Prečo sa oplatí cestovať
Keď som mal po prvýkrát, ako malý chlapec, cestovať s rodinou naozaj ďaleko, vôbec som si to nevedel predstaviť. Dovtedy sme boli najďalej u babky na Orave a teraz sme mali ísť do srdca Orientu, do Bagdadu, a na tri roky. U nás panoval komunistický režim a fronty sa stáli aj na toaletný papier. Na hraniciach boli ostnaté drôty, a my za nimi. Tam vonku, ďaleko, bol celkom iný svet. A tak som sa opýtal otca, v čom je tá ďaleká krajina iná, než naša. Otec sa zamyslel a povedal: „Vieš, tam napríklad pijú Coca-Colu a u nás nie.“
Moja okamžitá nasledujúca otázka bola: „Čo je to – Coca-Cola?“
Dnes pijeme takú istú Coca-Colu, ako všetci na svete, čistíme si zuby tými istými zubnými pastami a jazdíme na autách všetkých svetových značiek. Naše turistické agentúry dnes ponúkajú cesty do tých najvzdialenejších kútov sveta. A aj tí, ktorým sa nechce cestovať, majú každý večer celý svet v televíznom spravodajstve, či očarujúcich záberoch dokumentárnych filmov. Tak načo je vlastne dobré cestovať?
Je pravdou, že dnes moderný cestovateľ už nemá úlohu osvetára prinášajúceho domov neuveriteľné správy o neznámych svetoch. Je tiež pravda, že dnes sa samotné cestovanie bez hraníc podobá len akoby predĺženým trasám domácich autobusových, železničných či leteckých liniek. Neznamená to však, že by pri tom človek nemohol zažiť nečakané dobrodružstvo už len vďaka zlyhaniu techniky, na ktorú sa toľko spoliehame.
Pravdaže, fotografie, video, televízne dokumenty sú vernými obrazmi vzdialených kútov sveta, ale stále len obrazmi. Chuť a vôňu, či dokonca pach cudzích krajín vám nikto nesprostredkuje tak, ako ich môžete vnímať len vy osobne. A často môže ísť o veľmi podstatný „detail“.
Keď sme sa s kolegom Karolom Mičietom zhrození biedou, špinou a smradom všadeprítomných smetísk a odpadkov vrátili z Indie, zistili sme, že na fotografiách, ktoré sme priniesli, sa našim blízkym India páči. Lebo na fotografiách nepáchne. Fotografie vám tiež nesprostredkujú vlhko a horúce dusno monzúnových oblastí. Túto časť cestovania si musíte vyskúšať na vlastnej koži.
Ako stredoškoláci sme so spolužiakom Petrom trávili celé hodiny vyučovania cestovaním prstom po mape. Bola to zábava a aj únik pred nezáživnosťou školskej každodennosti. Ako dospelý som poznal, že sú chvíle, kedy vás to jednoducho ťahá preč, čím ďalej od ubíjajúcich každodenných malicherností. Kamsi, kde každý deň prináša čosi nové a aj vy môžete byť aspoň na chvíľu niekým iným.
Cestovanie je totiž šancou byť nielen iným, ale aj lepším. Tí, ktorých stretávame, nám dávajú šancu začať akoby odznova, veď nás nepoznajú ako aktérov našich domácich ubíjajúcich každodenných malicherností. Oni nás vidia takých, akými sme práve v tejto chvíli. Nemajú nás prečo súdiť a odsudzovať za naše domnelé i skutočné hriechy minulosti. Cestovaním sa znovu rodíme. A rodíme sa lepšími. Aspoň na krátku dobu cesty.
Žiaľ, ani tisíce kilometrov od domova nedokážeme vyskočiť zo svojej kože a dlhoročných návykov. Ten, kto má úctu k ľuďom doma, váži si ich aj mimo domova. Práve preto tí naozaj Bohom obdarení kráčajú svetom ako lakmusový papierik dobra a pohostinnosti. Cestovateľ je vždy v porovnaní s domácimi ako dieťa, veď oni o mieste, kam prichádza, vedia vždy viac. Priznať si túto podriadenú úlohu bez zbytočnej samoľúbosti, dáva aj domácim šancu, aby boli lepšími. Pretože ich vidíme takých, akými sú práve v tejto chvíli a nemáme ich prečo súdiť a odsudzovať za ich domnelé i skutočné hriechy minulosti. Cestovanie je aj darovaním šance iným, aby sa znovu zrodili. Aby boli lepšími. Veď my všetci chceme byť ako hostitelia tými najlepšími aspoň na krátky čas cudzej návštevy.
Viackrát som sa v exotickej cudzine pristihol pri povznášajúcom pocite danej chvíle ani nie preto, že by som ju dokázal hneď naplno vychutnať, ale preto, že som sa už vopred tešil, ako ju budem opisovať svojim doma.
Aký dôkaz tých čarovných či dramatických chvíľ som však priniesol domov? Spočiatku len suveníry, fotografie, časom aj stopy na tele ako sa o mňa príliš prudko obtrela krajina, ktorou som prechádzal. Ale dnes nie je čas na prezeranie fotografií, diapozitívov ani videa z ciest. Suveníry som rozdal, stratil, alebo ich zničili naše malé deti. Jediné, čo mi naozaj zostalo a čo sa mi neustále, pri akejkoľvek spoločenskej príležitosti rozhovoru s inými pripomína, sú príbehy.
Cestovanie prežívame dvakrát. Najskôr na vlastnej koži a neskôr v nespočetných obmenách rozprávania. Snáď nie je až také prekvapujúce, že to druhé prežívanie poskytuje často viac uspokojenia a potešenia. V rozprávaní už cestovateľ tiež nie je sám. Môže zviesť so sebou toľkých, koľkí len chcú a majú chuť počúvať, až do najvzdialenejších kútov sveta. Nasledujúce príbehy sú aj o tom, o tom všetkom…
WHY IT IS WORTH TO TRAVEL…
As a child, when I was supposed to travel for the first time really far with my family, I was unable to imagine it at all. Till then our longest distant travel was to visit Grand Ma in Orava and now we were going into the heart of Orient, to Baghdad, and for three years. We were governed by communist regime and had to stand in lines even for some roles of toilet papers. There were barbed wires at the borders and we were behind them. Up there, far away, was a completely different world. So I asked my father what makes that distant country different from ours. My father pondered and then said: “You know, they for example drink Coca-Cola there while we do not.”
My immediate following question was: “What is it – Coca-Cola?”
Today, we drink the same coke as everyone else in the world, we use the same toothpaste and can drive cars of all international brands. Our travel agencies offer trips to the furthest corners of the earth. TV news or bewitching shoots of documentaries every evening bring the world closer even to those who do not feel like travelling. So why it is good to travel? It is true that today the modern traveler does not have to perform the role of an educator who brings home unbelievable news about unknown worlds. It is also true that today travelling without borders appears to be just like a prolonged domestic trip on a bus, railways or airlines. It doesn’t mean that one might not experience unexpected adventure, for even a breakdown of technology we rely on so much.
True as well is that photos, videos and television documentaries are authentic reflections of far corners of the world, but they are only reflections. Nothing can convey the taste, the fragrance, or the smell of foreign countries. Only you personally. And quite often this very substantial “detail” might be in question. After I returned with my colleague Karol Mičieta from India, horrified by poverty, dirt and fetor of ever present garbage heaps we found out that our relatives like India showed on our photos. It does not stink on the photos. They neither make you sweat nor impose on you the hot air of this monsoon territory. You have to try this part of the travelling in your own skin. As high-school lads, we spent with my classmate Peter hours by travelling with our fingers on the map. It was fun and at the same time a kind of escape from the monotonous reality of school life. Later I realized that there are moments when something drives you away as far as possible from the depressing every-day banalities. Away, where every day brings something new and you can be someone else for a moment.
Travelling is in fact a chance to be a different and maybe even a better person. People whom we meet give us new opportunities for this instant metamorphosis simply by not knowing us as characters of every-day banalities back home. They see us as we really are right now and they do not have a reason to judge us or condemn us for our putative or real sins of the past. By travelling we are reborn. And reborn into better people. At least for the short time of our trip.
Unfortunately, we cannot leave behind our real nature and longtime habits even thousands miles away from our home. Someone who respects other people back home will be respectful elsewhere too. That is why those really blessed can walk the world as a litmus test of goodness and hospitality. A traveler, compared to natives, is always as a child because he always knows less about the place he arrives in. Admitting this inferior role without superfluous pettiness gives a chance to be better also to our hosts. We see them as they are the moment we arrive and we have no reason to judge them for their putative or real sins of the past.
Travelling also is giving a chance to others to experience their rebirth to become better, for we all as hosts want to show our best for the short time of hosting a foreigner.
In exotic countries, I was often enchanted by an exalting feeling of a given moment, not because I was immediately able to taste it fully but because I was looking forward to describing it to my friends back home. However, what kind of evidence of these enchanting or dramatic moments did I bring home? At the beginning I had only photos, souvenirs, later some traces on my body showed how the country I was travelling through left its mark on me. Today there is no time for watching photos, slides or a video. I gave away many of my souvenirs, lost some or our small children smashed them. The only things I have preserved from my travels are my memories that spring out during any social happening or discussion. This way I experience my travelling twice. First on my own skin and then I live them through again during numerous forms of narration. Maybe it is not surprising at all that the second experience often brings more pleasure and satisfaction than the first one. In telling his stories, the traveler is not alone. He can take as many people as he pleases or wants to listen with him to the furthest corners of the earth. The following stories are about that, about all that…
POURQUOI CELA VAUT–IL LA PEINE DE VOYAGER …
Foto: Langues et mondes-l'Asiath?que
Petit garçon, quand j’ai d? voyager pour la premi?re fois avec ma famille vraiment loin au–del? des fronti?res de tous les jours, je n’arrivais pas du tout ? m’imaginer ce que c’était. J’ai donc demandé ? mon p?re en quoi ce lointain pays était différent du nôtre. Mon p?re a réfléchi et m’a dit : « Tu sais, l?–bas par exemple, ils boivent du coca–cola et chez nous non. » Aujourd’hui nous buvons le m?me coca–cola que le monde entier, nous nous brossons les dents avec les m?mes dentifrices et nous roulons dans des voitures de toutes les marques du monde. Les catalogues de nos agences proposent des voyages dans les coins du monde les plus éloignés. Et m?me ceux qui ne veulent pas voyager voient le monde entier tous les soirs au journal télévisé ou dans les images merveilleuses des documentaires. Alors ? quoi bon voyager ?
Il est vrai qu’aujourd’hui un voyageur moderne ne joue plus le rôle de l’éclaireur qui rapporte ? la maison des nouvelles incroyables sur des mondes inconnus. Il est vrai aussi que les voyages ressemblent aujourd’hui ? des parcours ? peine prolongés de lignes locales de bus, de train ou d’avion. Cela ne veut pas dire que l’on ne puisse pas vivre une aventure inattendue, ne serait–ce que grâce ? la défaillance de la technique moderne sur laquelle on compte tant. Il est certain également que les photographies, les vidéos, les documents télévisés sont des images fid?les de coins éloignés du monde mais que ce ne sont que des images. Le go?t, le parfum, ou m?me l’odeur des pays étrangers, personne ne peut vous les faire ressentir aussi bien que vous le feriez vous–m?me. Et souvent il peut s’agir d’un « détail » essentiel. Nous sommes rentrés d’Inde effrayés par la pauvreté, la saleté et la puanteur des décharges et des ordures omniprésentes. Nous nous sommes aperçus alors que sur les photographies et les diapositives que nous avons ramenées l’Inde a bien plu ? nos proches. Car sur les photographies elle n’a pas d’odeur et les photographies ne peuvent pas faire ressentir l’humidité et la chaleur étouffante des régions de la mousson. Cet aspect du tourisme, chacun doit en faire sa propre expérience.
Lycéens, pendant les cours, mon voisin Peter et moi passions des heures ? voyager, le doigt sur la carte. C’était amusant mais c’était aussi une fuite devant la monotonie scolaire de tous les jours. Adulte, j’ai découvert qu’il y a des moments o? l’on a envie de s’échapper le plus loin possible des tracasseries quotidiennes. L? o? chaque jour apporte quelque chose de nouveau et l? o? vous aussi vous pouvez devenir quelqu’un d’autre, ne serait ce qu’un instant. Voyager donne une chance de devenir non seulement quelqu’un d’autre mais aussi quelqu’un de meilleur. Ceux que nous rencontrons nous donnent la chance de repartir ? zéro car ils ne nous voient pas aux prises avec les mesquineries quotidiennes qui nous assomment. Ils nous voient tels que nous sommes, ? cet instant précis, et ils n’ont pas de raison de nous juger ni de nous condamner pour nos péchés passés – imaginés ou réels. En voyageant, nous naissons ? nouveau. Et nous naissons meilleurs, au moins pour la courte durée du voyage.
Malgré cette chance, m?me ? des milliers de kilom?tres de la maison, nous ne réussissons pas ? quitter notre carapace et nos vieilles habitudes. Celui qui a du respect pour les autres chez lui respecte également les autres loin de sa maison. C’est justement pour cela que celui qui a vraiment reçu un don de Dieu traverse le monde comme un petit papier tournesol qui rév?le la bonté et l’hospitalité. Le voyageur est comme un enfant face aux autochtones, qui en savent toujours plus que lui sur l’endroit o? il se rend. Accepter notre rôle d’ « inférieur », sans amour propre inutile, donne aussi aux autochtones une chance d’?tre meilleurs. Parce que nous les voyons tels qu’ils sont ? cet instant précis et que nous n’avons donc pas de raison de les juger ou de les condamner pour leurs péchés passés – imaginés ou réels. Voyager c’est aussi offrir aux autres une chance de renaître. D’?tre meilleurs. Nous voulons tous en tant qu’hôtes ?tre les meilleurs, au moins pendant le court moment de la visite d’un étranger.
Plusieurs fois dans un pays exotique je me suis surpris ? éprouver ce sentiment exaltant du moment, non parce que je pouvais le savourer pleinement tout de suite, mais parce que je me réjouissais d’avance de la façon dont j’allais le décrire aux miens ? la maison. Mais quelle preuve de ces moments magiques ou dramatiques ai–je ramenée chez moi ? Au début, seulement des cadeaux–souvenirs, des photographies ; plus tard, des traces sur mon corps qui témoignaient d’une empreinte trop violente du pays que j’avais traversé. Mais aujourd’hui nous n’avons pas le temps de regarder les photographies, les diapositives ou les vidéos des voyages. La seule chose qui me soit vraiment restée et qui me vienne ? l’esprit chaque fois que j’ai l’occasion d’en parler aux autres, ce sont les histoires. Nous vivons deux fois le voyage. La premi?re fois ? m?me la peau, et plus tard dans les innombrables façons de le raconter. Et il n’est probablement pas si surprenant que ce soit souvent cette deuxi?me fois qui apporte le plus de satisfaction et de plaisir. Quand il raconte, le voyageur n’est plus seul ; tous ceux qui veulent et qui ont envie de l’écouter peuvent voyager avec lui. Les histoires qui suivent racontent aussi cela, tout cela…
Traduit par Diana Lemay
Gustáv Murín (1959, Bratislava)
vydal doteraz 29 kníh. Z toho štyri zbierky cestovných príbehov – francúzsko-slovensky (Paríž, Francúzsko), v jazyku hindí (Naj Dillí, India), chorvátsky (Záhreb, Chorvátsko) a najnovšie aj na Slovensku vo vydavateľstve SPN-Mladé Letá v slovensko-anglickej verzii. Jednotlivé cestovné príbehy publikoval aj v Afganistane, Bangladéši, Bosne a Hercegovine, Cypre, Česku, Grónsku, Litve, Macedónsku, Rakúsku, Rumunsku a USA. Celkovo viac ako 270 textov autora bolo preložených do 49-tich jazykov. Literárne prezentácie absolvoval v 25 krajinách Európy, Ázie a Ameriky.
Viac informácií o autorovi na gustavmurin.webgarden.cz.
Svet je malý
Poďte na cesty!
Pomocou 25 príbehov z 12 krajín prejdeme svetom od Singapúru, cez Indiu, Malajziu, Egypt, Mexiko, Kanadu, Gruzínsko, ale aj Taliansko, Malajziu, Španielsko, Nemecko po USA. Vtipné i poučné príbehy vám priblížia vzdialené krajiny v pohodlí domova. A po ceste sa zdokonalíme v angličtine. Unikátna bilingválna slovensko-anglická zbierka príbehov známeho autora Gustáva Murína je už v predaji! Na svete je dokonca aj slovensko – francúzska verzia, dostať ju v predajni SPN na Krížnej ulici v Bratislave.
