Histórii nazeral pod sukne. Vladimír Mináč by mal sto rokov

Spisovateľ Vladimír Mináč by sa 10. augusta dožil stovky. Zrejme by sa nad tým pousmial úsmevom, ktorý vyjadroval skôr ťarchu existencie než pohodu. Určite nie prispôsobivosť, skôr zhovievavosť. Ako keby vedel viac než ostatní, musel však žiť vo svojej dobe, na jej úrovni. No písaním ju prevyšoval. Jeho romány situáciu reflektovali, esejistické práce analyzovali a dávali do súvislosti s dejinami. Hovorilo sa o ňom, že nazerá histórii pod sukne, lebo písal aj o tabuizovanom dôverne a šťavnato.

10.08.2022 06:00
Vladimír Mináč Foto:
Vladimír Mináč.
debata (7)

Neskôr sa venoval už len esejistike, publicistike a kritike, beletriu nepísal, no vyskúšal si aj román ľahšieho typu. V šesťdesiatych rokoch prišla móda ľahkých, ale vtipných a intelektuálnych bestsellerov, ktoré sa vo veľkom čítali, napríklad Saganovej Dobrý deň, smútok. Mináč vtedy zo žartu napísal ľahký príbeh Nikdy nie si sama (1962), aby ukázal, že aj to vie.

Kniha sa aj čítala, ale kolegovia z branže mu ho – tiež žartom – premenovali na Nikdy nespí sama. Takýto žáner mu nesedel, ale onedlho aj tak časy žartovania skončili a spisovateľ musel žiť v daných podmienkach. Zostala po tom všetkom stopa v jeho knihách a v textoch iných autorov. Tú si každý môže prejsť a urobiť si názor, čo tento človek pre slovenskú kultúru znamená.

Život sú aj huby

Pre mňa znamenal veľa, bola to zaujímavá osobnosť, ktorá sa v našom prostredí vynímala. Prekvapilo ma, keď som zistila, že hoci bol rešpektovaný a patril k špičkám v literatúre, pôsobil skromne až ostýchavo. V jeho úsmeve bolo niečo ospravedlňujúce sa, čo však nebolo zbabelé, skôr silné.

Prvý raz som sa s ním zoznámila, keď som bola ako mladá redaktorka u Mináčovcov doma, lebo jeho vtedajšia žena Libuša bola moja kolegyňa. Keď sme k nim prišli, stál v kuchyni pri sporáku a dusil huby. Mal v ruke varešku a miešal ich v hrnci. Veľmi ma to prekvapilo, čakala som, že bude v pracovni za písacím stolom. Asi moje pocity odhadol a vyslal ku mne úsmev s odkazom, že život sú aj huby.

Stretla som sa potom s Vladimírom Mináčom viac ráz, ale chcem sa vrátiť k rozhovoru, ktorý som s ním robila k jeho sedemdesiatke, v roku 1992. Skoro všetko podstatné sa už stalo, blížil sa aj koniec jeho života, zomrel 25. októbra 1996. Vtedy bol však ešte vo forme. Jeho manželkou bola pani Marika a stretli sme sa na ich chalupe v Studienke.

Utkvelo mi v pamäti príjemné vidiecke prostredie, na dlážke mnoho pestrých kobercov. Bol tam aj syn a vnučka, dedo si bol s nimi práve zaplávať. Sadli sme si potom ku káve a ja som sa opýtala, či ešte stále rád varí a či aj huby.

Začal krásne: „Huby a vareška, áno, tu sa zbližujú dve náklonnosti, pretínajú sa v radostnom vzťahu.“ Pokračoval, že už varí málokedy, no huby ešte vždy rád dusí, a to na všelijaký spôsob. A dodal, že kedysi bolo varenie pre neho nevyhnutnosťou. Vtedy vraj stratil mužský, koničkársky vzťah k vareniu, naučil sa všetko, okrem pečenia múčnikov.

Snímka z V. zjazdu Zväzu slovenských... Foto: TASR
Vladimír Mináč Snímka z V. zjazdu Zväzu slovenských spisovateľov, zľava Klára Jarunková, Peter Ševčovič, Jozef Lenárt a Vladimír.

Spomenula som aj knihu Nikdy nie si sama, ktorá kedysi čitateľov tak prekvapila. Prečo ju napísal? Povedal, že to bol aj príspevok do diskusie o postavení slovenského spisovateľa.

„Pokúšal som sa vtedy o nemožné, o profesionálne postavenie slovenského literáta, ktorý by mal, mohol a smel žiť iba z vlastnej práce, bez akejkoľvek štátnej (dnes sponzorskej) pomoci. Pokúšal som sa o to celých dlhých sedemnásť rokov systémom každý rok kniha. Bola to vzbura proti malému slovenskému osudu a ako každá vzbura, aj táto sa platila nie síce krvou, ale potom – ak pot zostane v záhyboch textu, dobrý vnímavý čitateľ ho zbadá: slovenský profesionálny literát vždy bude doplácať na slovenskú malú scénu takpovediac technickým znížením kvality obrazu.“

A vyjadril sa aj k obsahu: „Táto kniha bola kniha medzi knihami, len kalkulácia nie s vládnucim, ale s utajeným vkusom, bola presnejšia ako u iných kníh. A bola to aj kniha úľavy po trilógii, ktorú som už po sebe nevládal ani prečítať. Pravdaže, sú tu aj vrstvy ironicko-polemické, ale hlavný je príbeh, hlavným hrdinom je adresát – je to kniha pre trhový mechanizmus.“

Čítajúci čižmár

Zaspomínal aj na otca, ktorý ho spolu s klenovskou knižnicou priviedol k čítaniu. Hovoril, že jeho otec bol človek nekaždodenný, čižmár a neznaboh, ktorý objednával zrejme u Ottu zošitové vydanie klasikov, medzi nimi aj Tolstého a Dostojevského: „Už ako desaťročný som vstúpil na trasovisko, z ktorého niet úniku. Čítal som všetko, čo mi prišlo do ruky, detektívky, bibliu, ba aj slovenskú prózu.“

Hovoril o tom, ako cez literatúru spoznával Európu: „Do Európy sme vtedy necestovali, nemohli sme ju ohmatať vlastnými rukami a mať ju v končekoch nervov, ale učili nás európsky (t. j. francúzsky) vzdelaní profesori, ako bol pán Pazúr a pán Boor, ba pár týždňov aj pán Matuška.

Vtedy sme verili sloganu, ktorý sa používal každodenne, že totiž sme v srdci Európy, verili sme, že české dejiny sú československé, srdcoeurópske, teda, že nie sme hocijakí Európania, ale že ako srdce kontinentu určujeme akýmsi nám neznámym spôsobom množstvo pretekajúcej krvi a rytmus.

Vladimír Mináč: Vždy som chcel, aby bol národ poriadny, aby mal v poriadku dušu a nebol chamtivý.

Prebudenie z európskeho sníčka bolo hrozné. Do smrti budem považovať zradu za zradu, nie som historik, ale účastník, Mníchov a Viedenská arbitráž sa ma dotýka osobne, musel som, spolu so státisícami Slovákov, utekať z juhu, z mestečka, kde otec robil a kde som šťastne mládenčil, utekali celé tzv. legionárske dediny, úradníci, obchodníci, vojaci a strážcovia hraníc, utekali farári a učitelia, i celé školy, utekali knihy a učebnice nášho gymnázia, jeho prírodopisné zbierky, chemický a fyzikálny inventár – utekal národ. Aj táto skúsenosť je pre mňa základná: Môžem poznať európsku politiku, môžem jej rozumieť, ale nikdy jej nebudem dôverovať.“

Opýtala som sa, keďže Vladimír Mináč prešiel v živote aj rozvodom, či je to podobné ako rozluka v štáte. Povedal, že sa to porovnávať nedá, ale myšlienku rozviedol, z čoho vyberám: „Samozrejme, delenie štátu poznačí všetkých, dobrovoľných aj nedobrovoľných účastníkov mnohými a rozličnými zmenami a rezonancie, v takom prípade, ako je náš, budú znieť dlho a zreteľne. No vari si treba uvedomiť, že oddelenie neznačí zánik vzťahov, iba ich inú kvalitu.

Treba si napríklad uvedomiť, že napriek spoločnému štátu žili naše dve kultúry, ale aj naše občianske vedomia oddelene, že v poslednom polstoročí sme žili oddelenejšie ako, povedzme, v matičných rokoch a i potom, v ťažkých časoch rakúsko-uhorského dualizmu. Najhorší je politický sentiment. Keď v politike niekto začne smokliť, zahmlí sa mu zrak a pre samé slzy nevidí skutočnosť.

Spoločný štát je mŕtvy, treba ho s úctou pochovať. No najmä treba myslieť na budúci malý chudobný slovenský štát, na to, že náš štát nikdy nebude veľký a mocný, ale môže byť kultúrny, demokratický a spravodlivý – to všetko je v našich vlastných rukách, to je naše spoločné predurčenie.“ Mináč mi povedal v tomto rozhovore, že on sa vždy radšej sporil, ako nadchýnal.

Užitočné spory

Však napísal aj knihu pod názvom Zobrané spory J. M. Hurbana. A dnes by už aj Mináčove spory a spory okolo Mináča vydali na knihu, možno aj na dve. Mnohí mu vyčítali, najmä v mladších rokoch, politický konjunkturalizmus, našli sa však aj takí, ktorým bolo proti srsti jeho oponovanie bývalej moci v medziach vtedajších možností.

Známe boli napríklad jeho spory s ideologickým tajomníkom Ľ. Pezlárom. Dôležité je však to, že Mináčove názory nenechávali ľahostajnými ani tých, čo s nimi nesúhlasili. A to, čo ho určite prežíva, je jeho umenie eseje, v tom je Mináč, aspoň v slovenských reláciách, jedinečný.

Vladimír Mináč: Zakázané prózy Čítajte viac Kniha týždňa: Trezorový Vladimír Mináč

Vladimír Mináč sa teda narodil 10. augusta 1922 v Klenovci, zomrel 25. októbra 1996 v Bratislave. Vyštudoval slovenčinu a nemčinu na FFUK v Bratislave, aktívne sa zúčastnil v SNP. V roku 1944 ho internovali v koncentračnom tábore v Mauthausene a v Dachau. Po skončení vojny pracoval ako scenárista a publicista, bol aj šéfredaktorom Kultúrneho života či Slovenských pohľadov.

Pôsobil aj v politike – bol poslancom SNR a neskôr v rokoch 1990 – 1992 poslancom Federálneho zhromaždenia. Od roku 1974 do roku 1990 bol predsedom Matice slovenskej. Známa je najmä jeho trilógia Generácia, ako aj esejistické práce, napríklad Dúchanie do pahrieb, Sub tegmine a ďalšie. Najlepšie bude niečo si k jubileu prečítať – a zistiť, či to všetko ešte platí.

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #jubileum #literatúra #spisovateľ #Vladimír Mináč