„Prekrádanie“ pre lenivcov
„Je zrejmé, že zatiaľ čo Slováci sú bilingválni, Česi po slovensky zabudli. Je to ich chyba, a preto Větrné mlýny prichádzajú s touto edíciou, ktorá je svojím spôsobom určená pre handicapovaných, teda obyvateľov ČR, ktorí nečítajú po slovensky, ale ešte čítajú. A práve ich pozývame k prestretému stolu slovenských delikates, pochopiteľne, nebudú chýbať osvedčené stereotypy: borovička, halušky, hokej a Mečiar,“ píše v správe o projekte šéfredaktor vydavateľstva Petr Minařík.
Keratovu aj Dušekovu knihu preložil do češtiny Miroslav Zelinský. S prekladom zo slovenčiny má množstvo skúseností, českým čitateľom sprostredkoval napríklad diela Daniely Kapitáňovej Kniha o cintoríne či Zostane to v rodine. „Občas nemám pocit, že by som prekladal, presnejšie, skôr trpím pocitom viny, že ,prekrádam' z takého blízkeho jazyka pre tú bandu lenivých Čechov, ktorí za chvíľu už nebudú vedieť čítať ani po česky. Teraz vážnejšie – tento typ prekladu je celkom zradný a nebezpečný, práve pre onú blízkosť jazykových spoločenstiev. Ľahko sa môže stať, že človek takto ,prekrádajúci', omámený onou ľahkosťou, urobí chybu, za ktorú sa potom roky hanbí,“ povedal pre Pravdu Zelinský o špecifikách prekladu zo slovenčiny do češtiny.
Jednoduchšie, ale rovnako starostlivo
Podľa Kateřiny Tučkovej, ktorá preložila do češtiny víťaznú knihu vlaňajšieho ročníka súťaže Anasoft litera, Kompaníkovej Piatu loď, je preklad z češtiny do slovenčiny v zásade rovnaký ako preklad z iných jazykov. „Vďaka spoločnému jazykovému základu, a teda aj vyššej miere porozumenia, je možno jednoduchší, ale je pri ňom potrebná rovnaká starostlivosť o text aj rovnaký rešpekt k autorovmu prejavu, ako v prípade prekladov z ďalších jazykov. A niekedy možno aj vyšší – pretože ľahké porozumenie môže zvádzať k rýchlej a menej opatrnej práci,“ povedala Tučková. „Napriek tomu, že som ešte zo staršej školy – na základnej škole som slovenčinu mala ako súčasť výučby materského jazyka – aj tak ma niektoré výrazy a obraty zarazili a musela som ich konzultovať so slovenským švagrom, internetom či slovníkmi,“ dodala Tučková.
S Monikou Kompaníkovou síce svoju prácu nekonzultovala, spisovateľka však mala možnosť poznámkovať ju. „Tým, že ide o veľmi príbuzné jazyky, pri preklade občas vznikajú drobné nedorozumenia, ale bolo ich málo. Nemusela som toho toľko vysvetľovať ako napríklad pri preklade do nemčiny. Kniha je o deťoch a sú v nej aj detské riekanky a podobné veci z detského sveta, ktoré sú podobné aj v Česku, zatiaľ čo v nemčine ich vôbec nepoznali,“ povedala Kompaníková s tým, že sa nebráni, ak sa v preklade napríklad zmenia mená, ak to knihe prospeje. „Sú tam napríklad mená Peťo a Maťo, čo znie inak, ako keď je to Péťa a Matěj, takže som podľa jednej českej rozprávky navrhla, aby to bolo Jája a Pája, aj keď neviem, ako to nakoniec dopadlo,“ prezradila spisovateľka, ktorej sa česká verzia Piatej lode veľmi páčila. „Zdalo sa mi, že vďaka češtine má kniha inú atmosféru, akoby to bola trošku iná kniha.“
Syndróm obrátenosti na západ
Zatiaľ čo Slováci si pri čítaní v češtine a v slovenčine často rozdiel medzi jazykmi ani neuvedomujú, český vzťah k slovenčine je komplikovanejší. „Spôsobil to úpadok záujmu o susedské vzťahy po revolúcii. Vo chvíli, keď slovenčina vymizla z televízie, rozhlasu a ďalších médií, stala sa pre dorastajúcu generáciu oveľa horšie zrozumiteľnou. Dnešní tínedžeri rozumejú už hádam lepšie aj angličtine než slovenčine. Knihu slovenského autora by si nekúpili, pokiaľ by nebola po česky. Je to vec lenivosti a obmedzeného rozhľadu. A hľadáčika zameraného smerom na západ, nie na východ,“ myslí si Kateřina Tučková. Dodáva však, že pozná množstvo ľudí, hoci zo staršej generácie, ktorí by slovenského autora inak ako po slovensky nečítali.
Monika Kompaníková dodáva, že český knižný trh je naozaj naplnený, a to čo tamojší čitateľ potrebuje, väčšinou zoženie v preklade do svojho jazyka. „Zatiaľ čo to, čo nevyšlo na Slovensku, vyšlo určite v Čechách. Slováci si vždy kupovali viac českých kníh. Keď čítam, ani neviem, či čítam po slovensky, alebo po česky, vôbec si to neuvedomujem.“
Určitú lenivosť vidí v neochote Čechov čítať po slovensky aj Miroslav Zelinský. ,,Je to neochota vstupovať do iného kultúrneho okruhu a tiež bohužiaľ funguje všeobecná politologická téza, že národy strednej či presnejšie postkomunistickej Európy trpia syndrómom obrátenosti na západ. Pre nás je západ Nemecko a podobne a pre Slovákov sme najbližší západ my. A pritom táto jazykovo dostupná exotika, ako tomu hovorím, je taká okúzľujúca, opojná a lákavá. Vždy si hovorím, že keď knihu preložím, nájde sa aspoň jeden čitateľ, ktorý si povie – kruci, zaujímalo by ma, ako to znie v slovenčine a začne po tejto alebo aj inej knihe v slovenčine pátrať. Navyše, keď sa pozriete na mapu, keď idem z Vizovíc do Bratislavy, nejdem na východ, ale na juhozápad."
