Foto: SITA, Limerick
Svoj široký tvorivý záber potvrdila románom Láska je sliepka (2011), ktorého dej zasadila do súčasnej Bratislavy a nonkonformného prostredia literárneho a umeleckého undergroundu a v ktorom provokatívne krutú pravdu o medziľudských, najmä mužsko-ženských vzťahoch vyvažuje vtipom a iróniou, ako aj brilantným umením paradoxu.
Poviedky zo súboru Život je krátky majú s románom veľa styčných bodov. Je v nich takisto veľa krutej pravdy aj vášne – predovšetkým vášne žiť podľa svojich predstáv a naplno. Ich protagonistkami sú nekonvenčné mladé i zrelšie ženy (od barmanky po začínajúcu spisovateľku, od hipisáckej legendy po renomovanú literárnu kritičku…), v ktorých sa ozýva archaická túžba po mužovi a spoločnom pute – dieťati. Potreba citového naplnenia aj pohlavná žiadostivosť, umocnená dnešnou stratou morálnych zábran a vzburou proti rodovým stereotypom.
Odromantizovaná láska sa chápe ako zápas aj hra, a v neposlednom rade ako pokus presiahnuť svoj údel (svoj „krátky život“) a dotknúť sa nekonečna. Parafrázujúc prvú vetu z piatej poviedky ide tu o príbehy lásky, ktorá „umiera, len o tom ešte nevie“ (Nesmrteľný kocúr). Lásky, ktorá je „detsky“ nezištným darom rozkoše a dospelácky „zištným“ (spoločensky i biologicky účelovým) plodením potomka (Kto si v skutočnosti?).
Lásky, ktorá je spoločným únikom z beznádejného sveta pomocou drog aj intelektuálnym putom-súzvukom (Čo dokáže láska). Lásky, v ktorej sa prevracia stará deľba úloh v ľúbostnom (erotickom) vzťahu a muž ženu provokuje a zvádza svojou neprístupnosťou (Ako vyzerá oko, keď spí). Lásky, ktorej zatratenie a stratu nevdojak potvrdzuje spontánny potrat (Luxusná žena za pár šupov).
Lásky, ktorá si zúfa na púšti lásky, akou je dnešná realita a jej symbol, krčma dožívajúceho alternatívneho divadla, a svoje zúfalstvo môže iba vyspievať: „Ach, byť tak na chvíľu svetelným stĺpom a dychom vlastných slov“ (Posledné dni Stoky). Ale nájdeme tu aj príbehy sebalásky, ktorá sa mení na sebanenávisť (Lucia Sviežanská v Poslednom dni Janky G), a, naopak, lásky ako sebatvorby a tvorby zo seba pre iných, presahujúcej sexuálne a erotické vzťahy (františkáni, divadelníci, inžinier Ryžička a iní v Poslednom dni, muzikantská dvojica v poviedke Dáša a Magor).
Príbehy životných ilúzií a dezilúzií hrdiniek sú poznačené traumami a fantazmami z detstva a puberty, vytriezvením zo školských a rodičovských prikázaní i z hesiel nežnej revolúcie. Sú trpko súčasné, a zároveň nevykoreniteľne staré, keď sa v trhlinách prítomnosti odrazu vyjavuje tajuplná podstata našej vesmírnej existencie, jednota všetkého živého, u Piussi najmä zvieracieho a ľudského. Keď sa napríklad všetka neznesiteľná, vybičovaná žiadza sveta sústredí do sučky páriacej sa s problematickým psím partnerom a všetka neznesiteľná, vybičovaná bolesť sveta do neľudského umierania starého kocúra, súbežného s dožívaním hrdinkinej lásky.
Áno, život je krátky, a zároveň (práve preto?) krásny, krutý aj krotký vo chvíľach nehy, len sa mu treba otvoriť dokorán a nebáť sa ani príkoria, ani odmietnutia, ani slasti, ani biedy, ani bláznovstva, ani úletov, ani zostupov do pekiel vlastného ja, ani drsných stretov, ani nebeských naladení na jednu strunu. Otvoriť sa ako autorkine postavy, ako tí krčmoví „noční ľudia“, ktorí tak nenapodobiteľne žiaria a napĺňajú autorské vyznanie-venovanie knihy: „Stoke, našej matke a všetkým, čo ju milovali“.
Texty Lucie Piussi – jej román, jej poviedky aj jej pesničky – sú o tých a pre tých, ktorí sa vzpierajú vnucovaným modelom šťastia a neboja sa prijímať s pokorou a bez predsudkov toho druhého aj seba. O tých a pre tých, ktorí zvažujú, či je dnes „čas básní“, alebo „čas boja“. A ktorí vedia: „Tvoj svet je srdce / Nehodíš ho predsa štetkám z ulice.“
A v tom spočíva autorkin najväčší prínos do obrazu a reflexie manipulovaného dneška.
