiu z celej súťaže, takže sa čakalo na knihu.
Zdá sa mi nezvládnuteľné písať po fínsky.
To je mýtus, že fínčina je nezvládnuteľná. Ja si napríklad neviem predstaviť, že by som sa naučila po čínsky, ale po fínsky mi to išlo. Dobre bolo, že som sa musela naučiť slovnú zásobu od piky, nemohla som si vypomáhať nejakou všeobecnou hatlaninou a dúfať, že to bude aspoň zhruba výstižné. Fínčina je pravidelný jazyk, má veľa pádov, asi pätnásť – niektoré sú zakonzervované ako mŕtve pády a existuje iba pár tvarov, ktoré sa používajú. My máme rody, vzory, tých tvarov je omnoho viac.
Písali ste si text najprv po slovensky?
Písala a myslela som po fínsky. Moja fínčina nie je dokonalá, a asi nikdy ani nebude, ale inak to nešlo.
Možno práve to textu pomohlo: pomenovali ste všetko priamočiaro a presne.
Asi to dodalo knižke istý šmrnc. Tým, že fínčina je veľmi živá a pravidelná, slová sa dajú vytvárať. Vymýšľala som si novotvary, alebo som obchádzala známe výrazy. V slovenčine má človek používanie slov naučené zo školy, z rodiny, zo spoločnosti, vie, že niektoré veci sa istým spôsobom nehovoria, že výraz je v istej súvislosti nezvyklý. Ja som sa zbavila týchto stereotypov. Hovorili mi, že to je zvláštne, ale mňa to neodradilo. Naopak – poskytlo mi to veľkú slobodu, mohla som sa hrať.
Váš otec, Ján Baláž, pracoval aj v Pravde. Čítal knihu? Čo na ňu hovorí ako redaktor a rodič? Máte talent po ňom?
Povedal, že je asi v sedmine. Počula som, že má ľahké pero, ale nepochválil sa mi, že má literárne ambície.
Páči sa vám slovenská obálka knihy?
Ja som dosť stotožnená s originálnou, fínskou, ktorá mala veselé farby a v centre veľkú číslovku 27. Slovenská má dobrý formát, do ruky, česká použila plagáty spevákov.
Do Fínska ste sa dostali vydajom?
Vydávala som sa v Zichyho paláci v Bratislave. Z hľadiska byrokracie bolo totiž jednoduchšie získať papiere z Fínska ako naopak. Poverila som kamarátku, aby mi vyzdvihla potvrdenie, že nie som vydatá. Mala splnomocnenie, podpísané ešte dvomi svedkami, ale povedali, že to sa dá zneužiť, takže bolo jednoduchšie vydávať sa tu.
Povedzte niečo o láske medzi Fínom a slovenskou devou. Čo ho na vás upútalo, kedy to bolo? Je tiež umelec?
Je to už skoro deväť rokov. Už sa ani nepamätám, ako to bolo. S umením nemá nič spoločného, ale možno bude opravovať drevené domy ako reštaurátor. Zoznámili sme sa vo fínskom mestečku (doplníme)....., o ktorého existencii vie aj máloktorý Fín. Je tam však veľmi známa galéria, ktorú založil miestny mecenáš. Stalo sa to koncom zimy, v mestečku s jednou ulicou sme sa stretli v hoteli menom Casablanca, takže – malo to svoje čaro. Ja som bola v tom mestečku na školskom výlete týždeň, potom som bola vo Fínsku ešte dva razy. Ten druhý pobyt sa pretiahol do neurčita. Už som tam päť a pol roka.
Majú vo Fínsku nejakú literárnu "bombu“ okrem vás?
Sofi Oksanen upútala knihou Očista. Do slovenčiny ju preložila Zuzana Drábeková. Bola to kniha, ktorou rozbila bank. Napísala ju najprv ako divadelnú hru, mne sa však nepáčila. Potom vyšla knižne a vytvorilo sa okolo nej obrovské haló. Kniha bola neprestajne vypožičaná, takže som ju nečítala. Nemala som vtedy na kúpu knihy – knihy vo Fínsku bežne stoja 25 až 30 eur. Teraz jeden reťazec aj moju knihu predával až za tridsať osemdesiat. Ľutujem tých, čo si knihu za tú cenu kúpili.
Zbohatli ste na svojej knihe?
V podstate áno, ale musím počítať s tým, že to je príjem za tri roky dozadu a bude to príjem na tri roky dopredu. No oproti predošlému životu je to pre mňa posun k blahobytu, je to "zbohatnutie“ oproti potĺkaniu sa od podpory k podpore od materskej k materskej.
Bývate vo Fínsku v mestskom byte, ale knižka sa odohráva na vidieku. Vracajú sa Fíni do rodinných domov?
Majú ideál veľkého pozemku, kde k susedovi ani pes nedoštekne. Medzi istými vrstvami je síce módny trend bývať v meste, ale silnejšia je túžba po dome v lone prírody. Sú to však skôr zhluky domov niekde pri satelitnom meste, lebo sa chodí do práce. Samozrejme, bolo by krásne bývať v krásnom dome!
Pred tromi týždňami vyšla knižka v češtine. Nevyjde aj v Amerike či v Rusku?
To by bolo skvelé, ale keď Oksanen preložili knihu do angličtiny, pýtali sa jej, prečo rovno nenapísala po anglicky. To bolo prekvapujúce – ako sa na prekladanie a písanie v rôznych jazykoch môžu pozerať niekde inde. Onedlho vyjde kniha v taliančine a v poľštine.
Zmenil vás úspech?
Zanechal ma v rozpakoch. Bolo to nečakané, neviem, ako sa k tomu postaviť. Keď totiž kniha vyšla, mala prezentáciu v Turku. Bolo to moje prvé vystúpenie na verejnosti. Interview so mnou robila študentka, ktorá mala veľkú trému – ako aj ja. Bolo sa na nás pozrieť asi šesť ľudí, z toho piati boli takí, čo ich boleli nohy a prišli si len posedieť. Nepredala sa ani jediná kniha a dala som jediný autogram sedemnásťročnému chalanovi, na bloček z predajne. Potešila som sa, že mám mladého fanúšika, ale povedal, že to je pre mamu, ktorá si knihu objednala cez internet. Na základe toho prvého dňa som vôbec nemohla predpokladať, že sa niečo takéto môže udiať.
Čo sa vám samej na knihe najviac páči?
Nemám obľúbenú kapitolu. Kniha je písaná ako puzzle, na „preskáčku“, nie chronologicky. Koniec bol hotový skôr, ako som napísala prvú tretinu. Záležalo na okolnostiach, na nápade, na počasí. Ako prvú som začala písať dejovú líniu Angie – ako zabudne na tvorbu a ženie sa len za chimérou smrti a slávy. Vždy záležalo od nálady, ktorý hlas mi bol práve najbližší a na čítačkách je to tiež tak. Keďže próza vyšla z pokusu o denník a Angiin príbeh mi bol vždy veľmi blízky. Až neskôr som si uvedomila, keď som si ten protipól našla, že to musím vyvážiť. Fínska gazdiná Pia je tiež hlavnou postavou, chcela som, aby aj jej príbeh bol vyrozprávaný čo najobjektívnejšie, ale ako rozprávač som nevidela do jej hlavy, preto som obrazy roztrieštila. Je to kubistický pohľad na postavu. Rozprávajú o nej tri bytosti – superpozitívna hračka Pán Prasiatko, mačka Kassandra, ktorá ironicky glosuje, a auto opakuje repliky, ktoré odznejú v aute, ako keby to bol scenár drámy.
Pôvodne ste študovali na VŠMU divadelnú dramaturgiu. Chystali ste sa písať scenáre?
Ja som – so svojimi velikášskymi snami – chcela byť režisérkou. Nakoniec som sa dostala na dramaturgiu, doštudovala som ju, ale posledné dva roky som už študovala aj v Prahe paralelne fínčinu. Odišla som do Prahy, lebo som sa chcela osamostatniť. Fíni majú napríklad systém podpôr, aby sa človek mohol osamostatniť. Študent, ktorý odíde na vysokú alebo odbornú školu, už nezvykne bývať doma, ani keby mal školu v tom istom meste. Fíni vôbec nechápali, prečo som sa musela trepať až do Prahy, keď som chcela odísť z domu.
Nechcel 27 ešte niekto sfilmovať? Alebo si knihu zrežírujte raz sama?
Na filmovú réžiu by som si netrúfla. Vo Fínsku je bežné, že človek si napíše divadelnú hru, zrežíruje ju, je ako absolútny vládca. To nie je vždy produktívne. Ak by niekto chcel z mojej knihy urobiť hru alebo film, bolo by to fajn, ale ja by som to nechcela robiť. Nemám takú potrebu. Možno raz, na staré kolená, keď napíšem 27 po dvadsiatich rokoch. Teraz mám na programe iné veci.
Alexandra Salmela
Narodila sa v roku 1980 v Bratislave. Vyštudovala dramaturgiu na VŠMU v Bratislave a fínčinu na Karlovej univerzite v Prahe. Vydala sa za Fína a už päť rokov žije vo Fínsku, v meste Tampere. Má dve deti, venuje sa písaniu. V literárnej súťaži získala jednu z najprestížnejších literárnych ocenení vo Fínsku – Cenu denníka Helsingin Sanomat za najlepší debut. Jej knižka sa volá 27 čiže Smrť robí umelca. Knihu napísala po fínsky, už vyšla aj v slovenčine, v češtine, v dánčine, v poľštine a chystajú sa aj ďalšie preklady. Kniha je nominovaná na cenu Anasoft Litera.
